V knihe nemohli byť všetci, hovorí Daniel Brunovský

13.07.2010 16:00
Rudolf Sikora vo svojom ateliéri
Autor:

"Všetci sa tomu vyhýbajú. Ako môžeš diskutovať s kamarátom, s ktorým si strávil dvadsať rokov, a opýtať sa ho: Udával si ma?“ Tak odpovedá Jozef Jankovič na otázku Daniela Brunovského na stránkach knihy Slovenské ateliéry. Reprezentatívnej publikácie, ktorá sprostredkúva nekaždodenné stretnutia s najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenskej výtvarnej scény. Autorom nápadu, fotografií a neraz aj zvedavým publicistom je Daniel Brunovský.

Prečo ste začali nazerať do ateliérov?
Na jednom sympóziu na Morave asi pred štyrmi rokmi som fotografoval svojich kolegov. Urobil som zopár záberov a zdalo sa mi to ako dobrý nápad fotografovať výtvarníkov, ktorých ľudia poznajú len cez ich tvorbu, ale nepoznajú ich vizuálne. Najprv to bola iba nesystematická zábava, ktorá prerástla do systematického zámeru.

Fotografie šesťdesiatich ôsmich výtvarníkov v intimite ateliérov ste vystavovali na jeseň roku 2008. Už vtedy ste mysleli na knihu?
Vôbec nie. Najskôr bolo cieľom projektu priblížiť zabudnutých výtvarníkov, ktorí sú naši – nechcem použiť slovo velikáni – ale sú to veľké mená, ktorých tváre dnes prakticky nikto nepozná. Keď niekomu poviete napríklad meno Anton Cepka, nikto ho nepozná, čo je tragédia, pretože je to jeden z našich najznámejších výtvarníkov v zahraničí. Vtedy som ešte myslel iba na katalóg k výstave.

Bolo od výstavy ešte ďaleko ku knihe?
Keď som pred tri a pol rokom urobil prvé fotografie projektu Slovenské ateliéry, netušil som, že sa mi to podarí dotiahnuť až do podoby knihy. U nás na niečom takom nikto systematicky nepracoval. V Čechách vyšla v roku 2005 kniha České ateliéry a začiatkom 60. rokov Pražské ateliéry. Knihy som poznal a niečo také mi na Slovensku chýbalo.

Prvým krokom bol katalóg k výstave Slovenské ateliéry?
O textoch do katalógu sme uvažovali s Ivanom Melicherčíkom, s ktorým sme vytvorili prvý zoznam výtvarníkov, ktorých som mal nafotiť. Potom sme si povedali – keď už je katalóg, mohla by vzniknúť aj kniha väčšieho rozsahu. Lenže v priebehu prác sa Ivan Melicherčík z projektu vytratil.

Ako ste našli spoluautorku knihy Denisu Doričovú?
Bola to čistá náhoda. Nepoznal som ju, stretnutie sprostredkovala naša spoločná známa. Keď sme hovorili o knihe, zhodli sme sa na tom, že jej ťažisko sa prenesie z fotografií na rozhovory.

Hneď ste si padli do oka?
Nie, chvíľu to trvalo. Od začiatku sme si však rozumeli v tom, aká by mala byť štruktúra knihy, teda technické veci. Možno sme každý spočiatku cítili ináč, takže naša komunikácia vyžadovala väčšie spoznanie.

Niektoré rozhovory vedie Denisa Doričová sama, v iných ste partnerom aj vy. Dôvody?
Aj to je číra náhoda. Najprv Denisa robila rozhovory sama, lebo nechcela, aby som pri nich bol. Čo som, samozrejme, akceptoval. K Jane Farmanovej, s ktorou sme sa poznali, sme prišli s Denisou spolu a pri rozhovore som už zostal. Potom sa to ešte niekoľkokrát zopakovalo.

Ako ste sa cítili v úlohe človeka, ktorý sa pýta? Na čo ste boli zvedavý?
Dnes by som povedal, že som do toho iba vŕtal. Pripravená prichádzala Denisa, ja som skôr dával doplňujúce otázky, keď som mal pocit, že niečo ešte treba dopovedať. Navyše, ako ich kolega, vedel som o súvislostiach, o ktorých novinári ani kunsthistorici nevedia.

S fotoaparátom ste vstúpili do sedemdesiatich ateliérov. Podľa akého kľúča ste vyberali štyridsaťšesť výtvarníkov, ktorých v knihe predstavujete?
Pravda je, že výber bol ťažký. V priebehu práce sa ukázalo, že v knihe nemôžu byť všetci. Lebo by vážila šesť kilogramov, nedalo by sa v nej listovať a stála by veľmi veľa peňazí. Snažili sme sa teda zachytiť hlavne staršiu generáciu, a takisto mimobratislavských umelcov. Kľúčom bol pocit, ktorí ľudia by v knihe chýbať nemali.

Prezradili ste, že fotografovanie Vladimíra Kompánka bolo doslova partizánskou akciou. Rozhovor s ním však v knihe chýba.
Keď som ho chcel fotografovať, po telefóne ma odmietal. Prišiel som so "sťahovákmi“, ktorí niečo odnášali a infiltroval sa do otvorených dverí. A fotografie Kompánek nezrušil. Na rozdiel od rozhovoru, ktorý sa nakoniec predsa len uskutočnil. Pri autorizácii sa mu nepáčil vlastný rozhovor. Mal pocit, že my jeho priamu reč prerozprávame, trvali sme však na forme rozhovoru. A nebol jediný, ktorý neautorizoval svoj rozhovor.

Ste maliarom, grafikom, sochárom, šperkárom, autorom nábytkových solitérov. Čím vás zvábil svet fotografie?
Fotografujem od pätnástich rokov, teda už veľmi dlho. Nikdy som ale nemal ambíciu prezentovať sa ako profesionálny či umelecký fotograf. Ani keď som nafotil sedemdesiat výtvarníkov v ich ateliéroch, necítim sa fotografom. Je to pre mňa iba rozšírenie mojich výtvarných aktivít.

Ako dnes hodnotíte svoju skúsenosť s touto knihou?
Fotografoval som veľa výtvarníkov, ktorých som osobne nepoznal, len cez ich dielo. Videl som ich ateliéry, ich tvorbu, mal som možnosť sa s nimi porozprávať a do určitej miery sa podarilo tieto zážitky aj sprostredkovať, hoci iba v torze. Bolo to veľmi zaujímavé. Ale jedna takáto kniha, hoci dobrá, stačila.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk