Mesiac fotografie aj o propagande a moci

29.11.2014 12:00
Ján Galanda: Lúčenie s loďou
Ján Galanda: Lúčenie s loďou Autor:

Tridsaťjeden výstav 24. ročníka Mesiaca fotografie v Bratislave ponúklo množstvo nevšedných zážitkov. Mnohé expozície zatvoria v posledný novembrový deň, niektoré však budú trvať dlhšie.

Na zanedbanej streche, kde spomedzi haraburdia vyrastajú kríky a trsy trávy, stojí štíhly mladý muž. V rukách drží oblak, ktorého bieloba sa odráža od mrakmi zahaleného neba aj ostatných striech starých domov. Aj fotografia Ruda Prekopa Biely oblak je v kolekcii fotografií, predstavujúcej tvorbu Slovenskej novej vlny. Bláznivé fantazmagórie, snové predstavy, nezáväzné erotické vzťahy, nadhľad aj prekračovanie žánrových hraníc spájali mladých Slovákov, ktorí študovali na katedre fotografie pražskej FAMU v priebehu osemdesiatych ro­kov.

„Prestali sa brať ,vážne' a prestali brať vážne aj samotné médium, ktoré do tej doby malo v sebe zakódovanú potrebu zrkadliť skutočnosť alebo na ňu kriticky poukazovať,“ uviedla Lucia L. Fišerová, ktorá s Tomášom Pospěchom výstavu kurátorsky pripravila. Mesiac fotografie v minulosti už predstavil tvorbu Tona Stana, Petra Župníka, Mira Švolíka, Ruda Prekopa, Kamila Vargu a Vasila Stanka samostatnými výstavami, tentoraz mladí kurátori zaostrili na 80. roky a nezabudli ani na predčasne zosnulého Jana Pavlíka či Martina Štrbu, ktorý sa po štúdiách upísal filmovej kamere. V archívoch ich študentských čias, v ktorých sa rodili originálne i provokujúce nápady, objavili skvosty. Aj preto patrí výstava Slovenská nová vlna: 80. roky v Dome umenia/Kunsthalle (aj keď oproti pražskej premiére v zredukovanej podobe) k tomu najpríťažlivej­šiemu, čo ponúka 24. ročník medzinárodného festivalu fotografie.

Najdrahšie poistky

„Ešte nikdy som nepodpisoval poistnú zmluvu na stotisíc eur za jedinú fotografiu. Tento rok až za dve fotografie,“ povedal riaditeľ Mesiaca fotografie Václav Macek. Najdrahšími „pokladmi“ sú Štúdia pohybu a Kompozícia rakúskeho piktorialistu Rudolfa Koppitza (1884–1936) vystavené v Galérii mesta Bratislavy.

„Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov zažil Koppitz najväčší úspech. Jeho najznámejšie dielo Štúdia pohybu z roku 1925 použili v Encyklopedii Britannica ako najprominentnejší príklad umeleckej fotografie,“ povedala kurátorka Monika Faberová. Koncentrovaným výberom 62 fotografií so Štúdiou pohybu v centre expozície vyrozprávala príbeh fotografa, ktorý sa od prelomu storočí snažil dokázať, že aj fotografia je umenie.

„Hoci fascinovaný architektúrou dominánt, prastarými či novými výtvormi architektov, ostávam zároveň neodolateľne priťahovaný obyčajným mestom a predmestím, kde sa koncentrovaná kreativita a kvalita dizajnu strácajú až pod bodom úplného vymiznutia,“ vyznal sa pred časom taliansky fotograf Gabriele Basilico (1944–2013), ktorý tiež patrí k hviezdnym menám tohtoročného Mesiaca fotografie.

Rio de Janeiro, Šanghaj, Moskva, San Francisco na Basilicových fotografiách vyzerajú celkom inak ako na pohľadniciach pre turistov. Prinášal obrazy, ktoré ostávajú pred očami cudzincov i domorodcov skryté. Objavoval nezvyčajné miesta, z ktorých na veľkomestá hľadel. A neošúchaným pohľadom skúmal aj dôverne známe dominanty. „Zaujímala ho koexistencia starej architektúry so súčasnou. Mesto vnímal ako divadelné javisko, na scéne ktorého nie sú ľudia,“ zdôraznila Giovanna Calvenzi.

