Na 22. poschodí moderného komplexu Tri veže, v presklenom priestore s výhľadom na Bratislavu je výstava Presahy. Ego Gallery tu predstavuje obrazy šiestich mladých výtvarníkov, ktorí už niečo znamenajú. Miesta je dosť, a tak niektoré sú rozmerné, iné našli intimitu v menších miestnostiach.
Každý obraz je stred vesmíru
Prehliadku začína obraz Borisa Sirku, ktorý namaľoval diptych ženy so zaujímavým príbehom – Zeena LaVey je dcéra zakladateľa Satanovej cirkvi v Amerike, v zahraničí známa postava, ktorá sa od otca odvrátila. Jej tvár priťahuje suverenitou, ktorá je však zneistená akoby optickým posunom, rozostrením. V portréte je niečo znepokojujúce: roztrieštenosť psychiky, smútok, „akoby na všetko sadala ťažká hmla“, hovorí kurátorka.
Opakom Sirku sú upokojujúce obrazy Adama Šakového, ktoré vytvoril technikou "sprejovania“ (jemné striekanie farby za pomoci šablón), pripomínajúce starodávne fotky. Stvárnil ženské telo cez nečakané pohľady, s veľkým tajomstvom. Namaľoval sám cit. Zaujímavo skombinovala starú techniku vyšívania s modernými námetmi Vlasta Žáková – našla si celkom nový spôsob vytvárania textilných obrazov – šitím veľkými stehmi. Týmto pokorným spôsobom – steh za stehom – dosahuje až expresívny dojem. Dokáže stehmi ako štetcom vyjadriť napríklad nepokoj vzťahov, ale aj absolútny pokoj, ktorý je v prírode. Matej Fabián namaľoval zasa rozmerný obraz Vila Tugendhat (už ho kúpil zberateľ), v ktorom je "napechovaný“ príbeh magického domu. Z obrazu sála majestát dokonalosti.
Andrea Kopecká je ešte len poslucháčkou piateho ročníka VŠVU, ale jej obrazy už majú remeselnú aj obsahovú zrelosť. Stvárňuje ľudskú tvár cez celé plátno, v jemných farbách. Rysy sa strácajú pod závojmi času, ale duch zostáva, osobnosť žije: z obrazu pozerajú síce len naznačené, ale prenikavé oči… Do trocha iného súdka načiera Michal Černušák – jeho "vesmírne kolotoče“ sú obrazom apokalypsy, všetko už poletuje ako po explózii, ale je to aj veselé – do vzduchu vyleteli celé postavičky, veci, vo farebnom víre sa krúti všetko to, čo žilo.
Za sklom, ktoré oblápa výstavný priestor, je nebo ako na dosah. Divák si v tomto prostredí znova uvedomí, že každý obraz je stredom vesmíru toho človeka, ktorý ho vytváral. A divák je ako kozmonaut.
Dobrý štart v rodine
Kurátorka Kristína Jarošová, ktorá si založila Ego Gallery a pripravila výstavu Presahy, je príjemná cieľavedomá žena, ktorá chce na Slovensku rozprúdiť výtvarný život a dostať slovenských umelcov aj do zahraničia. Má na to všetky predpoklady – skúsenosti získavala v jednom zo svetových centier umenia – v Londýne a sama pochádza z umeleckej rodiny. Jej otec je spisovateľ Peter Jaroš a mama Zuzana Jarošová je známa publicistka, ktorá píše o výtvarnom umení. Kristína si však svoju pozíciu vydobyla sama: išla do sveta a obstála tam.
"Mnohé spomienky z detstva mám pretkané výjavmi bohémskych seáns priamo v našej obývačke,“ spomína Kristína. "Debatovali tam otcovi priatelia, vynikajúci slovenskí umelci… Patrí tam však aj zvuk nekonečného ťukania na písacom stroji. Otec písal celé dni knihy či scenáre, mama bola žurnalistka, neskôr producentka a scenáristka dokumentárneho cyklu Ateliér, ktorý vysielala Slovenská televízia. S týmto projektom som jej neskôr ako spoluscenáristka pomáhala. Často som sa teda stretávala s výtvarníkmi a po mnohých rozhovoroch s nimi som si uvedomila, že majú nielen veľký tvorivý potenciál, ale aj problémy: nedostatok kvalitných výstavných priestorov, nedostatočný záujem širokej verejnosti, málo kúpyschopnej klientely.“
Ako ohlas na tieto zistenia založila Kristína roku 2009 spomínanú Ego Gallery. Spočiatku to bol experimentálny projekt putovných výstav, cez ktoré predstavovala výrazných výtvarníkov v netradičných galerijných priestoroch. Podarilo sa jej tak osloviť aj publikum, ktoré si inak nenachádza cestu do tradičných kamenných galérií. "Keďže sa mi tento formát veľmi osvedčil, opäť v ňom pokračujem, a to po trojročnom študijno-pracovnom pobyte v Londýne,“ vysvetľuje Kristína pauzu.
Na skusoch v Londýne
Prestávka teda znamenala rast. Hoci Kristína už jednu školu mala, rozhodla sa pokračovať v štúdiu: „Ku kurátorskej a galerijnej činnosti som sa dostala až po skončení magisterského programu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Práca s umením ma absolútne uchvátila, vedela som však, že ak sa chcem tejto činnosti venovať naplno – a na určitej úrovni – potrebujem sa „nadýchať“ atmosféry veľkého sveta priamo v európskom centre umenia – v Londýne. Toto mesto je nielen nabité tvorivou energiou, darí sa tu trh s umením, ale je tam aj nespočetné množstvo kvalitných výstav, galérií, múzeí i veľtrhov. Filantropia a podpora umenia zo strany štátu, mecenášov i zberateľov je dlhodobou súčasťou britskej národnej identity.“
Zberateľstvo umenia prekvitá v bohatých krajinách, to je prirodzené. Ale – aj u nás si ľudia kupujú drahé autá, domy, dovolenky, tak prečo nie obrazy? Ľudia sú v tomto smere málo pripravení, neuvedomujú si, že výtvarné umenie je krása aj dobrá finančná investícia. Možno Kristína a jej galéria dokáže niečo v tomto smere posunúť. „Výtvarné umenie, samozrejme, nie je masová záležitosť,“ pokračuje Kristína. "Často sa považuje za elitárske a ťažko pochopiteľné pre ľudí bez umeleckého vzdelania, ja však verím, že nadčasové umenie dokáže nadchnúť aj bez znalosti teoretických esejí. Platí, že čím viac času a záujmu človek umeniu obetuje, tým viac mu tento čarovný svet pootvorí svoje tajomstvá. Veď umenie sústavne reflektuje vývoj, odzrkadľuje kreatívnu snahu človeka, ktorý sa snaží zachytiť niečo prítomné, no nevypovedateľné. Mnohé nadčasové diela boli najskôr zavrhnuté a následne velebené. Nie náhodou sa hovorí, že prorok býva najprv ukameňovaný, zatiaľ čo budúce generácie mu stavajú pomníky.”
A čo všetko Kristína študovala? "Najprv som sa rozhodla študovať Dejiny moderného a súčasného umenia a odbor Biznis umenia na Sothey’s Institute of Art. Bol to veľmi intenzívny a špecializovaný kurz s úžasnými prednášajúcimi, medzi ktorými boli aj aukční špecialisti, riaditelia najznámejších londýnskych galérií a múzeí, ako aj špecializovaní právnici a investiční poradcovia. Keďže už mali vo svete umenia silné zázemie, delili sa s nami nielen o teoretické – no najmä o praktické know-how. Bola som prekvapená nielen intenzitou a profesionalitou vyučovania, ale najmä vášňou, s ktorou nám každý deň odovzdávali svoje najcennejšie vedomosti. Táto vášeň a zapálenie pre vec boli veľmi nákazlivé.“
Po tomto základe prijali Kristínu na prax do aukčného domu Sotheby’s. Je to špička obchodu s umením, vrie to tam, premieľajú sa veľké peniaze a veľké mená. "Tam sa mi otvorili oči a pochopila som mnohé z biznisu a marketingu umenia. Obraty Sotheby‘s a konkurenčného Christie‘s tvoria okolo 35 percent zo svetového aukčného obchodu, a to, že ide o miliardový biznis, cítiť na každom kroku. Platí tu absolútne pracovné nasadenie, najvyššie očakávania pri plnení úloh vo vymedzenom časovom úseku a takmer nulový spoločenský život. To je súčasťou nielen tejto, ale väčšiny lepších pracovných pozícií vo vyše 10-miliónovom meste, kde vám konkurencia doslova šliape na päty.“
Je to vôbec zdravé? Nie je to veľký nervák? "Naopak – je to veľmi motivujúce, keď vidíte ľudí, ktorí na sebe naozaj tvrdo pracujú a idú si za svojím cieľom.“
Vášeň pomôže robiť veci dobre
Zaujímalo ma, či v Londýne narazila Kristína aj na stopy súčasných výtvarníckych hviezd, ako je napríklad Damien Hirst a podobne? Sú na dosah alebo sú už niekde medzi nedotknuteľnými celebritami? Ako vôbec prerazili v konzervatívnom Anglicku?
