Renoirove príbehy možno spoznávať v kine či na výstavách, ktoré neustále ponúkajú svetové múzeá – pred rokom na impresionistov lákala viedenská Albertina, nedávno sa skončila výstava Impresionizmus: Senzácia a inšpirácia v amsterdamskej Ermitáži. Paríž impresionistov ponúka neustále a na každom kroku. Alebo o nich možno čítať v knihách, napríklad v tej od Ines Janet Engelmannovej: Impresionizmus. 50 malieb, ktoré by ste mali poznať. Engelmannová v nej impresionistov milovníkom umenia zdravo dávkuje: objasňuje, ako vznikli slávne obrazy, aj ako žili ich autori. Je medzi nimi aj náš Pierre August Renoir, syn krajčíra, ktorý sa z Limoges presťahoval do Paríža.
Korpulentné ženy a štíhli muži
Už v Bourdosovom filme jedna z Renoirových modeliek hovorí, že ju majster vždy namaľuje tučnejšiu, než v skutočnosti je. Krásna Andrée však chápala, že maliar jej tým vo vlastnom ponímaní lichotil. Engelmannová tiež tvrdí, že Renoir mal rád ženy so sklonom ku korpulentnosti, zatiaľ čo mužov mal radšej štíhlych. Mal radšej malé nosy než väčšie a nie je tajomstvom, že sa mu páčili široké ústa s plnými perami – nemali však byť nápadné, malé zuby, svetlá pleť a blond vlasy. „Pery ako kurací zadoček sú znakom afektovanosti, úzke pery sú znakom nedôvery,“ cituje jeho slová synovi Jeanovi, neskôr slávnemu režisérovi.
Foto: Renoir
Niet pochýb o tom, že Renoirovým najdôležitejším motívom boli ženy, ktoré podľa neho mohli za jeho umeleckú existenciu: „Prsia sú okrúhle a teplé. Ak by boh nestvoril ženské prsia, pravdepodobne by som sa nikdy nestal maliarom!“ Vedel, ako portrétovať telá ako „obzvlášť krásne ovocie“, maľoval ich spôsobom, ktorý najviac chcel vidieť na obrazoch – aby cítil túžbu dotýkať sa rukou pŕs.
Renoir ako absolútny patriarcha od žien okrem krásy očakával, že budú zodpovedné za pohodlie v dome a za výchovu detí: „Prečo by sa ženy mali učiť nudné profesie, ktoré muži zastanú perfektne – právnik, doktor, žurnalista – keď sú také talentované v oblasti, o ktorej muži nemôžu ani len snívať: robiť domov príjemnejším?“
So svojou šarmantnou povahou Renoir cítil, že ženám najviac pomôže tým, keď ich bude chrániť pred surovou (mužskou) realitou sveta. Jeho žena Aline Charigotová s tým súhlasila, a tak mali dlhé šťastné manželstvo. Na človeka, ktorý chce ženy chrániť pred surovosťami, by sa nemohli hnevať azda ani dnešné feministky. Aj keď vo filme ich možno naštve, že sa Renoir dáva s radosťou oslovovať „milosťpán“.
Mäso v rozklade
Pekné mladé dievča „oblečené“ len do náramku a prsteňa sedí zasnene v zeleni. Svetlo padajúce cez lístie ševeliace vo vetre tancuje na jej tele. Renoir sa snaží zachytiť toto trepotanie. Pritom však ženám veľmi lichotí, zdôrazňuje ich krásu, opisuje Engelmannová Renoirov obraz Ženský akt v slnečnom svetle z roku 1876. Herečka Jeanne Samary, s ktorou mal maliar vzťah o niekoľko rokov po vzniku tejto maľby, povedala: ,„Dobyje všetky ženy – svojím štetcom.“
Podľa Engelmannovej herečka dobre vedela, o čom hovorí – veď ju Renoir portrétoval nie menej ako 30 ráz. Pre tento obraz Renoirovi pózovala v prerastenej záhrade jeho ateliéru na Rue Cortot na Montmartri jedna z jeho dávnejších lások Marguerite Legrandová, známa aj ako Margot. O dva roky neskôr, v roku 1878 dostala týfus a hoci sa o ňu Renoir staral, zomrela.
Foto: Renoir
V roku 1876 Renoir vystavoval tento obraz ako štúdiu. Vtedajší kritici ho priam roztrhali v zuboch. Albert Wolff, konzervatívny kritik z Le Figara, si obzvlášť zgustol. Bol známym oponentom všetkých nových smerov v umení a považoval sa za strážcu krásy v literatúre, zúrivo útočil napríklad proti románom Emile Zolu. Cítil povinnosť chrániť jeho čitateľov pred chaotickými striekancami maľby. To, čo videl – alebo čo chcel vidieť – na tomto obraze bolo škandalózne, „kus hnijúceho mäsa so zelenými a fialovými škvrnami typickými pre telo vo finálnom štádiu rozkladu“.