Hovorí fotografia pravdu či klame

Obrovský hákový kríž na fasáde historickej budovy Slovenského národného divadla, pred ním davy ľudí aj esesáci v uniformách. Tak zaznamenal Ladislav Roller oslavy narodenín Adolfa Hitlera 20. apríla 1941 v Bratislave. Postupne sa stará fotografia rozplynie do záberu toho istého miesta v súčasnosti. Vizualizácia starej fotografie, ktorú vytvoril Noro Knap, otvára výstavu Fotografia v službách propagandy v Dome umenia/Kunsthalle.

Kult vodcov, masové vystúpenia ozbrojených síl či cvičencov, manifestujúci robotníci, školáci ako budúcnosť národa. Oba totalitné systémy – fašizmus aj komunizmus – využívali na propagáciu svojich ideí takmer identické motívy. Skromná expozícia je príspevkom do diskusie na tému, či fotografia hovorí pravdu alebo klame.

Neprávom zabudnutého fotografa Jána Galandu (1904–1960) predstavuje kurátor Aurel Hrabušický v priestoroch Photoportu. Tvorbu fotoamatéra, ktorý do roku 1948 pôsobil ako bankový úradník v Martine, charakterizuje podľa kurátora precízna až rafinovaná kompozícia. „Galandove fotografie sú akýmsi slovenským variantom glamour style a v tunajšom prostredí sú celkom unikátne,“ dodal Hrabušický.

Stromy na kraji parčíka, novinový stánok, zastávka, telefónna búdka, ulica, chodník. Cez desaťročia sa na malom priestore odohrávali všedné aj neobyčajné príbehy. Zachytil ich český fotograf Jiří Hanke v cykle Pohľady z okna môjho bytu. Výber z rozsiahlej kolekcie, ktorú publikoval aj knižne, vystavuje na Bratislavskom hrade. „Vytvoril intenzívnu výpoveď o plynutí času, absurdite i každodennosti. Ilustroval mnohotvárny život mesta, ktorý sa prenesene stal výpoveďou o dobe a všetkých premenách, ktoré v Československu prebiehali aj v myslení ľudí,“ uviedol kurátor Tomáš Pospěch.

Teatrálny svet

Aj v tom najmenšom mestečku či dedine na území dnešného Slovenska sa našli Rómeovia i Júlie, Kubovia a Aničky. Tieto slová vítajú návštevníkov výstavy Teatrálny svet 1839 – 1939 na prízemí Slovenského národného múzea. Fotografiu aj divadlo spája „smrť okamihu“. „Fotografia zachytáva to, čo už nikdy nebude rovnaké. Na podobnom princípe funguje aj divadlo, ktoré prebieha a zároveň zomiera v čase a priestore medzi hercami a divákmi,“ uviedla kurátorka Anna Grusková.

Raritou je kolekcia portrétov hviezd divadelného i operného sveta aj s autogramami, ktoré zozbierala vedúca krajčírskej dielne Slovenského národného divadla Anna Fritzová. Skupinové dobové portréty divadelných súborov pripomínajú, že záľubu v ochotníckom divadle preniesli slovenskí prisťahovalci aj do nových domovov. V kostýmoch sa zvečnili aj členovia spolku Slovenského sokola v New Yorku, ktorí za veľkou mlákou hrali Sofoklovu tragédiu Kráľ Oidipus. Inštalácia v úvodnej miestnosti je tak trochu hádankou. Každý, kto si výstavu pozorne prezrie, zistí, kto je na tej-ktorej vystrihnutej zväčšenine.

Prečo v kategórii Portrét zvíťazila práve francúzska fotografka Sophie Gamandová kolekciou snímok mokrých psích hláv? Aj o tom možno premýšľať na výstave Sony World Press Photo Awards 2014 v Dome umenia/Kunsthalle. O vavríny v dvadsiatich piatich kategóriách súťažilo tento rok viac ako 400-tisíc snímok autorov zo 170 krajín. Skvelé fotografie hovoria o tom, ako žijú súčasníci v najrôznejších kútoch sveta. Aj o prírodných katastrofách, osobných tragédiách či „len“ o kráse.

Tridsaťjeden výstav 24. ročníka Mesiaca fotografie v Bratislave ponúklo množstvo nevšedných zážitkov. Mnohé expozície zatvoria v posledný novembrový deň, niektoré však budú trvať dlhšie. Napríklad na stretnutie s hviezdnym Rudolfom Koppitzom a Gabrielom Basilicom pozýva Galéria mesta Bratislavy do 11. januára, Teatrálny svet bude v Slovenskom národnom múzeu do 18. februára.

Ladislav Roller: Socha generalissima J. V....
Rudolf Koppitz: Štúdia pohybu
+4Neznámy autor: Mária Peršlová a Zita...

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#fotografia #Mesiac fotografie #výstavy #Bratislave
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku