Iveta Grófová sa vo svojom celovečernom debute Až do mesta Aš na tému „starú ako svet“ zamerala vcelku neotrepane – na okraj spoločnosti nenazerá s ľútosťou ani z morálnych výšin, pri pohľade na zbedačené česko-nemecké pohraničie a jeho „obete“ zostáva skromne a ticho za hľadáčikom kamery. Koprodukčný film po prvý raz predstavili na festivale v Karlových Varoch, nedávno otvoril piešťanský festival Cinematik a minulý týždeň mal konečne aj distribučnú premiéru.
Na rase tentoraz nezáleží
Hrdinkou Ivety Grófovej sa stala mladučká Rómka z východného Slovenska. Áno, toto prostredie je teraz u filmárov v mimoriadnej obľube – sociálne pozadie, z ktorého Dorotka vychádza (a od stereotypu osady má predsa len nápadne ďaleko), je však len náhodným katalyzátorom deja. Napokon, tam, kam ju osud zaveje, stretne „kolegyne“ zo všetkých kútov sveta, a to, že je Rómka, bude v príbehu hrať len pramalú rolu. Šikovné, no naivné dievča úspešne zmaturuje a možno by to dotiahlo aj ďalej, no matka nemá chuť sponzorovať dcére ďalšie roky v lavici. „Choď robiť do Česka, ako všetci,“ odporúča jej – možno viac v záujme vlastného pokoja, ako dcérinho úspechu. A tak Dorotka opúšťa nekompromisnú matku aj priateľa, ktorý sa zaprisaháva, že s ňou bude v každodennom kontakte, a vyráža do ďalekého mesta Aš.
Práca v textilke však za veľa nestojí a život v špinavej ubytovni tiež nie je práve splneným snom. Všade je však kopa mladých dievčat, ktoré to po večeroch vedia poriadne roztočiť. A nemajú núdzu ani o pánsku spoločnosť – do mesta sa zo všetkých strán zliezajú chlapi, ktorí vedia, že im tu za málo peňazí vždy ochotne zahrajú veľa muziky. Hoci Dorotka stále verí v rozprávkovú budúcnosť so svojim „princom na bielom koni“, keď dostane z práce vyhadzov, nechá sa nahovoriť na „rande“ s postarším Nemcom.
Pravdivejšie, ako realita
Keby sa dal príbeh o Popoluške zasadiť do 21. storočia a pustiť od konca, vyzeral by hádam nejako takto. Rozprávkovú (a postupne, naopak, až hororovú) atmosféru filmu režisérka dodáva prostredníctvom snových animovaných sekvencií, napomáha jej aj samotná „Popoluška“ – neherečka Dorota Billá, ktorej divák ľahko uverí. Premena sa deje akoby v jej neprítomnosti, nechá sa viesť, ba priam vláčiť osudom – ako napokon mnoho mladých a neskúsených ľudí. Všetko je umocnené drsným prostredím mesta, ktoré sa stalo akousi neučesanou medzikultúrnou križovatkou. Každý sem prišiel niečo získať a napokon kope zo všetkých síl, aby aspoň všetko nestratil.
To, čo sa Ivete Grófovej a jej tímu zrodilo pod rukami, je prekvapujúco pôsobivá zmes filmových prostriedkov a námetov, ktoré priniesol život sám. Dokument, ktorý je pravdivejší, keď je hraný – ako správne režisérka vyhodnotila svoje možnosti. Film kopíruje osud svojej hrdinky, a keď sa začína ona vo svete strácať, stráca sa s ňou tak trochu aj divák. Chvíľami tak z dynamiky a dômyselnosti prvej polovice snímky na plátne takmer nič nezostáva. Potom sa, naopak, vďaka sekvenciám nahrávaným na mobilný telefón stáva z filmu frenetická šou v narkotickom opare. Za autentickosť a schopnosť vrátiť diváka k premýšľaniu o témach, ktoré už dávno uzavrel ako „problémy problémových ľudí“, si však film rozhodne zaslúži výbornú.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Až do mesta Aš / Slovensko, Česko 2012 / réžia: Iveta Grófová / scenár: Iveta Grófová, Marek Leščák / hudba: Matej Hlaváč / hrajú: Dorota Billá, Silvia Halušicová, Robin Horký a iní / dátum slovenskej kinopremiéry: 13. september