Často pracujete s prázdnotou. Ide vám o zobrazenie duševného stavu alebo o priestorové uvažovanie o svete?
Samozrejme, že prázdnota v mojich obrazoch je spojená aj so psychologickou pustotou. Stratil som veľa blízkych ľudí, môj starý otec mi zomrel náručí. Keď odíde človek, jeho miesto sa už nezaplní, ostane prázdne. Obraz človeka nevidíte, ale cítite jeho zvláštnu prítomnosť. Plastická prázdnota v konštrukcii obrazu a tá psychologická sú ako dve strany jednej mince.
Nie je to tak, že psychologická rovina prevažuje?
Nie. Samotná konštrukcia diela, práca s priestorom a prázdnom ma dokáže plne pohltiť. Pravda však je, že som pred rokmi stratil manželku. Keď ešte žila, namaľoval som výjav, ako odchádza a ponára sa do obrazu. Vtedy som ešte nevedel, čo sa stane, ale chápal som, že keď je človek šťastný, vždy príde moment, keď sa bude musieť navždy rozlúčiť. Nech už akokoľvek milujeme život, skôr či neskôr mu budeme musieť povedať dovidenia. Perspektíva lúčenia ma vždy veľmi zaujímala – odchádzame navždy alebo ešte čosi ostáva? Snažím sa s tým pracovať. Podobne ako je to pri čínskych obrazoch, kde sa perspektíva rodí z bielej a do bielej aj odchádza.
Inšpirovali ste sa východným umením?
To až neskôr som objavil istú podobu vo výtvarnom uvažovaní. Ako fyzika ma od začiatku zaujímali vlastnosti bieleho priestoru. Obraz je podľa mňa iluzórne optické pole. Teraz tu napríklad spolu sedíme a zdá sa, že medzi nami je len priezračný vzduch, ale v skutočnosti je celý tento priestor naplnený najrôznejšími elektromagnetickými poľami. No my ich nevidíme. Odhalia sa až vtedy, keď nám zazvoní mobilný telefón alebo ak zapnete rozhlasový prijímač. Rovnaké je to v obraze: keď sa pozeráte na biely priestor, sú v ňom skryté všetky možnosti.
Nie je azda aj toto iba ilúzia?
Jedna z mnohých. No ale prečo má človek takú zvláštnu vlastnosť vedomia vytvárať ilúzie? Obraz je veľmi paradoxný objekt: niečo je zobrazené na ploche, a pritom nám to evokuje celý svet. Kniha je to isté: čítame písmená a prenášame sa do iných sfér. Priestor, ktorý v skutočnosti neexistuje, to je tiež nejaká prázdnota nad nami, ktorú ustavične zapĺňame obrazmi predstavivosti alebo spomienkami.
Ako ste objavili svoj výtvarný rukopis?
Asi päť rokov som sa zaoberal iba štruktúrou obrazu. Skúmal som centrum jeho sféry, skúšal som rôzne formáty a vtedy ma veľmi zaujal kruh. Kruh sa totiž uzatvára, dokáže sa stať malým sebestačným vesmírom – na rozdiel od štvorca, ktorý je akýmsi výrezom reality, ktorá za ním môže pokojne pokračovať ďalej. Navyše všetko sa zaokrúhľuje – zem, horizont, vesmír nad nami je v podobe sféry, aj samotné oko je sférické, nie je ploské. Mozog to všetko vidí a stále sa hrá – môže priblížiť predmet, vzdialiť ho, zaostriť, rozostrieť. Takže práve v kruhu sa mi vyjadruje azda najlepšie.
Ako uvažujete o svetle, s ktorým pracujete nielen v perspektíve a hĺbke obrazu, ale aj v jeho rámoch?
Svetlo je tiež záhadou nášho univerza. Einstein objavil, že rýchlosť svetla je nemenná a že nie je nič, čo by ju prekonalo. Možno raz fyzici povedia, že je to inak, ale zatiaľ to platí. Svetlo je záhadná „substancia“ . Vďaka svetlu všetko vidíme, veriaci ľudia často vnímajú svetlo ako prejav samotného Boha, ktorý nám osvetľuje svet, náš život, našu cestu. Egypťania sa klaňali slnku a kresťania tvrdia, že aj to slnko stvoril Boh. Zaujímajú ma rôzne zdroje a pramene svetla a jeho spektrum. Ako fyzik vidím svetlo trochu opticky. Ale zaoberali sa tým už aj divizionisti, taký Georges Seurat chodil napríklad na hodiny fyziky, lebo ho fascinovali práve farby spektra.
Fascinuje vás teda z vedeckého pohľadu?
Rozhodne nielen z vedeckého. Svetlo je vážna konštanta v umení aj v živote, o ktorú sa opieram. Je vážnejšie ako forma. Možno som niečo nesprávne nakreslil, ale ak sa pomýlim vo svetle, všetko sa začína rozpadávať. Svetlo celú rozmanitosť sveta spája do jednotného celku, lebo všetkým preniká. Je pre mňa veľkou záhadou aj to, ako dokážu ľudia vyžarovať vnútorné svetlo. Duchovná podstata svetla ma robí optimistom. Život je plný tajomstiev: niečo tu je, čo nás podporuje, niekto sa postaral o to, aby sme všetko videli, aby sme cítili. Máme vo svojom vnútri veľa zvláštnych programov.
Stvoriteľ je tak Veľký programátor?
Ľudia vedia ešte len veľmi málo. Človek žije z perspektívy vesmíru iba niekoľko sekúnd a nemá žiadne informácie o kľúčových udalostiach, ktoré sa v ňom odohrávajú. Všetky teórie o pôvode vesmíru sú len malé hypotézy: dnes je tu jedna, zajtra bude druhá. No mám veľkú dôveru v život a jeho zmysel. A či ho stvoril Pán Boh – to neposudzujem. Môžeme to nazývať rôzne, ale veľmi sa obávam cynických ľudí.
Prečo práve cynikov?
Cynizmus sa prejavuje vtedy, keď ľudia jednoducho nevidia dokonalosť stvorenia a potenciál človeka v ňom. Keď sa ľuďom zdá, že najdôležitejšie sú plytké sociálne dohody, a správajú sa podľa nich. Všeobecne je teraz na svete veľa problémov…
Ktoré z množstva máte na mysli?
Ľudstvo sa barbarizuje. Veľmi vysoká profesionalizácia ľudí rozdeľuje, človeku sa stále viac a viac zužuje spektrum jeho pôsobenia. Od každého sa žiada len práca v úzkom smere, a tak sa rozpadávame na profesionálne klany. Stávame sa bunkami veľkej riadenej society – cez internet, médiá, ideológiu. Ale v skutočnosti je človek oveľa tvorivejšia, univerzálnejšia bytosť. Úzka profesionalizácia obmedzuje človeka, potom horšie chápe svoje možnosti a začína veriť médiám doslovne. Vidíme to na príklade konfliktu Ukrajiny a Ruska.
V čom vidíte možnosť zlepšenia vzťahov Rusov a Ukrajincov?
Mám veľa priateľov Ukrajincov a nikomu z nás sa vonkoncom nežiada žiadny konflikt. Vkladám veľkú nádej do kultúry. Koncom minulého storočia to vyzeralo, akoby sa svet hýbal v akomsi súlade. Nebola už studená vojna a protirečenia, ale ukázalo sa, že práve v tomto období veľmi poklesla masová kultúra. Napríklad také vystúpenie Lady Gaga nie je vôbec nevinná záležitosť – je v tom čosi magické, temné a veľmi brutálne. Aj napriek tomu verím, že práve kultúra, ktorá nedokázala zabrániť ani hrozným vojnám 20. storočia, napokon zaváži a rozhodne v prospech zmysluplného napredovania človeka.
Aká je podľa vás pozícia Ruska v kontexte aktuálneho vizuálneho umenia?
Teraz je v ruskej avantgarde viac imitácie ako originálnej podstaty. Ale nie je to len u nás. Erik Bulatov (svetoznámy ruský nonkonformista – pozn. red.) sa mi posťažoval, že keď bol nedávno na konferencii v Soule, výtvarníci osamelo sedeli a pili víno, lebo sa ich nikto na nič nepýtal. Diskutovali iba kurátori. A je to tak aj v Nemecku. Mladí umelci visia očami na ústach kurátorov, ktorí vyslovujú, čo je zlé a čo dobré. No ale to je čistá ideológia, ktorá je vlastne veľmi ľahko predvídateľná. Ale v umení je najzaujímavejší ten, kto urobí niečo dovtedy nevídané a neočakávané. Tak ako nikto nečakal, že sa Picasso inšpiruje africkými maskami. Dnes výtvarné umenie ovládol ideologický mainstream.
