K životnému jubileu vám vydal Slovart knihu Autobornografia. Potešila vás reprezentatívna monografia, vážiaca tri kilogramy?
To viete, že mám radosť. Najmä keď je to kniha veľká a plná toho, čo som v živote urobil. Sám som bol neraz pri jej tvorbe prekvapený. Vyťahovali totiž staré veci, napríklad pri životopise boli veľmi dôslední. Až ma niekedy privádzali do zúfalstva. Povedali mi napríklad: Nemáme nič z roku 1959. Odpovedal som: Ani ja neviem, čo som v tom roku robil. A oni fakt našli, že som aj v tom roku robil nejakú knihu.
Spolupracovali ste s mnohými vydavateľmi. Aj ste nejakú ich ponuku odmietli?
Samozrejme, že sa to z času na čas stalo. Odmietal som najmä vtedy, keď som vedel, že práca na knihe mi ako ilustrátorovi neprinesie nič zaujímavé. Alebo keď ma rukopis neoslovil.
Francúzsky Rád rytiera krásnych umení a literatúry vás, ako vyznávača rakúsko-uhorskej monarchie, musel nadchnúť.
Bola zo zvláštna zhoda okolností. Môj vzťah k Francúzsku je priateľský. A tak trošku aj rodinný, pretože moja vnučka žije v Paríži.
Vysoké umelecké ocenenie vám však vyniesli knižné ilustrácie.
Pre pražské nakladateľstvo Brio a francúzske nakladateľstvo Gründ, ktoré spolupracovali, som vytvoril veľké, pre mňa veľmi krásne knihy. Francúzsky knižný trh je oveľa väčší ako český a slovenský. Oni distribuovali knihy aj do Kanady a iných frankofónnych oblastí. Keď som urobil La Fontainove Bájky, boli nadšení, pretože sa ich predalo niekoľkonásobne viac, ako vôbec očakávali. Museli robiť dotlače.
A to vám vynieslo ďalšie ponuky.
Samozrejme. Chceli, aby som ilustroval ďalšie knihy. Boli to Traja mušketieri Alexandra Dumasa a, napodiv, z nemecky hovoriacej oblasti Rozprávky bratov Grimmovcov. České vydavateľstvo si z toho vzalo len časť nákladu O Golemovi. S Francúzmi som bol v styku s potešením.
Kvôli vysokým nákladom kníh?
Ale kdeže. Najmä vďaka veľkým formátom ich kníh. Mohli v nich byť moje ilustrácie prezentované jednoducho ako veľké. V tom prípade si človek môže dovoliť rôzne technické kúzla, ktoré sa v zmenšenej ilustrácii vytrácajú. Bola to proste šťastná zhoda okolností, ale napodiv si myslím, že aj pre nich, pretože potom sa knihy dobre predávali.
V dokumente z cyklu Genus ste vystupovali v elegantnej uniforme dôstojníka rakúsko-uhorskej armády. A je známe, že táto monarchia je vám veľmi sympatická. Čím?
Viete, čo ma na tom období najviac fascinuje? V tom čase aj takzvaní obyčajní ľudia – o ktorých dnes politici tak radi a často hovoria – žili takým spôsobom, akým dnes nežije ani noblesa. Keď sa vtedy niečo sľúbilo, tak sa to muselo dodržať a splniť. Ľudia sa navzájom zdravili s nehranou úctou, najmä v malých mestách a na vidieku. V monarchii v našich krajinách neabsentovala morálka. Čo ma očarúva o to viac, o čo je dnes morálky v živote podstatne menej.
Chceli by ste v tých časoch aj žiť?
Okamžite by som bral život v devätnástom storočí. Aj s jeho vojnami. Darmo, tie jednoducho patria k histórii. Nechcel by som však zažiť koniec, keď monarchia padla.
Reminiscencie na monarchiu sa vo vašej tvorbe objavujú veľmi často. Napríklad aj v grafike Karel Havlíček Borovský v Brixene.
Do Brixenu sme cestovali s manželkou, aby som si nakreslil skicu hotela U slona, v ktorom bol ubytovaný. Je to tam najluxusnejší hotel. Žil v ňom pol roka, potom mu našli domček, do ktorého mu však na podnose nosili stravu z toho hotela. Karel Havlíček Borovský žil ako vyhnanec spôsobom, za aký dnes ľudia platia desaťtisíce eur. Bol však nespokojný a ja jeho nespokojnosť chápem. Dostával totiž české noviny z Prahy s jednodňovým oneskorením, a tým pádom boli preňho už staré a nezaujímavé. Chcel byť konfrontovaný s udalosťami, ktoré sa práve dejú. Z dnešného pohľadu je to však smiešne.
S humorným nadhľadom ste výtvarne reflektovali aj cesty spisovateľa Jana Nerudu.
