Hudba z brucha
Saunu, ktorá má podobu malej chalúpky pod stromami, si ženy vo filme najprv vykúria, rozpália kamene, ktoré sú očadené čiernym dymom, potom na ne lejú vodu, paria sa, aby sa napokon vykúpali v jazere. No ale, aby som nezabudla, najprv si musia vyrúbať dieru v ľade. Všetko sú to sympatické činnosti, dobre sa na ne pozerá a – film sa aj príjemne počúva. Rečí nie je veľa, ale o to viac sa ozýva syčanie pary, blčanie ohňa, zurčanie vody.
Foto: Ants Tammik, Alexandra Film
V týchto zvukoch sa prejavuje režisérkin cit pre hudbu: zvuky organizuje do melódií, čo vrcholí napríklad hrou účinkujúcich na vlastnom nahom tele. Ženy si rytmicky plieskajú po svojich mokrých bruchách, vytlieskavajú melódiu, ktorú dopĺňajú aj spevom. Pasáže, keď ženy spievajú a pridá sa aj clivá harmonikárka, sú mimoriadne pôsobivé. Rovnako tie, kde film stupňuje baladickú atmosféru a divák pozoruje starodávne rituály, napríklad masáž tela soľou, ktorá vyháňa z tela zlo a bolesť, očistné šľahanie brezovou metličkou alebo oblievanie sa vodou za sprievodu zaklínadiel. Čarovné je, aj keď vybehnú naháčky do jazera, či už v lete či v zime, a plávajú. K zážitku stačí obraz.
Sila nezáujmu
Zdá sa, že režisérka dokázala viac povedať filmovou obrazovou rečou než konkrétnymi slovami, hoci film má vyššie ambície. Rozhovory v starej saune majú ukázať nové ženské zmýšľanie. Možno celkom mladým ženám dá film viac, ale keďže nie som najmladšia, veľmi ma po tejto stránke neprekvapil. Tušila som už dopredu, o čom – a ako – sa asi bude v saune hovoriť, a tak aj bolo.
Foto: Ants Tammik, Alexandra Film
Historky, i keď dojímavé a intímne, proklamované sympatickými ženami, zostávali vo všeobecnej rovine. Obsah bol univerzálny a v umení už dosť opotrebovaný. Viac tieto debaty zaberali vtedy, keď sa v nich ozvalo samotné Estónsko. Napríklad v časti, kde jedna zo žien rozpráva o tom, akí sú Estónci zdržanliví v prejavovaní citov, konkrétne, ako to je v jej rodine. Keď vraj bola už ako dospelá päť rokov mimo domova a vrátila sa bez ohlásenia, vôbec ju vrúcne nevítali, ani neobjímali. Otec aj mama len konštatovali: Tak si prišla. Žiadne objatia, žiadne bozky, žiadne otázky. Vraj takýto zdanlivý nezáujem je prejavom sily, kým veľa emócií a slov je prejavom slabosti. Takéto porovnávanie jemných rozdielov správania sa v jednotlivých kultúrach je naozaj zaujímavé.
Foto: Ants Tammik, Alexandra Film
Zvedavosť u diváka môže vzbudiť aj citovanie výrokov babičiek, ale zasa – najmä, ak sú vecné a konkrétne. Originálna bola časť, v ktorej sa hovorilo o tom, že menštruácia sa považovala za chorobu, aká bola hygiena a ako sa hovorilo v rodinách intímnym partiám vtedy a aj dnes (napr. pipinka, vagína), aké termíny sa používali a používajú v súvislosti so sexom. Tieto pasáže boli hravé aj vtipné, účinnejšie než všeobecné bolestínske výlevy o surovosti a nechápavosti mužov. Na reči s kamoškami stačí, na film málo.
Večná slanina
Za zmienku stojí kamera (Ants Tammik), ktorá vrúcne a zároveň decentne matériu stvárnila. Sauna v tomto filme je ako keby posvätným miestom a film to aj vyjadruje. Očista ľudského tela v prírode je krásnym, ale aj pikantným námetom. Kostýmom je nahota, s čím kamera citlivo a nápadito pracuje. Obrazy sú cudné a výtvarne pôsobivé. Holé telá sa dotýkajú, ako keby sa miesili, mrvia sa, prelievajú, prepletajú, pôsobia ako abstraktné obrazy.
Neviem, či si film nájde dosť trpezlivých divákov, lebo jeho tempo je pomalé, miestami až postojí. Je to však výtvarný aj filozofický zámer tvorcov a kto sa na pozvoľnosť naladí, bude mať pôžitok. Ja som ho mala aj pri záberoch na fotogenickú slaninu (cez celé plátno!), ktorú si ženy vyúdili a dali ochutnať aj malému dieťatku. To hneď lahôdke prišlo na chuť a celý film tým získal ešte jednu vôňu, vôňu slaniny, čo je tiež zachovania hodná archaická sila.
