Viac ako dve desiatky kresieb rozprávajú príbehy. O maliarovi a modelke, o úsmeve a radosti, o samote a opustenosti. O stretnutiach každodenných aj vzácnych, o vášni a rozchodoch, o vzrušujúcich dialógoch. Ale aj príbehy z kabaretu či divadla. Na ich vyrozprávanie stačilo Milanovi Paštékovi málo. Kreslil hlavne uhlom, čiernym ako tma. Letmými ťahmi modeloval telá svojich hrdinov. Nezaujímali ho detaily. Dôležitá bola línia, plocha a kompozícia. Hľadanie toho najčistejšieho a najjednoduchšieho vyjadrenia.
„Prežil som pár rokov pohody a družnosti a nikdy mi tak nechutilo maľovanie,“ spomínal Milan Paštéka na roky, keď bol súčasťou výtvarnej Skupiny Mikuláša Galandu. „Stáva sa, že prestaneme rozumieť svetu okolo seba aj v sebe. Náš priestor zhustne nad únosnú mieru. Príliš mnoho ťažkých slov a dejov súčasne. Príliš mnoho svetla a zvuku. Zápas s jazykom je ťažký. Akoby už bolo povedané všetko. Asi bude nutné vstúpiť do ticha. Vstúpiť do ticha a znovu sa nájsť. Do ticha ako nádeje,“ napísal začiatkom 70. rokov, keď galandovcov zakázali.
Vystavené kresby zo 60. rokov však ešte hovoria o radosti. O radosti z tvorby, o radosti z umeleckého objavovania, o radosti z pozorovania života okolo seba a jeho výtvarnej reflexie. Príbeh každej kresby sa zadrapí do mysle a poteší oko.
Výstava kresieb Milana Paštéku zo 60. rokov bude v bratislavskej Galérii 19 na Lazaretskej ulici do 4. júla. Je z kategórie tých, ktoré treba vidieť.