Demokratický bez žaketu
Vydavateľ Georges Charpentier bol priateľom nielen spisovateľa Emile Zolu, ale aj jedným z prvých zberateľov impresionistických obrazov. Prvá výstava, ktorú zorganizoval vo svojej galérii, bola venovaná jeho obľúbenému maliarovi Renoirovi, neskôr Monetovi, Manetovi a Sisleymu. Charpentier sa s Renoirom zoznámil len pár rokov pred otvorením galérie. Nielenže si od Renoira kúpil obraz, ale požiadal ho aj o portrétovanie svojej ženy a detí. To bolo pre maliara šťastie, nielen preto, že rodina mala veľký vplyv v parížskych kultúrnych kruhoch. Renoir sa z maľovania tešil: „Pani Charpentierová mi pripomína lásku mojej mladosti – Fragonardove modely.“ Tešil sa z „čarovných jamiek na lícach“ detí a tiež z toho, že deti pózovali zadarmo a v dobrej nálade. Trojročný krstný syn Emile Zolu Paul-Emile-Charles sedí pri matke, oblečený a učesaný ako jeho o tri roky staršia sestra Georgette-Berthe, ktorá sa usalašila pri bernskom salašníckom psovi. Jej šaty a steny, ktoré sú dekorované v štýle japonského umenia, vytvárajú atmosféru umiernenej elegancie.
Keď si Charpentier objednal maľbu, trval na tom, že Renoir musí prísť na pravidelné piatkové stretnutia, ktoré organizovala jeho žena. Renoir sa zvyčajne necítil veľmi dobre v salónoch vyššej triedy, ale mal rád spoločnosť u Charpentierovcov. Raz takmer nestihol návštevu, pretože maľoval v Marly. V ten večer mal stretnúť neslávne známeho Léona Gambettu – oponenta cisárstva a zástancu tretej republiky, a Renoir zmeškal vlak do Paríža. Rýchlo naskočil na nákladný vlak, bežal domov, prezliekol si šaty, ale nedal si novú košeľu – len nový golier a falošnú náprsenku. Keď konečne prišiel k Charpentierovcom, dal sluhovi svoj klobúk, šál a rukavice, ale zabudol si obliecť žaket, kým vstúpil do salónu – a tam ho privítal hlučný smiech… Pobavený Charpentier si tiež vyzliekol žaket a všetci ostatní muži ho nasledovali. Gambetta vyhlásil, že toto bolo „demokratické“ správanie. Večera pokračovala ako vždy vo veselom duchu.
Vplyv Charpentierovcov umožnil vystaviť portrét Pani Charpentierovej s deťmi v riku 1879 na parížskom Salóne, kde obraz zožal obrovský úspech. Nasledovalo množstvo objednávok na portréty a umelcova prekérna finančná situácia sa stala minulosťou.
Kyprá Aline a krehká Suzanne
Energická, no uvoľnená žena na obraze Tanec na vidieku – Aline Charigotová má jemne sčervenanú tvár. Renoirova budúca žena vraj bola „božská tanečnica valčíka“. Jej partner, ktorý túžobne stíska kyprú krásku, je celkom sústredený na ňu, vdychuje vôňu jej vlasov, možno jej čosi zvodne šepká do ucha. V rozrušení mu klobúk spadol na zem. Obaja sú zjednotení v radosti, v erotike momentu.
Tanec v meste je celkom odlišný. Odmeraná vzdialenosť dvoch tanečníkov pôsobí umelo – podobne ako kvety v skleníku. Ich pohyby nemôžu byť vášnivé, už len pre vlečku ženiných šiat. Podobne ako na vidieku aj tu bol modelom parížsky džentlmen Paul Lhote. Z bývalého námorného dôstojníka sa stal novinár a milovník žien a umenia. Renoir ukazuje kontrast medzi tanečnými radovánkami v meste a na vidieku nielen voľbou teplých a studených farieb, ale tiež rôznym typom žien, ktoré zobrazuje: na vidieku kypré, v meste štíhle, pôvabné stvorenia, ktoré vyzerajú jemné ako porcelán.
Žena, ktorú Lhote drží, je Marie-Clémentine (zvaná Suzanne) Valadon. Sedemnásťročná dievčina sa živila šitím posteľných obliečok a bola výnimočne krásna. Mnohých maliarov vrátane Renoira, Puvisa de Chavannes a Henriho de Toulous-Lautreca fascinovala. Bola im všetkým modelkou a milenkou. Keď pózovala pre tento Renoirov obraz, bola tehotná a ani sama nevedela, s ktorým milencom. Jej aférka s Renoirom sa skončila v roku 1883. Maliar mal zvyk dať svojim láskam jeden záverečný portrét ako dar na rozlúčku. Namaľoval ich niekoľko…
Suzanne si želala malú verziu tretieho tanečného obrazu, kde sa krúti rovnako živo ako Aline Charigotová v Tanci na vidieku. Aj Valadonová sa stala umelkyňou. Jej kresby presvedčili dokonca aj mrzutého Degasa. Jej syn sa tiež stal maliarom, svetovo známym pod menom Maurice Utrillo.
