Teraz žijete už dlhší čas v Anglicku, kam ste sa dostali vďaka programu Leonardo, ktorý podporuje ďalšie vzdelávanie absolventov vysokých škôl. Čo konkrétne robíte?
Som tu už rok a pol, z toho šesť mesiacov som stážovala v jednom malom štúdiu, ktoré tu vo východnom Londýne spolupracuje s ilustrátormi a dizajnérmi. Usporadúva im výstavy vo svojom priestore, ktorý primárne funguje ako bar. Návštevníkov láka aj svojím interiérom, ktorý sa mení raz za tri mesiace, a to kompletne v štýle vystavujúceho umelca. Ja som im pomáhala dizajnovať brožúry, plagáty, ale bola som aj pri inštalácii výstav. Stretla som sa tam s ľuďmi, ktorých tvorbu som sledovala ešte zo Slovenska.
Môžete priblížiť niekoho zaujímavého?
Bola to napríklad Rosy Nicolas – ilustrátorka a dizajnérka módnych doplnkov, ktorá spolupracuje s mojou najobľúbenejšou značkou oblečenia "Lazy Oaf” (Lenivý nevychovanec), alebo Sarah Bagner, ktorá robí zaujímavý e-shopový projekt "Supermarket Sarah” (odporúčam pozrieť) a mala u nás v bare krst svojej prvej knihy. Malú výstavu svojich tlačí tu mal aj dizajnér, čo sa preslávil pamätným posterom "Work Hard & Be Nice To People” (Pracuj tvrdo a buď milý na ľudí) – Anthony Burrill.
Aj vy ste dostali ponuku tam vystavovať?
Nie, nie, ja som mala veľmi praktickú úlohu – spočívala v tom, že som pomáhala, kde bolo treba, okolo výstav a projektov. Šancu vystavovať tam dostávajú väčšie mená z východného Londýna.
Máte rada veľké mestá? Nechýba vám príroda a Bratislava?
Londýn ma vždy fascinoval ako centrum všetkej kultúry, umenia, dizajnu, módy a hudby. Išlo mi aj o to, aby som sa naučila anglický jazyk v praxi a získala pracovnú skúsenosť mimo Slovenska. Myslela som si, že mám rada veľké mestá a nebude mi chýbať príroda ani slnko, ani Slovensko, ale tam som zistila, že to nie je úplne tak. Okrem toho – čím väčšie mesto, tým menší priestor na život! Na toto my zo Slovenska nie sme zvyknutí a bývanie v byte, ktorý mal trikrát tri metre aj s kuchyňou a kúpeľňou, bol niekedy boj o zdravý rozum. To, že som zo Slovenska na chvíľu odišla, mi pomohlo uvedomiť si, čo je na Slovensku dobré, ale aj čo dobré by sa dalo priniesť z Londýna na Slovensko.
Je Bratislava pre výtvarníka beznádejne bokom – alebo sa dá aj z nej urobiť diera do sveta?
Mám rada Bratislavu a vidím jej potenciál. Podľa mňa má zmysel tvoriť tam, kde má na to človek najlepšie podmienky. Myslím si, že možnosti a podmienky pre tých (Slovákov), čo sú kreatívni, majú nápad a chcú sa realizovať, sú momentálne v Bratislave lepšie ako v Londýne. Dnes je už úplne jedno, kde na svete sa človek nachádza. Zmeniť svet sa dá aj zo Slovenska.
Keď je v Londýne taká tlačenica, máte ateliér alebo vám stačí počítač? Aké veci či podmienky potrebujete pri svojej práci?
Ideálne je oddeliť si pracovné miesto od miesta oddychu alebo zábavy. Momentálne pracujem mimo domu, takže to mi vyhovuje. Môže sa zdať, keďže som dizajnérka a môj hlavný pracovný nástroj je počítač, že nič viac nepotrebujem, ale občas pracujem s materiálom, kreslím, robím si makety… Ďalšia vec je kreativita, tá tiež neprichádza zásadne iba pred počítačom. Ak robím doma ako freelancer (na voľnej nohe), musím často meniť pracovné miesto, aby som si udržala disciplínu a pozornosť, a občas vyjsť von.
Kvôli čomu? Pre uvoľnenie, inšpiráciu, podnety? Aby ste sa s niekým porozprávali a neboli celý deň sama?
Je to jednak kvôli inšpirácii, občas sa človek v tvorbe zacyklí. Je to aj kvôli tomu, že pre mňa je súčasťou kreatívneho procesu baviť sa o veciach. Priateľov často atakujem kvôli projektom, na ktorých práve pracujem. Ohlas u ľudí je pre mňa dôležitý.
Čo vám to dáva? Istotu? Nové podnety?
Áno, testujem tak, či to, čo robím, má potenciál, či veci fungujú na určitú skupinu ľudí… Každý rozhovor je inšpiratívny istým spôsobom. Aj zlé ohlasy vedia naštartovať.
Je pre vás práca zábavou alebo poznáte aj tvorivé muky?
U mňa to ide vo fázach. Keď mám kreatívne obdobie, všetko je ľahké a zábava, ale potom sa po istom čase vyčerpám a musím sa nabiť úplne inou činnosťou. Samozrejme, musím robiť aj počas toho, a vtedy by som najradšej robila všetko možné, len nie sedela za počítačom. Mám málo voľného času, ale zistila som, že sa nejaký dá nájsť napríklad počas cestovania – a ten veľa využívam práve na tvorbu.
Ako ste prišli na svoj vynález – lepenie obrazov na steny, vytváranie ilúzie páskou? Akú to má trvanlivosť?
Súviselo to s mojou diplomovou prácou na Vysokej škole výtvarných umení, kde som pracovala na koncepte vizuálnej identity obchodu s dizajnom.
Vysvetlíte to? Tento obchod bol len ilúzia či ako fungoval?
Tento obchod fungoval takmer dva roky a robili sme ho spolu s dvoma kamarátmi – Karolom Kolčárom a Matúšom Lelovským. Prezentovali a predávali sme produkty slovenských dizajnérov a k tomu sme pridávali aj vlastnú produkciu tričiek. Koncept obchodu bol v zmysle pop-up, čiže väčšinou sme sa niekde objavili – na nejakom trhu alebo festivale – a po jeho skončení sme sa zbalili a zmizli bez stopy. Mojím cieľom bolo preniesť vizuálnu identitu obchodu pohotovo do priestoru a ako najviac flexibilné médium sa ukázala práve páska.
Rovno ste ju lepili?
Ňou som nakreslila na stenu interiér luxusného obchodu a „poukladala“ doň reálne predmety, ktoré boli na predaj. Ľudí táto technika kresby fascinovala, a tak sa to so mnou doteraz vezie, robím veľa na komerčných projektoch – napríklad nedávno som dizajnovala interiér klubu NuSpirit. Mojím cieľom bolo vytvoriť ďalšiu dimenziu daného priestoru klubu. Steny už boli natreté na čierno, a tak som hneď vedela, že budem kresliť bielou linkou. Keďže do klubu sa ľudia prídu zabávať, chcela som vytvoriť niečo, čo ich pobaví, žiadne ťažké témy. Myslím, že to sa aj podarilo. Vytvorila som na stenách niekoľko minimiestností, ktoré sú rozdelené stĺpmi a hrajú sa s hĺbkou priestoru – vytvárajú tak 3D ilúziu. Potom som tam umiestnila rôzne geometrické tvary, ktoré som roztancovala spolu s drinkmi a pohármi akoby v beztiažovom stave. Vznikla tak čudná diskotéka abstraktných tvarov v priestore. Malo by to zafungovať aj na ľudí, ktorí sa k nim môžu pridať alebo sa ocitnúť aj rovno v inštalácii. Je to v tomto zmysle aj interaktívne.
Dá sa také niečo aj vystavovať?
Mám za sebou už aj pár výstav, kde som využila médium izolačnej pásky. Jej trvanlivosť je celkom dobrá, niekedy až príliš – napriek tomu, že sa rýchlo dá odstrániť, vydrží na stene aj niekoľko mesiacov. Keď som oblepila izolačnou páskou galériu Satelit, po deinštalácii výstavy museli priestor vymaľovať… V galérii Satelit som pracovala so sci-fi témou a celú galériu som poňala ako interiér bytu Majky z Gurunu a mačiek Pa a Pi, ktoré si tam spolu nažívali. Cieľom bolo, samozrejme, pobaviť.
Na akej stene ste začali?
Keďže sme mali základňu v Cvernovke, náš prvý pop-up sa objavil práve tam. Potom sme usporiadali ešte zopár akcií v Galérii Fru¤Fru, Dizajnfóre v Nitre a ja som už potom pokračovala samostatne.
S kým ste vo svete? Ste samostatná alebo sa potrebujete o niekoho oprieť?
Žijem teraz v menšej komunite slovenských umelcov a hudobníkov aj s priateľom, takže nie sama. Vzájomne sa podporujeme. Zatiaľ som si nenašla priateľov medzi Angličanmi a asi to nebude úplne najľahšie. Sú síce veľmi milí, ale zároveň rezervovaní. Rodina a priatelia doma mi, samozrejme, chýbajú a kvôli tomu si ani neviem predstaviť, že by som tu ostala.
Ako začínate prácu na projekte? Napríklad keď máte ilustrovať knihu? Musí sa vám obsah a posolstvo páčiť?
Prácu začínam výskumom, premýšľam, kreslím… Keď to začne naberať tvar, presuniem sa k počítaču a pokračujem tam. Kniha sa mi nemusí nutne páčiť, ale, samozrejme, práca na projekte, ktorý je zaujímavý, je napĺňajúca. Je fajn, ak sa obsah a forma dopĺňajú. Čo sa týka kníh – v tomto som ešte celkom nováčikom – zatiaľ som knihu neilustrovala, iba zalamovala text a dizajnovala obálky, ale verím, že toho bude v budúcnosti viac a raz azda príde aj príležitosť na ilustrovanie.
Akí súčasní umelci sa vám páčia?
Z naozaj voľného umenia sa mi páči Yayoi Kusama a veľmi ma mrzí, že som nestihla jej výstavu v Tate Gallery. Jej tvorba nezostala iba na plátne, ale prenikla aj do priestoru galérie a bola interaktívna. To je presne to, čo mám rada. Prieniky dizajnu alebo umenia do verejného priestoru, architektúry, interaktivita. Tomuto by som sa možno rada venovala aj ja sama, raz. Potom ma baví, samozrejme, ilustrácia a dizajn. Môj najobľúbenejší ilustrátor a komiksový tvorca je Chris Ware, ktorému nedávno vyšla úžasná zbierka komiksov Building Stories. Sledujem tiež prácu zopár agentúr tu v Londýne, milujem YCN Studio a jeho projekty, takisto Supergroup London a z blogov čítam It’s Nice That (Je pekné, že).
Nebojíte sa, že sa v Londýne ako umelkyňa stratíte? Veríte si?
Stratiť sa v Londýne je práveže najľahšie. Londýn je presýtený. Každý druhý človek na ulici je grafický dizajnér, je tu obrovská konkurencia a kvalita je naozaj vysoká. Je to dobré, keď sem človek príde ako turista, a zároveň zlé, ak sa tu chce presadiť. Na to potrebuje okrem tvrdej práce aj šťastie. Veľa ľudí po štúdiu na vysokej škole stážuje alebo pracuje zadarmo. Na všetky typy džobov sú tu rady, aj prácu v pizzerii dostanete len cez známosti. Na druhej strane, ak sa už človeku podarí preniknúť ďalej a môže robiť to, čo ho naozaj baví, dá sa to považovať za veľký úspech. Mne sa postupne po úvodných trápeniach splnilo všetko, čo som tu mala v úmysle urobiť – robila som site-specific art (umenie vytvorené pre konkrétny priestor) v galérii, projekcie pre hudobníkov, ale mala som tu aj malú výstavu v kaviarni, ktorá sa volala Teleport, a odprezentovala som na nej slovenské miesta…
Aké miesta? Akým spôsobom?
Vybrala som desať slovenských miest, ktoré ma fascinujú, a mystifikovala som ich vizuálne aj legendou, ktorá bola ich súčasťou. Bola to napríklad bratislavská televízna veža, Most SNP, Slovnaft, ale aj Tatry alebo Mochovce. Formou to boli len jednoduché línie. Chcela som Angličanom priblížiť vizuálne zaujímavým spôsobom Slovensko a bola to vlastne paródia na cestovateľské príručky. Tieto ilustrácie som tlačila sieťotlačou v limitovanom náklade a výstava bola aj predajná. Doteraz má zo všetkých mojich projektov najväčší úspech práve tento projekt a pár ilustrácií už našlo šťastných majiteľov.
Ako ste na to s peniazmi? Je Londýn výnosné mesto?
Človek tu musí prejsť dlhú cestu, aby sa dopracoval k typu práce, ktorú tu chce robiť, a tým aj k peniazom. Mám na mysli hlavne kreatívne džoby. Žiť v jednom z najdrahších miest sveta však znamená, že veľa peňazí zo zárobku tu aj tak necháte. Je tu milión spôsobov, ako ich minúť. Ak si chcete znížiť náklady, znížite si aj životný štandard. Pre mňa to vôbec nebolo jednoduché obdobie a takmer rok som tu fungovala z peňazí, ktoré som ako človek na voľnej nohe zarábala na Slovensku. To bolo naozaj postavené na hlavu. Teraz stážujem na dvoch ďalších miestach, takže som konečne spokojná a nejaký čas tu ešte ostanem.
Na čom práve pracujete? Po akej práci túžite?