Netušil som, že vôbec existujú nejaké Nerudove cestopisy, kým mi ich nepožičal doktor Dvořák. Z nich som sa dozvedel, že sa vybral napríklad na tri mesiace alebo pol roka do Turecka, Egypta a podobných krajín. V Turecku sa Neruda vlastnou nešikovnosťou dostal do problémov s úradníkmi. V tej chvíli on – známy slavianofil – siahol do saka a vytiahol rakúsko-uhorský pas. A povedal: Pozor! Nesmiete si nič dovoliť na občana najväčšej monarchie Európy! Na to nemáte právo! A oni mu to uznali… Ja som to však vymyslel tak, že ho úradníci dolapili v háreme, v ktorom sa bráni svojím pasom. Niekedy stačí jediná veta a človek má inšpiráciu.
Podobne vás inšpirovali príbehy cestovateľov?
Od štrnástich rokov ma fascinovali knihy o cestovateľoch. A ich príbehy. Bolo ich v tom čase veľmi veľa, už za takzvanej prvej republiky. Urobil som grafiky na počesť skoro všetkých českých cestovateľov – aj mnohých zahraničných. Napríklad Friča, Holuba či Livingstona, ale s humorným nádychom. Ľudia, ktorí si kupujú grafiky, na počudovanie milujú postavy z našej histórie neveľmi vzdialenej, tak z prelomu 19. a 20. storočia. Samozrejme, že históriu si vysvetľujem po svojom.
Ako napríklad grafický príbeh českého maliara Aleša?
Na inšpiráciu skutočne stačí málo. Ako v prípade, keď som nakreslil ako slávny maliar Mikoláš Aleš maľuje Tyrša. Po nemecky sa Tyrš volal úplne inak, na sklonku 19. storočia bola veľká móda premenovávať nemecké priezviská na české. Jednoducho obrodenie, buditeľská doba je z českej histórie najsmiešnejšia. Keď sa do dejín tohto obdobia začítate, musíte sa smiať od rána do večera. Boli to úžasné fantázie, ktoré sa však realitou nestali.
Najinšpiratívnejšími krajinami sú pre vás Grécko a Turecko. Podmanili si vás mýtmi dávnej minulosti?
Keď som prišiel do Grécka prvý raz, videl som za každým stromom fauna. Dodnes tam stretávam najády, venuše, satyrov a vôbec najrozmanitejšie postavy z gréckej mytológie. Stačilo, aby som svoje fantázie namaľoval. Pre mňa a moju ženu je Gréckom miestom dovoleniek. Doma sa však cítim hlavne v Turecku.
Prečo práve v Turecku?
Príčin, prečo sa tam cítim ako doma, je viacero. Myslím si, že Turci sú povahovo Čechom najbližšie, pretože majú dosť podobných vlastností. Po prvé, majú skvelú kuchyňu, tak ako my. Po druhé, Turci sú obrovskí bordelári. Nemyslím tým, že by vlastnili kopu nevestincov, ale fakt, že majú zmysel pre hrozný neporiadok – podobne ako Česi. Po tretie – a to by možno mohlo znieť až neuveriteľne – majú Turci mimoriadny zmysel pre humor, ktorý je jednou z našich pozitívnych vlastností. A okrem toho, do češtiny sa dostalo aj nemálo slov z turečtiny, ako napríklad višne, kráľ, papuče alebo diván. Ak by som teda mal svoje hodnotenie zakončiť, mentalita Turkov je nám Čechom veľmi blízka.
Turecko si vás získalo aj čímsi iným…
Čarovnou históriou. A najkrajšou hlavou štátu, najkrajšou v klasickom zmysle slova. Bol to sulejman Le magnifique, čiže sulejman Nádherný – úžasný fešák. Okrem iného bol zaujímavý aj tým, že svoj hárem odsunul nabok, pretože sa zaľúbil do jedinej dámy, s ktorou strávil celý život. Pokiaľ viem, ona pochádzala odkiaľsi z Kirgizska. A dokonca sa sulejman Nádherný dostal až k Budapešti. Nie je to úžasný príbeh?
Nuž, úžasným príbehom je aj vaša práca v animovanom filme. Lákalo vás to?
Animovaný film predsa láka a provokuje každého výtvarníka.
Nie každému sa však podarí nejaký animovaný film urobiť.
Určite nie, ale každý sa občas zasníva, ako by asi vyzeralo, keby sa jeho postavičky začali pohybovať. O tom sníva väčšina výtvarníkov, ale nie je to jednoduché. Výtvarník sa totiž musí prispôsobiť možnostiam kresleného filmu. Ja som to robil veľmi rád. A prestal som vo chvíli, keď zomrel môj najbližší priateľ Miloš Macourek. Keď potom za mnou prichádzali ľudia s nápadmi, čo keby sme dačo urobili, povedal som: Ďakujem. Animovaný film je pre mňa už uzavretá kapitola.
