Smrek z roku 1900
Keďže piesne sú priamo v názve, neprekvapí, že autorka Nordfjord svoj domov doslova ospevuje. Na začiatku vysvetlí, že sa odtiaľto odsťahovala pred tridsiatimi rokmi, no domov má stále tu, v náručí skál, kde sa striebristo leskne fjord, lebo tu žijú jej rodičia, a práve rodičia sú naše korene. Počujeme pieseň o otcových radách a maminých slzách. Režisérka sa vyznáva, ako má svojich rodičov, teraz bielovlasých osemdesiatnikov, rada. Už hrozí, že film naberie príliš dojemný tón, keď slovo dostane otec Jorgen a ten dcére vraví, že keď zomrie, nemá trúchliť, ale spomínať na to pekné. Veď generácie sa striedajú, tomu sa nedá zabrániť.
Foto: Film Europe
Po titulku Jar vidíme detail otcovho ucha, ktorý sa strieda s detailnými pohľadmi na vodopády, malé jazierko aj hučiacu vodu valiacu sa dolu skalami. V roztrieštených kvapkách sa objaví dúha, bielovlasý Jorgen stojí pri vodopáde, vzápätí si naberá do rúk vodu a pije. Titulky divákom oznamujú, že hľadia na ľadovec Jostedalsbreen – a zábery naň sa striedajú s detailmi stareckej kože. Kamera sa dostane pod vodu, detailne sleduje vlnky, žblnkanie a potom vidíme orla letiaceho po oblohe.
Potom sa zvečerieva a otec sa prechádza, pričom cituje slová svojej mamy: „Večerné slnko sa krásne usmieva.“ Záber na polárnu žiaru vystrieda detail otcových kráčajúcich nôh a Jorgen rozpráva, ako sa narodil s chodidlami obrátenými naopak, ktoré mu už ako dvojročnému museli operovať v Osle. Hovorí, že sa nikdy nezastavil. Povie nám, že má 84 rokov a vzápätí to sám spochybní: Ale ktovie? Z kopca sa pozerá na dom v údolí, kde sa narodil a kde jeho rodina žije po generácie.
Dozvedáme sa, že prvé správy o rodinnom statku v Oldene sú z roku 1603. Jorgen ukazuje obrovský smrek, ktorý jeho otec zasadil v roku 1900. Starec stúpa do kopcov, pozerá sa raz do horskej krajiny, raz na tyrkysový fjord, pozoruje dúhu aj biele oblaky.
Bol taký obyčajný
Prichádza leto, vidíme pastierskeho psa, kvitnúcu ďatelinku s motýľmi, v žltom kvete lezie akýsi chrobák, čmeliak letí na bielo kvitnúci krík, pavúk lezie po fialovom zvončeku, sova vyletí z bútľavého stromu. Aká idylka! Vzápätí dronový záber zhora na rodičov prechádzajúcich sa ruka v ruke po žlto kvitnúcej lúke. A potom na brehu jazera horí vatra, rodičia spolu tancujú na drevenom móle. Hneď ich vidíme aj na svadobnej fotke a otec komentuje: „Bola štíhla ako ľalia.“ Mama Magnhild bez nostalgie povie: „A on bol taký obyčajný.“
A zasa záber na fjord z výšky, pomedzi sneh tečie voda, otec je zasa sám a stúpa kamsi po skalách, pomedzi ktoré sa valí horská rieka vytekajúca z ľadovca. Otec sa pozerá na letiaceho orla a potom vidíme zmrznutú krajinu zhora, akoby orlím pohľadom. Do toho všetkého znie hudba Rebekky Karijordovej.
Ktorýsi divák na filmovej stránke csfd v skratke opísal Piesne zeme ako „malú históriu jedného fjordu“, iný ho zhodnotil ako ""reklamu .{target:_blank}„:[https://myad.sk/] na nórske fjordy s neuveriteľnou kamerou“. Hej, napriek tomu, že tempo je veľmi pomalé, divák nevie odtrhnúť od krásnych prírodných záberov zrak. A zasa chodí otec po zelenej tráve a pritom vraví: „Keď sa neponáhľate a pozeráte sa, uvedomíte si, aký je človek v tom veľkom svete malý.“ Potom prechádza cez skaly, pozoruje drobné zvieratká, azda lasice či čosi podobné, a režisérka pomedzi to zaradí čiernobiele fotky nórskych skupiniek v horách.
Jorgen popritom rozpráva: „Dedo bol dosť nábožensky založený. Založil kresťanský spolok a keď prišiel pri nehode o prst, napísal svojej nastávajúcej list, či ho chce aj s takou chybou.“ Očividne chcela. Jorgen sa brodí cez rieku, pozerá na horské štíty a pokračuje v spomienkach: „Otec bol neuveriteľne láskavý, o svojho otca prišiel v deviatich rokoch, babička ostala sama na päť detí a statok otec prevzal ako jedenásťročný.“
Spomína aj na matku, ktorá milovala kvetiny, a vraví, ako kvietky musia medzi skalami bojovať o život, a preto majú najkrajšie farby. Veru, život pri krásnych nórskych fjordoch nebol ľahký, v roku 1906 nastal tragický zosuv pôdy a v roku 1936 ďalší. Jorgen rozpráva, ako pri ňom zahynulo 18 členov jednej rodiny.
Ako rastie a ubúda ľadovec
Prichádza jeseň, táto pasáž ukazuje detailne nórske kone, jesenne sfarbené stromy. Jorgen sa prechádza lesom a hovorí o vnútornom pokoji, o tom, že najdôležitejšie je podeliť sa o šťastie s ostatnými. Čoraz silnejšie duje vietor a potom vidíme zábery na polámané stromy. To je kolobeh prírody a nasledujú zasa romantické zábery na sovy, vodné vtáky či detail slimáka plaziaceho sa po daždi. Starý Jorgen zbiera do kanvy čučoriedky a Magnhild ho oslovuje „chlapče“, na čo on vraví, že v jeho veku mu tak už nemôže hovoriť. Ona milo odvrkne, že mu tak bude hovoriť vždy a on dodá: „Si veľmi romantická.“
A po romantike Jorgen rozpráva, ako si pamätá ľadovec v 50. rokoch maličký, asi taký ako dnes, potom však začal rásť, až bol v 90. rokoch obrovský a vyplnil celé ľadovcové jazero. A dnes ho zasa ubúda…
Zima sa začína pohľadom na mesiac a zamrznutý fjord, po ktorom niekto korčuľuje. Vidíme snehovú lavínu a Jorgen rozpráva, ako miestnym veľakrát išlo o život, lavína raz zmietla susedný statok. A potom sú Vianoce a otec rozsvecuje obrí smrek, čo zasadil na začiatku 20. storočia jeho otec. V epilógu je znova jar, Jorgen putuje po horách, z ruksaku mu trčí malý smriečok. Keď príde k otcovmu smreku, vraví, že žiadna víchrica ho nevyvráti, lebo má silné korene. Nájde pekné miesto a zasadí svoj stromček z ruksaku…
A potom sa vraciame k fjordu, z ľadovca sa s rachotom rúcajú do vody kusy ľadu. Režisérka Margreth Olinová na záver píše, že film venovala svojmu otcovi a matke.
Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek z 5
Piesne zeme / Nórsko, 2023 / réžia a scenár: Margreth Olinová / h.: Jorgen Mykle, Magnhild Mykloen
