Pozor, padá SNG! Film o architektovi, ktorému galéria zničila život

Ľudia nový vzhľad galérie, tzv. premostenie, neprijali a ofrflali. Dedeček – a to hovorí aj vo filme – už bol do konca života poznačený týmto svojím mimoriadnym dielom. Nikdy sa nedočkal uznania, aké by si zaslúžil, hoci odborné kruhy a kolegovia ho uznávali.

Však podnet na dostavbu galérie dal ešte Emil Belluš, zadanie pre architektov spracoval vtedajší riaditeľ SNG Karol Vaculík, na túto tému bola vyhlásená architektonická súťaž, projekt posudzoval aj Štefan Svetko. Všetko to boli skvelí odborníci a zodpovední ľudia, ktorí mali rozhľad o moderných trendoch v architektúre a podľa tých postupovali aj pri výbere víťazného projektu. Samozrejme, okolo takýchto veľkých stavieb je vždy veľa hádok a problémov, no pre Dedečka sa to skončilo mimoriadne zle. Bol zo všetkých strán taký bitý, že sa radšej držal mimo a lepšie ho verejnosť môže spoznať vlastne až cez tento film.

Nemilovaná budova

Mne sa ale už vtedy vynaliezavé riešenie Vladimíra Dedečka páčilo (kedysi som chcela študovať architektúru, tak ma to zaujímalo), ale na to nebol nikto zvedavý. Volalo sa po zbúraní novinky. Videla som, že architekt problém vyriešil šalamúnsky – zachoval pohľad na historickú budovu a jej nádvorie z nábrežia a priamo vo vzduchu vytvoril nové priestory. Ako kúzelník David Copperfield zodvihol masu do vzduchu, dal jej zaujímavý kaskádovitý tvar a vytvoril nové priestory bez toho, aby sa dotkol zeme.

Na budove akosi bolo vidno, že je nemilovaná a pôsobila smutno. Ľudia chceli asi niečo romantickejšie, domáckejšie, taký zámoček ako tam aj bol, s výhľadom na Dunaj. Vladimír Dedeček aj so svojím avantgardným nápadom zostal nepochopený a zatratený. Galéria tam stála ako taká sirota. Veď sa ani nerealizovalo všetko, čím mala žiariť do okolia.

Aj žena sa hnevala

V emocionálnom dokumente Pozor, padá SNG! hovorí sám nešťastný architekt, že SNG mu zničila život. Mal kvôli galérii problémy vonku aj doma. Manželka, ktorá v SNG pracovala, vedela, že muž pichá hlavu do osieho hniezda, zazlievala mu, že túto úlohu vôbec prijal a navrhla rozvod. Ako by však mohol talentovaný architekt, čo Vladimír Dedeček bol, odmietnuť takú príležitosť! V pôvodnom zadaní, ako vyplýva aj z filmu, dostal k dispozícii celý „ostrov“, čiže priestor okolo Vodných kasární, až po hotel Carlton, aby vyriešil nie dostavbu či rekonštrukciu galérie, ale vybudoval celý galerijný komplex. Niektoré staré objekty sa mali zrúcať a projekt mal vytvoriť v Starom Meste špecifickú oázu umenia a vedy.

Vo filme vidíme modely tohto plánu a najmä počujeme hovoriť samotného Dedečka o tom, ako sa postupne jeho sny okliešťovali. Sľubovaný priestor nedostal k dispozícii, galéria zostala v zajatí starej zástavby, stlačená z oboch strán domami, čo malo byť pôvodne riešené inak, niečo malo byť zrúcané a stavba mala mať viac vzduchu. A na tom, čo sa realizovalo, sa zasa šetrilo, takže autor musel zľavovať zo svojich predstáv a nárokov.

Vo filme rozpráva, ako raz išiel okolo stavby a videl, že robotníci niečo zvárajú. To mu nešlo do hlavy – však všetko bolo predsa presne vyrátané a nosníky mali sadnúť na podklady hladko. Vybehol hore a robotníci povedali, že to nebolo presne vypočítané: nosníky sú krátke, musia ich nadstavovať. Dedečkovi skrúcalo brucho, ale čo človek môže v takej situácii? Len sa spoľahnúť, že to nespadne celé.

Galéria držala, ale po čase boli nutné rekonštrukcie, opravy a napokon sa dočkala aj totálnej generálky. Väčšinou pod vedením riaditeľky Alexandry Kusej. A o nej, presnejšie cez ňu, nakrútili tento film režisérky Jana Durajová a Lena Kušnieriková. Scenár napísal Jakub Medvecký, kameramanom je Ivo Miko a hudba je od Jonatána Pastirčáka a Martina Štefánika.

Film, robený zbernou metódou, obsahuje veľa dokumentárneho materiálu, ale je aj pohľadom do súkromia človeka, ktorý má na starosti takýto veľký projekt. To znamená obrovskú stavbu, ale aj obrovské sťahovanie, sťahovanie umeleckých diel, kníh, vecí. Musela to byť fuška a ešte asi aj je, lebo všetky veci si zasa hľadajú miesto a celý objekt svoj systém.