Spomínate si ešte, ako prišli na svet postavičky Macha a Šebestovej?
Vedel som, že základom Macourkovho príbehu je existencia chlapca a dievčaťa. Hneď som prišiel s nápadom, že by mali mať psa. Ako inšpirácia k postavičke Šebestovej mi poslúžila vlastná dcéra, ktorá práve vtedy chodila do školy. Predobrazom Macha bol jej bratranec, ktorý mal okuliare a chodil do úplne inej školy. Tak prišla na svet výtvarná podoba nerozlučnej dvojice – malej dlhovlasej blondínky a bucľatého chlapca s okuliarmi.
Obľúbené postavičky boli výsledkom dialógu tvorivého trojlístka Macourek, Born, Doubrava?
Keď šlo o výtvarnú stránku, mal som hlavné slovo ja. Miloš Macourek mal hlavné slovo pri vymýšľaní príbehu a Jaroslav Doubrava zasa pri spôsobe animácie. Mali sme to podelené a jeden druhého sme rešpektovali.
Nevŕtali ste sa v kompetenciách toho druhého?
Ale hej. Keď niekto povedal, toto sa mi akosi nezdá, skúsme to inak, okamžite som trebárs začal kresliť inú figúrku. Alebo Miloš Macourek pripísal niečo úplne iné. Všetko sa však odohrávalo v atmosfére vzájomnej tolerancie a spolupráce. A hlavne – bez hádok!
Zopár animovaných príbehov o Machovi a Šebestovej ste aj režírovali. Užívali ste si to?
Mohol som svojím spôsobom ovplyvniť réžiu, ale nepripisujem tomu žiadny mimoriadny význam. Kreslené filmy o Machovi a Šebestovej totiž vznikali v rámci ustavičnej spoločnej diskusie. Schádzali sme sa buď vo filme, alebo v mojom ateliéri, stále sme o nich hovorili, takže aj réžiu sme vlastne robili stále spolu. Raz Miloš Macourek povedal, aby sme tam napísali, že režisérom je Adolf Born. Pri kreslenom filme je však najdôležitejší nápad, story, minipoviedka. Ani najdokonalejšia výtvarná podoba, ani bezchybná animácia nepremenia chabý nápad na film.
Dotvárali ste spoločne aj príbehy?
Nie, to bolo kráľovstvo Miloša Macourka. Niekedy sme ho však upravovali alebo požiadali napríklad, aby príbeh skrátil či aby doň pridal hoci dajakú scénku.
Mali ste šťastie, že ste v animovanom filme pracovali v čase, keď v československej kinematografii zohrával významné miesto.
Vtedy ho skutočne robili tí najlepší, napríklad Viktor Kubal na Slovensku alebo Jiří Trnka a Česku. On vlastne svojimi bábkovými filmami vytvoril bázu pre československý animovaný film. Trnka robil dokonalé filmy. Chodili za ním režiséri z celej Európy, ba z celého sveta, aby sa mohli aspoň chvíľku pozerať, ako sa to robí. Bola to najslávnejšia etapa československého animovaného filmu. Vtedy v ňom mohol tak trochu pracovať každý zo známych výtvarníkov. Ako napríklad maliar Kamil Lhoták, ktorý urobil jeden či dva filmy.
Dvadsať rokov ste uverejňovali svoje karikatúry v časopisoch Mladý svět a Dikobraz. Len čo vás v roku 1974 vyhlásili za Najlepšieho karikaturistu roku, zavesili ste karikatúru na klinec. Prečo?
Noviny umierajú v deň, keď vyjdú. A kresba s nimi. Slúži len jedinému dňu. Pokiaľ teda nie je niekto zberateľ starých novín. Väčšina karikaturistov postupne odišla do trošku inej sféry. Začali robiť ilustrácie, grafiku, akvarely a podobne. Len pár ľudí zostalo karikatúre verných, ako napríklad môj nie veľmi blízky, ale priateľ Vladimír Jiránek. A svojím spôsobom aj Vladimír Renčín. A to je všetko. Objavili sa však noví, celkom šikovní karikaturisti, ktorí kreslia napríklad pre Reflex. Ale povedal by som, že karikatúra stratila pre ľudí svoj pôvab. V Poľsku aj Československu kedysi ľudia kupovali aj desať knižiek o karikatúre, či už od jednotlivca, alebo od viacerých autorov z rôznych častí sveta na nejakú tému. Táto doba je už preč, z neznámych dôvodov zmizla honba na karikatúru ako na výtvarnú disciplínu.
Skončili ste s ňou navždy?