Okrem stážovania čas trávim pripravovaním ilustrátorskej brožúry, tvorbou hudobných letákov a tričiek a občas si skočím na Slovensko robiť projekcie pre hudobníkov a dídžejov. Po ukončení stáže by som sa rada vrátila domov a opäť rozbehla moje projekty, značku Planéta 220, naplnila e-shop a venovala sa dizajnu tričiek a textilu, chcela by som to celé niekam posunúť… Mojím snom je tiež okrem grafického dizajnu robiť hudobné videá, pretože od VJ-ingu je to už len ďalší krok. Ale to je zatiaľ budúcnosť.
Zdá sa, že máte blízko k hudbe – ste aj sama hudobníčka?
Navštevovala som celé detstvo hodiny klavíra, spevu a hudobnej teórie, takže mám základné hudobné vzdelanie, ale to je tak všetko. Chcela by som sa však raz naučiť hrať na bicích.
Tričká sa ako míňajú? Nosíte ich aj vy?
Tričko je výborné médium. Nie som umelec a nepredávam obrazy, ale predávam svoje diela vytlačené na tričku. Vždy ma poteší, keď stretnem niekoho v tričku s mojím dizajnom. Ja sama ich, samozrejme, nosím a som živou reklamou.
Je dnešný svet po výtvarnej stránke zaujímavý? Ste v niečom staromódna? Zdáte sa totiž absolútne moderná – nie sú to len čisté jednoduché tvary, ale aj akási hravosť, ľahkosť, suverenita, ktorú cítiť vo vašich veciach. Viete sa vy sama nejako „vysvetliť“?
Dnešný svet je určite zaujímavý, vzniká veľa dobrých vecí, ale aj balastu, ktorý na prvý pohľad nie je ľahké odlíšiť. Blízky je mi Keith Haring, čítam teraz jeho denník. Nemyslím si, že jeho veci niekedy zostarnú, zdá sa mi veľmi súčasný svojou tvorbou aj pohľadom na svet. Nedávno som tiež videla výstavu Roya Lichtensteina, kde boli vystavené obrazy, ktoré som nepoznala, a práve tie ma zaujali. Určite ma istým spôsobom inšpirovali obaja, ale aj veľa iných. V mojej tvorbe sa to všetko mieša, transformuje. Veľa ráz pracujem s námetmi z detstva, so starými počítačovými hrami, seriálmi pre deti, s komiksami… Mám rada jednoduchosť, údernosť, vtip a originalitu – vo všetkom, čo sa týka vizuálneho umenia, od nápadu až po realizáciu, a sama sa tak snažím k veciam pristupovať. Vyčistené línie v mojej tvorbe môžu priniesť upokojenie po vizuálnom ataku, čo číha zo všetkých strán. A to je asi to, prečo to funguje…
Čo pociťujete vy ako vizuálny atak?
Napríklad mesto alebo krajinu presýtené nevkusnými reklamami a bilbordmi. To je slovenská špecialita – a tak ľahko sa vo svete nevidí.
Máte obľúbené námety? Čo najradšej riešite svojou tvorbou? Pri čom si oddýchnete?
Námety ovplyvňuje prostredie, naladenie, momentálny stav, v ktorom sa človek nachádza… Určite by som netvorila také veci, ako momentálne tvorím, keby som neodišla do Londýna. Všetko, čo vidím každý deň, sa pretvára a transformuje do tvorby. A tvorba občas funguje ako filter na depresiu. Len si na ňu musím nájsť čas.
Čo ste pri práci objavili?
Že keď ju nemám, som nešťastná. Že je napĺňajúca, keď máte ohlas u ľudí. A že vtedy dáva všetko zmysel. Ako sám Keith Haring napísal: Zdá sa mi, že jediné, čo treba na svete robiť, je tvoriť niečo. Aktivita je to, čo vytvára svet.
Michaela Chmelíčková
Narodila sa 14. júna 1985 a je absolventkou vizuálnej komunikácie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde skončila v ateliéri Typolab pod vedením Pala Bálika. Od roku 2009 sa venuje projektu 220, ktorý sa zaoberal predajom slovenského dizajnu a ktorý sa postupne zmenil na značku Planéta 220. Prostredníctvom nej Michaela dnes prezentuje vlastnú tvorbu, dizajn, ale aj autorské tričká. Súčasťou jej voľnej tvorby je špeciálna technika kresby – kresba izolačnou páskou. Línia a výtvarne charakteristická kresba sa stala základom identity jej projektu, ktorý prezentovala už na viacerých samostatných výstavách, ale aj na komerčných podujatiach. Michaela sa inak venuje grafickému dizajnu a jeho všetkým formám, občas ilustrácii a vj-ingu, ktorý predvedie aj tento rok na jednom z najväčších letných festivalov. Žije striedavo v Bratislave a Londýne.
