Je to čosi ako nutkanie hráča?
Čosi také. Závislosť istého druhu, čiže pomerne ťažká diagnóza, ktorá sa nezriedka končí aj smutne. V jednej eseji som ju nazval delírium collectoris.
Sú vraj prípady, keď zberateľ končí na psychiatrii…
Ide o to, či sa stanete pierkom vo víchri tejto vášne alebo nie. Či s ňou naložíte ako s vrodenou chybou, hendikepom alebo, naopak, ako s prednosťou. Či vám pokazí celý život, alebo vám prinesie v živote aj nejakú radosť. Čím je zberateľ zaslepenejší, tým viac sa vzďaľuje od reálneho sveta. Vo svojej unesenosti, posadnutosti a tvrdohlavosti však vydrží veľa. Necúvne pred nijakým odporom.
Netrpí tým aj rodina?
Žiť s takým človekom je samozrejme problém. Hovorí sa, že pravý zberateľ odtrhne aj dieťaťu chlieb od úst, ak mu chýba na obraz.
Vám sa podarilo svoju vášeň osedlať?
Chvíľami sa zdalo, že áno. Sú obdobia, keď sa ju človek usiluje ignorovať. Ale je to len klamlivá prestávka, počas ktorej zberateľ akumuluje prostriedky a energiu. A odrazu to znovu prepukne. Nedá sa toho zbaviť, je to v génoch, v krvi. Veziete sa na tigrovi…
Čo rozhoduje o tom, na čo sa zberateľ zameria, čo vlastne bude zbierať?
Býva to akési vnuknutie. Nikto, ani vy sám, si nemôže naordinovať, čo bude predmetom zbierky. Jednoducho príde chvíľa, keď si vás nájde. Poznáte to podľa adrenalínu. Jeho vysokej hladiny sa už potom nikdy nezbavíte.
Máte priateľov medzi zberateľmi, s ktorými si pravidelne vymieňate diela, ale aj skúsenosti či nové informácie?
Zberateľ je samotár a dosť veľký egoista. Je to Robinson. Tu nemôžete očakávať trvale priateľstvá, spravidla sú veľmi krehké. Medzi zberateľmi je rivalita, sú to sokovia. Musíte byť rýchlejší, drzejší, bystrejší ako tí druhí. Do arzenálu viacerých zberateľov však patria, žiaľ, aj intrigy, ohováranie, podrazy.
Ako si to vysvetľujete?
Veci, ktoré zbierate, majú totiž hlbokú príťažlivosť, majú svoju moc. Niekedy vás celkom zaslepia, nehľadíte napravo ani naľavo, chcete to mať za každú cenu. Psychológovia hovoria o hladnej mačke ženúcej sa za korisťou. Podľa nich je zberateľstvo dohoda s diablom.
Foto: Robert Hüttner
Koľko je u nás zberateľov umenia?
Možno tristo solídnych, z ktorých zo dvadsať má kvalitné vybrúsené a hodnotné zbierky. Čo mi však prekáža – v slovenskom zberateľstve stále chýba medzinárodná dimenzia. Každý chce mať radšej slabšieho Benku alebo Fullu, ako renomovaného autora zo zahraničia.
Vy však predstavujete presný opak.
Väčšina diel v mojej zbierke nepochádza zo Slovenska. Sú v nej artefakty z viac ako tridsiatich krajín.
Platí ešte, že zberateľ musí veľa študovať, získavať dôkladné znalosti o predmete svojho záujmu?
Štúdium je dôležité najmä na rozlíšenie falzifikátov. Vo všeobecnosti je zberateľstvo skôr záležitosťou srdca a oka, než rozumu. Prídeš, uvidíš a si buď očarený, alebo nie. Rozhoduje prvý okamžik.
Láska na prvý pohľad?
Presne tak. Verím na prvý pohľad, druhý nejestvuje. Potom sa človek začne pachtiť, usilovať sa to dielo získať.