„Po praxi ma prijali do magisterského ročníka teórie súčasného umenia na známej Goldsmiths College, ktorá sa preslávila práve generáciou súčasných významných britských výtvarníkov, známych aj ako "YBAs” – Young British Artists (Mladí britskí umelci). Umelci ako Sarah Lucas, Gary Hume, Damien Hirst a mnohí iní spôsobili koncom 90. rokov prielom vo vnímaní súčasného britského umenia. Už svojou prvou, dnes už legendárnou výstavou Freeze sa stali – vďaka výbornému marketingu a odvážnym dielam – senzáciou. Mnohí z nich začali ako rebeli a skončili ako milionári. Dôležité však je, že prelomili ľady a nezáujem u dovtedy vlažného a konzervatívnejšieho britského publika. V tom období sa dramaticky rozrástol aj komerčný trh s umením, čiže ich úspech spočíval v tom, že robili správnu vec na správnom mieste v správnom čase. Stopa, ktorú zanechali títo umelci na Goldsmiths, je ukotvená skôr v celkovej filozofii školy ako v nejakých pamätníkoch. To, čo bolo pre školu dôležité vtedy, trvá. Je to podporovanie individuality, radikálnosti, intuície študenta, spochybňovanie autorít a zaužívaného zmýšľania. Náš hlavný učiteľ modernej filozofie a estetiky nám hneď na začiatku roka povedal, že jediné, čo od nás chce, je, aby sme si našli v ponúkanej osnove niečo, čo nás bude fascinovať natoľko, že sa s tým budeme zobúdzať a večer s myšlienkou na to zaspávať. Veril, že takáto vášeň nám nakoniec pomôže robiť veci dobre, lebo im obetujeme všetky svoje myšlienky a čas. V umeleckom svete s obrovskou konkurenciou treba byť vo svojom napredovaní absolútne vytrvalý a to sa dá len vtedy, keď vás niečo naozaj baví.“
Šoky doznievajú
Vo vývoji výtvarného umenia sa striedajú rôzne obdobia. Opýtala som sa Kristíny, ako to vyzerá v Londýne z tejto stránky. Je ešte čím šokovať? Má ešte kto šokovať?
"Myslím, že vlna prvoplánovo šokujúcich výstav je už na ústupe. Dokonca určité obdobie som mala pocit, že šokujúcim sa stáva to, keď sa niečo nehrá na šokujúce a pozornosť sa zameria na kvalitu autorov a koncepcie. Tú opakovane nachádzam v Londýne napríklad v Tate Modern či Tate Britain či v menších súkromných galériách, ako je napríklad Riflemaker. V New Yorku sa mi popri nekonečných hodinách strávených v galériách moderného umenia MoME či MoME PS1 veľmi páčili akcie – ako napríklad Bushwick Open Studios – keď návštevník môže počas troch dní otvorených štúdií spoznať stovky umelcov po celom Brooklyne. Keďže som čakala určitý bohémsky chaos a uvoľnenú komunitu, veľmi ma prekvapila ich pohotovosť pre biznis a otvorený prístup k možnej spolupráci. Mali slušné oblečenie, vyleštené štúdiá, pripravené vizitky, brožúry, katalógy. Dala som im kontakty a už v ten deň ma informovali o novinkách a pripravovaných výstavách. Prežiť a preraziť vo veľkomeste je nesmierne náročné, a preto veľmi obdivujem ich odhodlanosť – musia si veriť, ale musia byť aj pripravení na všetko – získať aj stratiť všetko!“
A ako je to u nás? „Myslím si, že na Slovensku máme veľmi talentovaných výtvarníkov, ale nastavenie nášho súčasného trhu s umením im ani galériám však veľmi neprospieva. Vládne tu určitá anarchia alebo začarovaný kruh, pokiaľ ide o vystavovanie, starostlivosť o umelca, predaj diel i cenotvorbu. Treba si uvedomiť, že na trhu musia byť spokojné všetky strany – umelec, galéria, ako aj klient. Všetky tri elementy sú kľúčové pre rozvoj slovenského trhu s umením a verím, že v tomto smere sa môžeme ešte veľa priučiť od našich západných susedov.“
Uvidíme, ako to pôjde. Predpoklady na zlepšenie sú, na Slovensku sú už aj pripravení ľudia. Napríklad Kristína Jarošová. Istý čas pôsobila aj ako modelka, veľa cestovala po svete a už vtedy mala možnosť získať prehľad o medzinárodnej výtvarnej scéne. Túto fázu skončila a momentálne sa venuje iba výtvarnému umeniu. „Na budúci rok už pripravujem ďalšie výstavy, jedna z nich sa uskutoční v Troch vežiach začiatkom budúceho roka a následne by som chcela prezentovať tvorbu vybraných slovenských autorov aj v Londýne.“