No, povedal by som, že vlastne nie celkom. Výnimočne ešte robím črty zo svojich ciest. Letmé spomienky, korenené – ako býva mojím zvykom – humorom.
Ilustrovali ste viac ako dvestopäťdesiat kníh. Pamätáte si ešte príbehy ich vzniku?
V tomto smere sa nepreceňujem. Sú však knihy, ktoré sa vpísali do pamäti. Jednou z prvých bol Robinson Crusoe, ktorý je akousi modernou rozprávkou pre dospelých. Alebo Milión Marca Pola či Poviedky Edgara Allana Poea. Z posledných by som spomenul hoci Troch mušketierov alebo Rozprávky bratov Grimmovcov.
Mysleli ste na francúzskych čitateľov, keď ste vymýšľali ilustrácie k Dumasovým Trom mušketierom?
Nikdy nemyslím na to, aký čitateľ dostane do rúk tú-ktorú knihu, čo som ilustroval. Musím však myslieť na iné veci, trebárs na dobové detaily. Potrebujem si naštudovať napríklad, aké ozdoby nosili mušketieri na svojich čižmách alebo odevoch. Poznanie však prenesiem do vlastnej výtvarnej reči.
Spomeniete si na knihu, s ktorej ilustráciami ste sa vyslovene trápili?
Nuž nebolo to akurát trápenie, ale niečo dosť podobné, keď som ilustroval verše Christiana Morgensterna. Mimochodom, bol to môj životný sen. Pritiahli ma jeho najhumornejšie verše. Na počudovanie, pani doktorka, ktorá to dávala dohromady, a aj moja manželka mi hovorili: pozor! Jeho verše sú aj vážne, až pochmúrne. Zistil som, že ženské majú pravdu, a musel som dorobiť veľa „pochmúrnych“ ilustrácií.
Nemali ste niekedy strach, že sa budete opakovať?
Strach z opakovania má každý a vždy. Nielen výtvarník. Aj keď sa všeličo opakuje, vždy sa to musí namaľovať inak. Občas môžem zopakovať niečo, čo sa mi páčilo, napríklad farebnosť. Ale inak musí byť každá kniha iná.
Nie je to ani dvadsať rokov, čo ste dostali prvú ponuku na tvorbu známky. Ako ste vnímali možnosť urobiť poslednú známku 20. a prvú známku 21. storočia?
Najsmiešnejšie obdobie je, keď sa menia roky. O to viac storočia. Akoby sa vchádzalo no nových období. Známky sú super, ľudia ich radi zbierajú, dá sa povedať, že sa s nimi až láskajú, a tak sa snažím, aby aj z mojej známky mali potešenie.
Na známke roku 2000 je mačka, hľadiaca na myš na tanieri, na známke roku 2001 je kúzelník, vyťahujúci králika z klobúka. Ako ste dospeli k týmto „príbehom“?
Mačka je symbol tajomna. A zvieraťa človeku najbližšieho, tesne za ňou je pes. Doma sme mali mačku len raz, psa máme stále. A kúzelník je symbolom toho, že v novom miléniu si každý vyčaruje niečo, čo by chcel. Väčšinou sa to však nesplní.
Grafiku považujete za najväčšie výtvarné dobrodružstvo. Azda preto, že ponúka veľké množstvo techník?
Viete, ja stále jedujem maliarov. Hovorím im, že čím častejšie premaľujú obraz, tým je lepší. Štruktúra pod maľbou môže totiž vytvoriť niečo zaujímavé pre oko. Grafik však pracuje s absolútne dokonalým kameňom. Keď urobím niečo zlé, môžem to jemne obrúsiť žiletkou, ale kameň stratí svoje zrno. Pri litografii si jednoducho nemôžem vymýšľať, že by som mohol obrázok opraviť a urobiť ho inak. Práve to je na grafike skvelé.
Oslavujete osemdesiatku. Prešla vám chuť ešte niečo robiť?
Kdeže! Nedávno som dokončil ilustrácie k bibliografii Haškových poviedok, ktoré som si mohol vybrať. A teraz by som mal dokončiť ilustrácie ku Krylovovým bájkam.
Tie predsa mali vyjsť v roku 1989…
Mali, ale nevyšli. V roku 1989 všetci hovorili, že sa ruská literatúra jednoducho nepredá. Z tých čias mi zostalo dosť veľa ilustrácií. Slovart povedal, že to vydá. Teraz teda musím dokončiť ešte asi pätnásť ilustrácií. Bájka je výborný žáner. La Fontaine alebo Krylov si vybrali politika, ktorého nemali radi, posadili ho do kresla, v ktorom sedával, a dali mu podobu prasaťa alebo capa. A doboví cenzori mali smolu. Bájkarov milujem.