Láska na prvý pohľad však zvykne vyprchať. Nemôže sa aj krásny obraz po rokoch zunovať?
Iste, sila prvého okamihu môže časom ochabnúť, stáva sa to aj mne a nevedno prečo. Zrazu zistím, že ten obraz ma už natoľko nepriťahuje, tá pieseň, čo z neho znela, pozvoľna utícha. A dávam mu znenazdajky zelenú, aby odišiel zo zbierky – na výmenu alebo na predaj – hoci kedysi to bola moja modla a myslel som si, že sa jej nikdy nevzdám.
Ale niečo musí zaplniť prázdne miesto v zbierke, niečo rovnocenné?
Veď práve, a to je ten nekonečný príbeh v živote zberateľa. Zbierka sa tým čistí, cizeluje, skvalitňuje. Je to živý organizmus. Kedysi som si nevedel predstaviť, ako je to možné, že celé nádherné zbierky padli za obeť jednému obrazu, ktorý chcel mať ich vlastník. Teraz už viem. Človek na začiatku zbiera všetko možné a nechce opustiť nič, potom sa jeho vzťah k zbierke mení, sústredí sa na jej zlepšenie. Je to niečo ako brúsenie drahého kameňa..
Stáva sa, že niečoho sa vzdáte a po čase to znovu chcete späť a neprestanete, kým to nemáte?
Sú veci, s ktorými som sa lúčil so zaťatými zubami a so smútkom, ale zároveň s vedomím, že získavam niečo lepšie. Ale nezabúdam. Niekedy sledujem ten obraz, ako si žije, ako putuje svetom, mení vlastníkov. A niektoré z týchto diel dokonca vypátram, aby som ich získal naspäť. Ale existujú aj návraty iného druhu. Keď vás obraz opustí takpovediac nedobrovoľne.
Krádeže?
Ak máte trocha trpezlivosti, porozprávam vám jeden príbeh. V lete 1984 sa začalo moje priateľstvo s maliarom Františkom Grossom. Patril k najpozoruhodnejším osobnostiam českého kubizmu. A na kubizme som staval svoju zbierku. A tak nie div, že Picasso bol pre Grossa i pre mňa najväčším maliarom, aký sa na tejto planéte narodil. Raz mi poslal kamarát zo Švajčiarska najnovšiu monografiu o tomto famóznom Španielovi. Objemnú knihu som si vyzdvihol na hlavnej pošte v Prahe a ponáhľal som sa s ňou do Grossovho ateliéru. Spolu sme ju rozbalili. Tento Picasso už nikdy neopustí môj ateliér, vyhlásil. Potom zvesil zo steny drobný obraz s kubistickou hlavou, ktorý sa mi vždy páčil, a podal mi ho. Je váš, povedal a rýchlo, aby som si to nebodaj nerozmyslel, napísal ceruzou na hornú časť belasého obrazu venovanie: Ivanovi Melicherčíkovi za Picassa. Chcel som mu v tom zabrániť, reku, to venovanie patrí na zadnú stranu. Po rokoch sa však ukázalo, že nápis na čelnej strane obrazu bol veľmi dôležitý. Akoby Gross niečo predvídal.
Čo sa stalo?
V roku 1991 mi ten obraz spolu so šestnástimi inými obrazmi ukradli. A bezmála desať rokov po krádeži prišiel za mnou známy a podáva mi Grossovu maľbu. „Kúpil som to za tisícku na blšom trhu len preto, že je tam venovanie pre teba, poznáš ten obraz?“ spýtal sa. Bol rád, že dostal od mňa tri tisícky, veď som od neho kupoval z vlastnej zbierky ukradnutý olej. Nijaký galerista v Česku by pritom nešiel pod desaťnásobne vyššiu cenu. Skrátka, každý obraz má svoj život, cesty, osud.
Seriózny zberateľ by sa však mal vyhýbať kradnutým obrazom, alebo nie?
Zaiste, ale ako to poznáte? Kúpiť na Slovensku ukradnutý obraz nie je problém. Nefunguje tu nijaká precízna databáza, ktorá by evidovala ukradnuté diela. V tom zaostávame za európskymi krajinami.
A krádeží umeleckých diel pribúda.
Obavám sa, že ich bude čoraz viac. Chyba je aj v deravej legislatíve, nie sme na tento druh kriminality dostatočne pripravení.
Nevystavujete svoje zbierky aj preto, aby ste prinajmenšom sťažili život potenciálnym zlodejom?
Nenapadlo ma to, ale môže ísť aj o určitý druh prevencie, obrany proti prípadným krádežiam. Keby sa ukradnuté dielo objavilo na trhu, už sa vie, odkiaľ pochádza. Ale vystavujem najmä preto, že si to nechcem nechávať len pre seba. Nech sa z tej krásy potešia aj druhí. Navyše, trocha neskromne si myslím, že vďaka výstavám, knihám a článkom o mojich zbierkach sa mi podarilo preniesť bacil zberateľstva aj na viacerých čitateľov a divákov.
Máte takúto spätnú väzbu?
Áno, stáva sa mi, že ma pristavia alebo mi napíšu: vy ste ten zloduch, ktorý ma nainfikoval vášňou zberateľstva. Predpokladám, že to myslia v dobrom.
Pre investora je umelecká zbierka vhodným uložením kapitálu. Čím je pre skutočného zberateľa?
Je to veľmi osobný, až intímny vzťah. Zberateľ a jeho zbierka sú v tomto prípade priam ako siamské dvojčatá, ktoré často oddelí až smrť. Konkrétnej zbierke nikto nerozumie viac ako jej tvorca. Zbierka je jeho vizitkou. Tou zbierkou vlastne celý život zbiera seba. Keď tak rozmýšľam, najspravodlivejšie by bolo, keby zberateľ a jeho zbierka odišli z tohto sveta spoločne.
Medzi zberateľmi teda márne budeme hľadať altruistov? Každý predsa chce mať vysnené obrazy či sochy pre seba, vlastniť ich?
Zberateľa si v tomto ohľade naozaj netreba idealizovať, je to tvrdý materialista, hlavným motívom jeho úsilia je niečo získať. Zároveň by ho však mala zdobiť radosť z toho, že získal niečo pekné a že je obklopený krásou. Čo je však krása? Abstraktný pojem. Pre jedného môže byť určitá zbierka poklad, pre iného odpad. Je tu vždy možnosť, že moja zbierka sa nikomu inému okrem mňa nebude páčiť. Ten istý obraz vzbudí u jedného obdiv, kým u druhého odpor. Umenie, to nie je pohár vody, ktorý uhasí smäd každému rovnako.
Slávny francúzsky sochár a zberateľ Arman tvrdil, že postupne sa stal znalcom sám pre seba. Dospeli ste už do tohto štádia aj vy? A považujú vás za znalca kunsthistorici?
V každej branži je istá nevraživosť voči „cudzincom“, ľuďom, ktorí sa tam snažia dostať zvonku. Ale nenárokujem si, že som znalec. Naďalej sa považujem predovšetkým za novinára, až potom som aj zberateľ.
Trh s umením je však dnes priam zamorený falzifikátmi. Ako sa na ňom môže pohybovať neznalec?
Dotkli ste sa horúcej témy. Zberateľ je vlastne ohrozený živočíšny druh. Pôsobiť dnes na trhu s umením je riskantná vec. Je to doslova trasovisko. Bez toho, aby ste sa tam vedeli orientovať, ste stratený. Podľa Interpolu už takmer polovicu svetového trhu s umením predstavujú falzifikáty.
A na Slovensku?
Falzifikáty sú rakovinou aj slovenského trhu s umením. Odhadujem, že každá siedma vec je tu falošná. A v Česku každá piata, ako tvrdia tamojší znalci. Čo je horšie, podvrhy umeleckých diel sa už začínajú objavovať aj na aukciách, obchodníci s nimi sú čoraz trúfalejší. Stretol som sa s dielami, ktoré mali „zaručený“ certifikát, a boli to falzifikáty. Napokon, falšujú sa už aj certifikáty. Dokonca sa stalo, že traja naši súdni znalci vydali nezávisle od seba papiere pravosti na ten istý obraz – ibaže každý s iným menom autora.
O čom to svedčí?
Niektorí kunsthistorici sú zrejme podplatiteľní. Samozrejme, nechávajú si pootvorené dvierka podmienenými formuláciami typu „malo by to byť“, „zrejme ide“. Tým je už posudok právne nepostihnuteľný. Obeťami bývajú najmä nepodkutí zberatelia. Musia rátať s tým, že na začiatku im bude visieť na stenách kopec falzifikátov, ale z vlastnej viny a naivity.
Mohli by ste týchto zberateľov bližšie charakterizovať?
Sú to najmä bohatí a snobskí zberatelia, ktorých už prestali baviť cesty okolo sveta alebo jachty, a najnovšie chcú vlastniť umeleckú zbierku. Lebo zbierku má už jeden ich známy aj druhý a rozhodli sa, že ju budú mať tiež. Lenže na trhu narazia na obchodníkov s umením a podľahnú ich táraninám Obchod s umením je dnes jeden chaos, neplatia tam takmer nijaké pravidlá. Je to divadlo, v ktorom sa zneužíva ľudská dôverčivosť a zberateľská vášeň. Je to kupčenie s ilúziami.
Foto: Robert Hüttner
Pritom aj na slovenských aukciách sa obrazy predávajú za rekordné sumy.
Čo svedčí o tom, že aj u nás sa stalo výtvarné umenie dôležitou investičnou komoditou. Niektorí bohatí zberatelia, ktorí nehľadia na ceny, akoby sa chceli presadiť v spoločenskom rebríčku práve svojimi „úlovkami“ na umeleckom trhu. Ich motiváciu je sláva, imidž, upevnenie statusu. Kupujú bezhlavo aj plátna nulovej hodnoty. Odborníci sa za rohom usmievajú a mädlia si ruky.
Povedzme si teda, ako sa na takomto trhu pohybovať a pritom sa veľmi nepopáliť?
Úspešný zberateľ musí byť teoreticky podkutý, musí študovať, mať kontakty, chodiť do terénu, na výstavy, do ateliérov umelcov. Zavše by sa mal poradiť so serióznymi odborníkmi. Musí mať aj dobrú predvídavosť a schopnosť intuície. Ale aj čuch loveckého psa a rýchlu reakciu. Nehovoriac o vkuse. Ale tu si už veľa nepomôžete, lebo platí: proti gustu žiaden dišputát.
Prejdime teraz k vašej zbierke afrického umenia. Donedávna bola na Slovensku ojedinelá, českí afrikanisti ju však zaraďujú medzi zbierky medzinárodného významu.
Budoval som ju dve desaťročia, navštívil som desať krajín Afriky. Hovorí sa, že tento kontinent je na umelecké diela – čo sa týka ich počtu – najbohatší. Africké kmeňové umenie však svojou podstatou nie je nijakým umením v európskom zmysle tohto slova.
Čím teda je?
Tamojšie masky a sochy vznikli pre potreby náboženských kultov. Ktosi ich dokonca prirovnal k našim katedrálam. Tieto predmety sú rýdzo sakrálnej povahy, akési kmeňové oltáre či svätyne. Je to spoločenské umenie a anonýmne zároveň. Zberateľský snobizmus sa tu vylučuje – zbiera sa tvar, a nie meno.
Pred niekoľkými dňami vyšla vaša kniha Tvar ducha, v ktorej tieto otázky podrobne osvetľujete. Komu je určená?
Pripravoval som ju ako svojho druhu vademecum pre každého, kto chce byť zasvätený do tohto magického umenia.
Je pravda, že africké masky sú nabité energiou – pozitívnou i negatívnou, čo sa prejavuje ešte dlho po ich používaní?
Som neveriaci a myslím si, že smrťou šamana alebo náčelníka, ktorý používal tie masky, aby udržal v kmeni poriadok a pokoru, sa končí všetko. Aj vnútorná energia šamana či kmeňového náčelníka. Názory, podľa ktorých treba predmety poznačené mágiou a zaklínaním najprv desakralizovať či dešamanizovať, znejú zaujímavo, ale príliš im neverím.
V knihe o zberateľstve však opisujete viaceré anomálne javy spojené s vystavovaním niektorých diel z vašej africkej zbierky. Keď ste chystali jej výstavu v Trenčíne, cestou sa opakovane kazili autá a v objekte sa zrazu pokazil výťah. Nečakane ochorelo niekoľko zamestnancov galérie. A keď sa začalo s inštaláciou masiek v sále s výhľadom na Trenčiansky hrad, zrútil sa múr hradného opevnenia!
To všetko sa stalo, ale považujem to za vec náhody. Hoci vždy, keď o tom rozprávam, nezabudnem dať na koniec malý otáznik: A čo keď? Veď sú ešte javy medzi nebom a zemou, pre ktoré nemáme nijaké vysvetlenie.
Svet je čoraz viac zaplavovaný napodobeninami afrických masiek a ďalších artefaktov. Čo s tým?
Zbierať africké kmeňové umenie je naozaj čoraz väčšie riziko. Svet je zamorený kópiami, falzifikátmi, bezcennými hybridmi. Oddeliť zrno od pliev je už veľkým hlavolamom aj pre expertov. Ale je to droga, kto raz prepadne zbieraniu afrického umenia, neopustí ho to do konca života.
Hovorí sa, že to najlepšie už Afriku opustilo…
Netreba si zase myslieť, že už je to len ohryzená kosť! Je však pravda, že historický oblúk kmeňového umenia sa už uzavrel. Mám na myslí živé rituály. To, čo tam vidíme dnes, sú väčšinou folklorizované predstavenia. Je otázne, kde ešte v tejto situácii hľadať originály. Sú kmene, kde sa tieto obrady skončili už v 30. rokoch minulého storočia. Ale z krajiny sa naďalej valia do sveta predmety vydávané za originály.
Veď v Afrike dnes prekvitá nové priemyselné odvetvie – výroba kmeňových artefaktov.
To už je obrovský biznis. Africké masky či sochy si môžete kúpiť nielen v Afrike, ale v ktorejkoľvek svetovej metropole. Napriek tomu popularita pôvodného umenia rastie, ceny idú strmhlav hore. V Paríži sa nie tak dávno vydražila jedna maska za 5,9 milióna eur. Mám jednu veľmi podobnú, dokonca možno krajšiu i staršiu, ale nemá príbeh.
Nerozumiem.
Tá vydražená maska predtým visela v niekoľkých ateliéroch chýrnych maliarov – skončila u Vlamincka. Obdivoval ju aj Picasso, čo potvrdzujú historické fotografie. To je ten príbeh. Neuveriteľne, ale dnes stojí táto maska vlastne toľko, čo Picassov olej!
Nezopakuje sa v dôsledku obchodu s napodobeninami afrického umenia to, čo sa už prihodilo insitnému umeniu z vojvodinskej Kovačice? Pýtam sa aj preto, že vaša zbierka kovačických majstrov je povestná, neopakovateľná.
