Pri filme Dovolenka s Andělom, ktorý vznikol v roku 1952, si aj na chvíľu k televízoru sadnem a pozerám. Táto snímka, a jej druhý diel Anděl na horách z roku 1955, sa vracia na obrazovku veľmi často a často sa aj o filme diskutuje. Však vznikol v neslávnych rokoch päťdesiatych, ale podaril sa. V komédii hrajú skvelí herci, ktorí námet poľudštili svojím talentom a jemne ho aj ironizujú.
Stále vzácnejšie je vidieť mladého Františka Dibarboru, ktorý hrá baníka Štefana Palka, sympatického Josefa Kemra, budúceho disidenta, Alenu Vránovú (v inom filme hrala pyšnú princeznú), Josefa Hlinomaza a, samozrejme, výborného Jaroslava Marvana, ktorý hrá majstrovsky úzkosprsého revízora. A ukázali sa aj Tatry, biely sneh, lyžiari na svahu len v pulóvroch, ako sa to vtedy nosilo, lyže ako drevené dosky a obyčajné bagandže.
Čítajte viac TV Silvester na Dvojke: Samé esá ako kapely ABBA, Beatles aj Queen. Byť dvojkou nie je hanba
V lyžiarskej výbave sa teda pokrok naozaj dosiahol! Až teraz som si všimla, že medzi účinkujúcimi je aj Věra Kunderová, vtedy ešte len budúca manželka Milana Kunderu (vzali sa v roku 1967). Skrátka, vo filme sa stále dá nájsť niečo nové, znova vyvoláva emócie, smiech, rovnako ako staré Silvestre z Kavčích hôr. Nezostarli obľúbení komici, speváci, hudobníci. Ktovie, čo sa takto zachová z dnešnej produkcie? A či to vôbec stojí za skúmanie! Však dnes majú ľudia toľko možností zabaviť sa, vyraziť do sveta, alebo aspoň do ulíc, ku kamarátom, do spoločnosti!
Silvester pre lenivých
Aj my sme mohli byť tam, aj tam, aj tam, ale ja milujem Silvester pri televízore. Pri rannom bozku som uprosila manžela, aby sa so mnou pozeral na bežné aj slávnostné programy a nepátral po nejakom dobrom filme, ktorý nie je pre pamätníkov. Na Vianoce už so mnou sledoval rozprávku, ale dal sa nahovoriť aj na televízny koniec roka. Silvester pri obrazovke je vraj zábava pre lenivých, pasívnych, ale aj vnímanie programu je predsa aktivita. Duševná!
V časopise som mala zaškrtnuté, čo chcem vidieť. Začali sme na RTVS silvestrovským vydaním relácie Záhady tela s moderátorom Mariánom Miezgom. Hosťami boli Martin Dejdar, Sagvan Tofi, Betka Ferencová, Milan Ondrík. Chlapi sa mi páčili, dúfala som, že mužovi sa zapáči Alžbetka a že bude teda spokojný. Spočiatku sa aj manžel smial, najmä na scénke v taxíku, kde sa taxikár dohadoval s pochybnými pasažiermi a vydával im zdĺhavo účtenku, kým za chrbtom sa mu diali veci. Žiaľ, potom sa všetko pokazilo a pri ďalšej scénke v taxíku, kde začala pasažierka rodiť, sa už manžel nespokojne vrtel.
Foto: RTVS
Obhajovala som snahy tvorcov, ktorí chceli vtipne stvárniť nezvyčajné možnosti ľudského tela (napríklad Sagvan Tofi ukázal, aký má dlhý jazyk, a fakt to bolo unikum!), ale potom všetko začalo zanikať v nejakej veľkej trme vrme, lebo Ferencová a Tofi začali rodiť. Porodili rôznofarebné deti a vankúš.
Manžel sa vôbec nesmial, ja som sa trocha fučala, že je taký neústretový a nechápe „srandu“. Tajne som dúfala, že to zachráni Lukáš Pavlásek (inak ho uznávame), ktorý sa objavil v epizódach s doktorkou – opäť išlo o pôrod – a robil nejaké divné veci, nakúkal napríklad rodičke pod perinu a tak. Prekvapilo ma, že manžel pri týchto výjavoch nesilvestrovsky zvážnel a čudoval sa, že si robia prču z takých vážnych vecí ako je pôrod a tehotenstvo. No zrazu!, pomyslela som si, ale musela som program prepnúť.
Simona je číslo
Našťastie, v tej chvíli prišiel svieži závan v podobe komičky Simony Salátovej v hodinovke Donaha! na Markíze. Už na prvý pohľad bola veľmi príjemná. Postava, tvár, kostým, scéna, kontakt s hľadiskom, všetko pôsobilo veľmi sympaticky, prirodzene a priateľsky. Pri sledovaní tohto programu mal divák naozaj pocit, že herečka je tu pre neho, že sa Simona s publikom zhovára a záleží jej na odozve (hoci – pochvaly publika, ako aj politické „hlody“ boli trocha z iného súdka, ale to nič). Skrátka, hneď som sa do Salátovej zamilovala, nielen pre jej vtipnosť, ľudskosť, pôvab, ale najmä som jej bola vďačná, že sa páčila aj môjmu manželovi.