Aj šéfka občas plače

Divák vo filme vidí, že aj terajšia riaditeľka Alexandra Kusá mala občas podobné nervy ako Vladimír Dedeček. Okrem tisíca iných vecí riešila aj pikantérie – odpadová rúra viedla popred historické okno, pohľadový betón (má byť pekný) na dominujúcom stĺpe bol škaredý (vraj tam aj napíšu popisku, ktorá firma to robila a bude to večný exponát.) Okrem týchto všedných drám obsiahol film ale aj skutočnú drámu. Architekt Dedeček počas nakrúcania filmu v roku 2020 zomrel. Mal už vyše 90 rokov (narodil sa v roku 1929 v Martine), ale stihol pred smrťou dosť svedectiev pred kamerou vysloviť.

Prekvapilo ma, aký má jasný hlas, akú ľubozvučnú slovenčinu! Aké múdre oči a aký je veľkorysý! Akí sme boli k nemu nespravodliví! Až mi slzy vyhŕkli. Na jeho pohreb, ktorý je vo filme zvečnený, prišlo iba pár ľudí. Bol osamelý, ale nie zlomený. Vo filme povedal napríklad, že on robil projekt v šesťdesiatych rokoch s veľkým nadšením, ale precenil pripravenosť a vkus spoločnosti. Uvedomuje si vraj, že predbehol dobu, že to bola architektúra pre 21. storočie a asi pre inú krajinu. To ma dojalo. Mohol zanevrieť, ale bol priateľský a najmä – presvedčený o zmysle svojej práce a aj utrpenia, čo s tým súviselo (premietlo sa to aj do politickej roviny, spájali ho až mysticky s minulým režimom, hoci neskôr už dostal aj ocenenia).

Áno, dnes už lepšie chápeme jeho koncepciu a možno už má budova SNG viac fanúšikov, no istá primitívnosť vo vzťahoch a názoroch v oblasti umenia a kultúry zostáva: Alexandra Kusá, mladá žena, sa v jednej chvíli pred kamerou tiež rozplače a nie je schopná čítať Dedečkov list na rozlúčku. Mali sa ešte stretnúť, ale napísal, že už ho staroba prikvačila, nemôže chodiť a onedlho aj zomrel. „Akí boli k nemu zlí,“ zaznie vo filme. Je to podobné, ako keď útočia na Alexandru, ktorej otec Martin Kusý je spolu s Pavlom Paňákom jedným z dvoch hlavných autorov projektu rekonštrukcie, že ide o konflikt záujmov a ako si vraj jeden druhému prihrávajú a ťažia z tohto „džobu“.

Je to naozaj veľmi smutné a primitívne, lebo každá kultúra si podobné rody a rodiny, známe svojou kultúrnosťou, váži. Však bolo úžasnou výhodou, že architekti boli tesne, naozaj až rodinne, napojení na problematiku galérie a potrieb výtvarného umenia.

Rodinné striebro

Riaditeľka vysvetľuje vo filme túto problematiku aj po právnej stránke, ale mňa zaujala tá citová, ľudská stránka veci. Už starý otec Alexandry, dôstojný vzdelanec chodil dolu Michalskou na VŠVU, kde učil, ich strýko Ivan bol známy literárny vedec, Martin Kusý mladší projektoval s kolektívom budovu SND. Riaditeľka galérie má kultúrnosť v širšom zmysle slova už z domu a pekne vo filme hovorí, že chce, aby prostredie galérie pôsobilo na návštevníkov, hoci prídu len náhodne, lebo úlohou galérie nie je len vodiť človeka od obrazu k obrazu, ale vnímať niečo zvláštne, neobyčajné.

Film je teda vlastne aj portrétom riaditeľky galérie Alexandry Kusej. Ide až do súkromia, ktorého súčasťou je aj jej otec. Bol to dobrý kľúč k tejto téme, ktorá ukazuje, že bez citov to pri takýchto veľkých projektoch nejde. Bez premáhania sa, únavy, znechutenia, bez nadšenia a viery, aké to bude úžasné, ako tam ľudia prídu a budú sa môcť oddávať umeniu.

Keď sme ako novinári prešli po rekonštrukcii po prvý raz vynovenou galériou, bolo to, ako keby napadol čistý sneh. Biely obrus na duchovnú hostinu. Aj s výhľadom na Dunaj. Dedeček vo filme reaguje aj na niekdajšie pripomienky ľudí, že z galérie nie je výhľad na rieku a nábrežie. A on povie, že mu je ľúto ľudí, ktorí prídu do galérie pozerať, ako tečie Dunaj. Tam je asi pes zakopaný. Vždy chceme niečo iné, nevieme sa tešiť zo stotožnenia sa, z obdivu, z uznania. V tomto filme si týchto príjemných pocitov môžeme užiť dosť a ešte sa aj vzdelať.