Čo pre vás znamenala práca na tejto knihe? Priniesla vám táto téma aj nové poznanie?
Práca na tejto knihe ma prinútila doštudovať si systematicky históriu a súčasnosť víl vo svete a hlavne v Bratislave. To, čo som vo svojej praxi robil intuitívne, som si teraz spätne triedil a škatuľkoval do období a slohov. Ďalej som si odskúšal proces tvorby takejto rozsiahlej knihy s grafickou úpravou, návrhmi obálky, prebalov i registrami.
Vy ste sa už dávno chystali napísať niečo o vlastných vilách. Ako ste sa dali dovedna so spoluautorom Tomášom Berkom?
Áno, mám rozpísanú knihu Príbehy mojich víl, takže keď ma oslovil Tomáš Berka s návrhom na spoluprácu, naskočil som do jeho rozbehnutej práce na knihe a ďalšie skoro dva roky sme dávali dokopy materiály, ktoré nemali konca. On sa po svojich úspešných dvoch knihách s bratislavskou témou rozhodol, že napíše knihu o bratislavských vilách. Tá predstava bola dosť nejasná a po roku sa dostal do slepej uličky. Vtedy mu vydavateľ Marenčin navrhol, aby ma oslovil na spoluprácu. Rýchlo sme našli k sebe cestu a ja som do akcie zapojil aj môj ateliér, archív i osobné kontakty. V prvej etape sme v ateliéri vymysleli grafickú koncepciu knihy a jej štruktúru. Z toho vyplynul ďalší postup a rozsah knihy. Doplnil som v nej hlavne medzivojnovú kapitolu a súčasnosť. Popri práci v ateliéri sme po celú dobu obidvaja fotografovali, navštevovali rodiny a hľadali v archívoch či skenovali podklady.
Ako ste zbierali materiál na knihu? Mali ste k dispozícii nejaké archívy?
Grafické podklady z archívov zbieral v prvom období náš spolupracovník architekt Janko Šilinger. Ďalšie historické fotografie dodal vydavateľ zo svojho archívu. Kniha má okolo 1 300 fotografií plus stovky grafických príloh. Z toho je asi 95 % našich autorských fotografií, mojich a Tomášových. Ostatné sú z môjho archívu a objednané od profesionálnych fotografov. Fotografovanie architektúry je špecifická subdisciplína. Je závislá od svetla, počasia a ročného obdobia. Pretože bývame obaja s Tomášom v dokumentovanom území, počas tých dvoch rokov sme podľa počasia vybiehali fotiť k jednotlivým vilám. Poznali sme už výhodné hodiny i ročné obdobia, kedy mala ktorá vila dobré svetlo. Často to bolo aj počas nedojedeného obeda. V knihe sú aj vzácne fotografie interiérov – doteraz nepublikované. Takáto kniha sa nedá nafotiť za mesiac ani za dva. Veľký kus práce odviedla i moja kolegyňa Mirka pri úpravách fotografií a ich vyrovnávaní, čistení záberov od lístia, halúzok a nánosov prachu.
Kedy vlastne vznikli vily? Ktoré sú ich najcharakteristickejším príkladom?
Vily vznikli v antickom Ríme. Tu vyrástla Vila rustica ako rozložité vidiecke sídlo s obytnými i hospodárskymi budovami. Hadrianova vila v Tivoli, Vila Casale na Sicílii či Tibériova vila na Capri sú malé mestečká. Neskôr sa vyvinuli aj mestské typy víl – Vila urbana a suburbana. Zlatou érou víl bolo 16. storočie. Andrea Palladio vytvoril vo Vicenze prototyp renesančnej vily, ktorá bola po stáročia vzorom klasického bývania. U nás sa prvé vily objavili koncom devätnásteho storočia. Tieto eklektické a romantické vily tvoria prvú časť katalógu v knihe. V medzivojnovom období sa začala presadzovať moderna – aj u nás máme z týchto rokov zachované významné vily. Počas vojny a socializmu nebola priaznivá doba pre stavbu víl. Vila bola synonymom meštianstva a dekadencie. Až začiatkom sedemdesiatych rokov sa začali objavovať domy, ktoré by sme mohli nazývať vilami.
Foto: Archív J.M.Bahnu
Čo je vlastne vila? Existuje jej definícia?
Exaktná definícia vily neexistuje. Dá sa najlepšie definovať opisom prvkov a vlastností, ktoré by mala mať. Prirodzene, jedna má výraznejšiu architektúru, druhá sa vyznačuje mimoriadnou polohou a tretia má zaujímavý príbeh.
Kedy sa začali stavať vily u nás a aké rodiny si ich stavali ? V ktorej lokalite Bratislavy postavili prvé vily?
Najstaršie vily možno nájsť na začiatku Kuzmányho ulice (po roku 1860). Najväčší rozkvet nastal po roku 1895, keď sa zastavovala Štefánikova ulica a Hlboká cesta. Ich majiteľmi boli potomkovia šľachtických rodov a vznikajúca bohatá meštianska i podnikateľská vrstva. Nájdeme tam aj vily vtedajších architektov a staviteľov. Zaujímavé osudy rodín a obyvateľov víl sú v knihe opísané. Príbehy patria k vilám.
Ktoré bratislavské vily vás prekvapili? Ako ste prenikali do ich súkromia?
