Český fyzik má plán, ako zachrániť svet pred globálnym otepľovaním. Film ukáže aj jeho stretnutie s Gretou Thunberg

Ten Jiřík je Kovářovej otec, materiálový fyzik Jiří Svoboda, ktorý vymyslel projekt na záchranu planéty Zem. Zdanil by uhlík, a to globálne, aby z tej sumy čerpali chudobné krajiny. Platiť by museli všetci podľa jednotnej schémy, svet by sa automaticky spojil.

Znie to príliš jednoducho, naivne, ale vedec si vie svoj nápad obhájiť a aj to vo filme na rôznych úrovniach robí. Hoci ide o vážnu tému, režisérka ju nakrútila odľahčene v duchu českej novej vlny, keď Forman obsadzoval nehercov. Aj Kovářová dostala na plátno plnokrvné postavy a skutočný život so všetkou jeho krásou i neohrabanosťou.

„Taťouch“ to dokáže

Hlavnou postavou filmu je tatko Jiří, zvaný taťouch, a jeho dcéra Marta, ktorá sa do diela pustila, aby otcove snaženia podporila a objasnila. Priblížila ich na oficiálnej pôde, ale aj v súkromí, pri dôverných rozhovoroch. Taťouch chodí doma v trenírkach, tričku a v starých sandáloch, sám si strihá vlasy (má ich pekné, husté), pôsobí ako nejaký beatnický básnik. Však poet aj je. Vzletná duša, hoci ide o váženého a medzinárodne uznávaného fyzika.

Foto: Cinemart SK

Svet podľa môjho tatka, Jiří Svoboda, film, Marta Kovářová Fyzik Jiří Svoboda sleduje v televízii Gretu Thunberg. Záber z filmu Svet podľa môjho tatka.

Aj v čase bratislavskej premiéry filmu bol prednášať v Rakúsku a nemohol prísť. Zúčastnila sa však Marta a jej mama, vedcova manželka, ktorá je atómovou fyzičkou a vo filme účinkuje. A aby sme nezabudli podotknúť – fyziku vyštudovala tiež sama režisérka, inak takto výtvarníčka a hudobníčka, ktorá má oceňovanú kapelu Budoár staré dámy. Skrátka, je to všestranná, veľmi aktívna a vzdelaná rodina. Navyše, veselá a srdečná. Všetci sa majú radi, všetci sú tvoriví a myslia na planétu.

Otec Jiří napríklad brigádnicky pomáha stavať energiu šetriace domy, v akom sám býva. Vo filme ho vidíme na lešení, ako si šikovne počína na stavbe. Aj ich umývačka je šetriaca – vyzerá, ako keby si ju sami zostrojili, pomerne malá, ale napchajú do nej dômyselne množstvo riadu! Takže ich svet je bizarný a strhujúci.

Vo filme účinkuje celá táto rodina, starí, mladí a dve malé deti, fyzikove vnúčatá. Však o ich budúcnosť ide. Podobné frázy však vo filme nepočujete. Filmárka pracuje celkom netradičnými a sviežimi metódami. Stavia na autenticite a pravdivosti. Neupratuje, keď ide natáčať do domácnosti, nefintí sa pre kameru, nedohodne sa dopredu, keď ide zaklopať na dvere nejakému úradníkovi. Všetko je, ako je.

Bude to hit?

Vo filme zaznie viacero piesní, ktoré zložila režisérka Marta. Jedna má rázny refrén o globálnej dani, spieva ju s otcom stojac po členky vo vode. Možno sa stane svetovým hitom, ako aj Jiřího projekt o uhlíkovej dani. To je ale ďaleko. Zatiaľ Taťouchovi drží palce aspoň celá rodina, pár kolegov a priateľov. Hoci je Svobodov nápad už aj v zahraničí známy, odznel na konferenciách, písalo sa o ňom, nikto sa ním dôslednejšie nezaoberá. Kto by bral vážne hlas jednotlivca, za ktorým nestojí žiadna lobby, ani vedecký tím ani politický prúd?

Dcéra Marta túto úlohu prevzala a na Svobodovo snaženie upozornila. Otca vytiahla z davu a zaostrila na neho kameru. Zúčastnila sa s ním na svetových podujatiach venovaných klimatickej kríze a všade nakrúcali. Vidíme teda aj atmosféru summitov v Madride a Glasgowe, hrozivú masu ľudí, ktorá sa ťažko môže dohodnúť a do ktorej sa ťažko preniká. Film to skôr dokáže, je to šikovnejšia komunikácia. Hoci na jednom zo summitov je aj slávna Greta Thunberg a Marte sa podarí podať jej do ruky list s ich plánom, odpovede sa vraj dodnes nedočkali.

Film skúma, či to naozaj ide a čo dnes zmôže osamelý bežec, novodobý Don Quijote? Ako dnes vyzerá zápas s veternými mlynmi?

Nie je Don Quijote

Jiřího Svobodu mnohí prirovnávajú k Donovi Quijotovi, ale podľa dcéry Marty nie je ako postava zo Cervantesovho románu. Svoboda si totiž dobre uvedomuje svoje postavenie, realitu, v ktorej žije, čo o Quijotovi neplatí. Ten to mal ľahšie, lebo bol totálny rojko a bol mimo. Svoboda vie, na čom je, aký je svet, a napriek tomu v boji pokračuje a nenechá sa znechutiť. Myslí si, že každé dobre myslené ľudské snaženie má význam a ovplyvňuje chod života. Nemá teda pocit márnosti.

Je šťastný, lebo robí to, v čo verí, a zostáva sám sebou. Ľudia už zabudli, že toto je základný princíp šťastia. Film im to pripomenie, a preto dojíma. Tvorcovia opätovne pozvú diváka do svojej domácnosti, kde pookreje. Pôsobí to tam trochu ako v ateliéri, alebo aj „v tanku“, ale je to veľmi inšpiratívne miesto: panuje u nich spolupatričnosť, tvorivá atmosféra, majú ciele a dobré nápady. Aj uhlík riešia cez srdce.