Na jej príbehoch sa smial a mohli sme konečne pekne v súlade a dobrej nálade pozerať televízneho Silvestra. A aj som si pri tom pomyslela, že toto „číslo“ (Simona aj program) asi tiež prejde do pretrvávajúcej histórie televíznej zábavy. Salátová vrátila na obrazovku otvorenosť, literárnu kvalitu textu, akúsi záväznosť voči divákovi. Vnímala som z nej vrúcnosť a férovosť, veci, o ktorých hovorila boli naozaj zo života a podávala ich cez originálne postrehy a detaily. Aj teraz sa musím smiať pri spomienke, ako výborne zahrala zdesenie, keď si jej muž bral biele trenky. Kto to má prať? Nech k tomu dodávajú aj ekrazit, ktorý by to opral!
Niečo bolo až škaredé
Treba povedať, že počas večera sa na obrazovke často objavovala reklama. Dokonca s divákmi bola aj na prelome rokov, neodbíjali žiadne hodiny, skoro sme polnoc premeškali, lebo práve bežal nejaký reklamný šot. Nebudem sa tu však pohoršovať nad týmto javom, ktorý živí aj umeleckú tvorbu. Len nech tá tvorba je dobrá! Nie vždy je to tak. Mnohé je stereotypné, povrchné. Hlúpe. Škaredé, ako sa vyjadroval o niektorých výjavoch manžel.
Počas reklám sme prepínali na rôzne programy a vypočuli sme si mnoho jačania, rehotu, chichotu a dokonca aj vreskot. Videli sme mnoho známych tvárí ako sa sácajú, padajú, drgajú, ako sa dobre bavia. Mne to až tak neprekáža, som rada, keď vidím, ako sa všetci veselia, ale muž už potom strašne nadával a bála som sa, že celý Silvester sa skončí predčasne a pôjdme spať ešte v roku 2023. Taká suchárka zasa až nie som. Vedela som, že zábavu musím predĺžiť za každú cenu.
Našťastie, začínala sa relácia, na ktorú mám dobrú spomienku aj z vlaňajška, a tak som manžela presvedčila, že toto bude už ozaj úžasné! No a potom už príde nový rok a nový život! A vrátime sa k filmom. Vliala som do muža nádej, a tak sme osviežení aj reklamnými prestávkami na pitie (v našom prípade nealko) pokračovali v pozeraní.
Mariša, pusu daj!
Nasledovalo teda Neskoro večer s Petrom Marcinom. Na známej pohovke sedeli Kali, Peter Cmorík a hrali Kollárovci. Pieseň Mariša, pusu daj som už fakt dávno nepočula a páčila sa mi, ale muža to retro vôbec nebralo. Zaujali ho síce úvodné Marcinove vtipy od divákov, ale potom začal ohŕňať nos. Našťastie, Kali si ho získal historkou o otcovi, ktorý sa obával trombózy, lebo mu zmodrela noha od púšťajúcej ponožky. Zabodoval u neho aj Peter Cmorík príbehom o vodke, ktorá sa minula v celom činžiaku.
Mne sa páčili tanečné kreácie Pavla Plevčíka. Hlavným bodom programu bolo ale rozohratie scenára, v ktorom účinkovali prítomní a Marcin to na mieste režíroval. Tento „akčák“ prijal aj manžel, hoci mne sa zdalo priveľmi divoký, ale zhodli sme sa na tom, že Peter Marcin je mimoriadny zjav i jav v našich vodách, elegán a gentleman, že je to profesionál, drží si úroveň a má potenciál.
Ako prekvapenie sa v programe objavil Michal David so šarmantnými tanečnicami (tých už býva v zábavných progamoch málo), zaspieval zmes svojich hitov a porozprával historku, ako ho prevážali cez hranice, keď mal 16 rokov.
Kolegovia ho vtedy naťahovali, že cestuje do zahraničia, čiže na Slovensko a potrebuje pas. Historka sa pekne rozvinula a potvrdila, že v silvestrovských programoch sú vtípky a zábavné príhody tým najlepším korením. Táto pripomína, že mnohé zo sviatočných relácií (aj českou účasťou) mali pripomnúť aj to, že vlan uplynulo 30 rokov od vzniku samostatných štátov Česka a Slovenska.
Tu musím spomenúť, že sme nazreli aj do Všechnopárty Karla Šípa, ktorá má svoje publikum stále tiež u nás. V silvestrovskom vydaní boli hosťami Halina Pawlovská, Tomáš Klus a imitátor Peter Jablonský. Ten napodobnil dokonca Mr. Beana, a tak mali u susedov novoročný prípitok akoby od hviezdy inteligentného a človečenského humoru, akou je Rowan Atkinson: Sám Mr. Bean držal (a samozrejme, aj vylieval) pohárik.
Manžel by si iste radšej pozeral Beana, než niektoré programy, ktoré som mu servírovala, ale vydržal so mnou pri našich programoch a bol pomerne zhovievavý. Však žijeme dobu, keď sa s touto formou zábavy už asi lúčime. Namiesto humoristov sú zabávači, vymiera aj klasický televízny divák. Herci aj diváci sa ženú za chimérou úspechu, hnaní konzumom a pocitom intelektuálnej sebestačnosti. Kto je dosť dobrý, aby nám dával rozumy, aby nás bavil? Každý si je strojcom svojho Silvestra, aj toho, aký bude rok 2024. Sami si v tom účinkujeme a budeme účinkovať. A ako vidno z vyššie uvedeného, vyrabáť dobré príbehy nie je jednoduché. O to ťažšie je vytvárať život.