Najvzácnejšie dokumenty sme získali v interiéroch. Exteriér nejako nafotografujete aj bez prispenia obyvateľov, ale do interiéru sa musíte dostať. Na to potrebujete osobný kontakt. My sme mali na uliciach kontaktné osoby, ktoré obývali niektorú významnú vilu, a tie nám vyrozprávali príbehy susedov alebo nás skontaktovali s nimi. Tieto kontaktné osoby boli z okruhu našich priateľov a známych. Tak sme fotografovali interiér Harmincovej vily Gábor, vily Dušana Jurkoviča, Weisovu vilu, vily Makovických, Bäumlerovu vilu.
Čo dávajú vilové štvrte mestu a jeho obyvateľom? Je ešte na ne miesto?
Vily dávajú mestu historickú hodnotu, estetický zážitok i kvalitné bývanie. V najlepších lokalitách sa nájde len výnimočne nejaká voľná parcela. Väčšinou je s voľnou parcelou spojený nejaký problém. Draví developeri riešia nedostatok kúpou starého domu, ktorý asanujú a na jeho mieste postavia i postupne presadia a legalizujú monumentálnu stavbu, ktorú nie je možné nazvať vilou. Práve bývanie v zeleni a v prírode bolo charakteristickým prvkom klasických víl.
Podľa vás sú vily domy s posolstvami. Je však pojem vila ešte aktuálny?
Vily sú najvyššou formou bývania. Svet pochopil, že nemá význam hľadať pre ne synonymum. Aj pre dnešok vyjadrujú všeobecne kvalitu životného prostredia. Vila by mala byť originálne dielo architekta a umenia života. U nich možno sledovať dve línie. Na jednej strane je to hardvér ako kvalita architektúry, krajiny či interiéru. Na druhej strane je príbeh obyvateľov a užívateľov, ich osudy, spolupráca s architektom, história ako softvér. Ideálom však zostalo kvalitné bývanie, ktoré vily poskytujú. Súčasné vily by však mali reagovať na požiadavky a štandard doby, na ekológiu, energetický luxus i nové technológie.
Je ešte dnes zvykom pomenovávať vily menami – obyčajne žien, dcér či mileniek?
Nájdete to najmä v anglosaských krajinách. Aj u nás existujú príklady víl s menami. Takéto vily sa vyskytujú aj v literatúre. Je to prejav dobrých vzťahov v rodine. Je tam zvečnená milovaná pani domu, história zostáva zachovaná aj pre budúcnosť. U nás sa používajú – najprv pracovne a potom celkom oficiálne – názvy postavených víl pomenovaných podľa manželiek majiteľov. Tak máme Vilu Lucia, Vilu Karin, Vilu Erice. Niekedy sa používajú aj priezviská ako Vila Tugendhat, Vila Müller, Vila Lengyel a podobne. Známe vily nie sú anonymné.
Foto: Archív J.M.Bahnu
Vo vašej štúdii o vilách píšete, že vila by mala mať svojho výnimočného ducha. Ako sa to dá naprojektovať a ako ste to preniesli do vlastnej vily? Do čoho ste premietli svojho ducha, svoje lásky a svoj životný štýl?
Navrhovať si vlastný dom je najťažšie. Ste podrobený každodennej kritike. Tu sa nevyhovoríte na kolegu. Myslím, že môj dom je výnimočný už svojou polohou a koncepciou dvoch objektov, ktoré vytvárajú určitý urbanistický komplex aj so záhradným objektom. Môj životný štýl, život v zeleni s atraktívnymi rastlinami, ovocím a hroznom je premietnutý do záhrady. Žijem v strede mesta, a predsa obkolesený zeleňou Horského parku. Mám doma ateliér. Mám po ruke mestskú dopravu i výpadovku na diaľnicu, ale nemusím stáť v každodenných zápchach.
Sú významnejšie vilové štvrte aj v iných slovenských mestách?
Vilové štvrte vznikajú vo väčších mestách. Pretože Slovensko je málo urbanizované a má málo väčších miest, nájdeme koncentrácie víl do štvrtí ešte v Košiciach, Žiline. Možno v Lučenci, Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach, Trenčíne či Banskej Bystrici. V okresných mestách sa nájdu jednotlivé, často hodnotné vily. Napríklad Vila rodiny Mokrých v Topoľčanoch od architekta Rosenberga či Pálkova vila v Liptovskom Mikuláši. Prehľad o vilách na Slovensku poskytuje kniha Slávne vily Slovenska, ktorú vydalo české vydavateľstvo Foibos.
Pochádzate z Pukanca. Priniesli ste si do svojich projektov niečo z tamojších inšpirácií?
Mňa z rodiska inšpirovala hlavne urbanistická a krajinárska kompozícia historického baníckeho mesta s renesančnými hradbami, gotickou katedrálou a šošovkovitým námestím. Mesto je citlivo založené na svahoch Štiavnických hôr. Trochu ako malá Banská Štiavnica. Teraz sa s rekonštruovaným systémom bastiónov odhaľuje jeho nádherná silueta. Je tam jedna vila, okolo ktorej som chodil od detstva, a tu som si asi zafixoval do podvedomia parametre ideálneho bývania. Patrila obchodníckej rodine Olíkovcov. Jej predkovia boli významní národovci a členovia Štúrovej družiny.
Aké sú prvé ohlasy na knižku?
Ohlasy sú sympatické a priaznivé. Čitatelia sú tolerantní k našim chybičkám. Zasielajú nám nové informácie o domoch o obyvateľoch. Opravy a nové poznatky chceme zapracovať v druhom vydaní, ktoré bude mať asi formu sprievodcu. Takže kniha bude podávať ešte dokonalejšie informácie o vilách nad Bratislavou. Tým sa naplní jej hlavné poslanie – zachytiť obraz životného štýlu a stavebnej kultúry.