Moja zbierka družiny kovačických sedliakov maliarov zahŕňa iba zakladateľskú generáciu, z ktorej žijú vlastne už iba dvaja autori. To ona preslávila túto slovenskú dedinu vo svete. Ich tvorba stála na pôvodnosti, spontánnosti a rýdzosti naivného umenia. Štetec im viedol vrodený inštinkt, nie vidina finančného zisku. Práve honba za ziskom charakterizuje, žiaľ, väčšinu predstaviteľov druhej a tretej generácie tamojších maliarov. S pravým naivným umením to už nemá nič spoločné. Nad ich výtvormi už visí tieň gýča a plagiátu.
Navrhujete vytvoriť Múzeum afrického umenia. Načo nám bude?
Všetky okolité krajiny už takúto inštitúciu majú, a to vďaka svojim cestovateľom a zberateľom. Ako spestrenie kultúrneho života, ako poctu tomuto veľkému umeniu, ktoré inšpirovalo velikánov moderného európskeho umenia. Veď prvé znaky kubizmu sú v afrických maskách. Zoberme si Picassove Slečny z Avignonu.
Podľa vedeckých výskumov prapôvod človeka treba hľadať v Afrike. Živé rituály, obrady a ceremónie sa konajú už len výnimočne.
Pod kožou sme všetci Afričania, to je výrok českého maliara a zberateľa Jiřího Anderleho.
Ak takéto múzeum nechceme, prejavuje sa v tom naša provinčnosť?
Áno, prejavujeme sa ako kultúrna provincia.
Už ste predložili svoj projekt ministerstvu kultúry?
Načo? Ministerstvo má plno iných starostí a nemá na to peniaze. A ktovie, či by sa po čase na príkaz niekoho zhora nepremenilo na múzeum slovenských krojov, napríklad.
Skúsili ste osloviť niekoľko miest…
Mal som prísľuby z Piešťan, Trenčína, zo Zvolenskej Slatiny… Ponúkli mi zreštaurovať starú budovu v Podbeli. Jeden poslucháč rozhlasu, ktorý ma počul vo vysielaní, mi ponúkol zadarmo svoje pozemky pod Kráľovou hoľou, aby som si múzeum postavil tam…
Jedna ponuka naozaj lepšia ako druhá.
Potom sa dva roky robilo na tom, aby sídlom múzea s trvalou expozíciu mojej africkej zbierky bola Banská Bystrica. Vraj už bola vybraná budova. Ale sľuby sa nedodržali a vplyvný mecenáš už prestal so mnou aj komunikovať. Vážne uvažujem, že prvú časť zbierky v lete darujem Múzeu africkej kultúry v Belehrade.
Prečo práve jemu?
Zhodou okolností som bol v roku 1977 pri jeho otvorení. A odvtedy sa vlastne datuje moje sústredené zberateľstvo. Pri vlaňajšej návšteve Belehradu som zistil, že múzeum sa rozširuje, kultivuje a je veľmi živé – organizuje výstavy a rôzne sympóziá.
Komu patrí?
Mestu Belehrad. A financuje sa z jeho rozpočtu.
Zmenili by ste rozhodnutie, keby sa medzitým prihlásil seriózny záujemca zo Slovenska?
Asi áno. Ak niekto poskytne vhodné priestory a zaručí sa starostlivosťou o zbierku, som ju ochotný darovať celú. A úplne zadarmo.
Aká je to veľká zbierka?
Tvorí ju okolo 350 artefaktov vysokej zberateľskej a historickej hodnoty. Keď som dostal prísľub, že sa pre ňu nájde trvalé miesto, cestoval som v posledných dvoch rokoch ešte častejšie do Afriky. Vždy s vidinou krásneho kultúrneho stánku. Aj celkom nedávno som bol prevziať na letisku vo Viedni zaujímavé masky z Kamerunu. Bolo u mňa viacero zahraničných afrikanistov, napríklad z Belgicka, Rakúska a česká a čudovali sa, že takáto rozsiahla a vzácna zbierka hlivie v sklade.
S takouto zbierkou sú zrejme aj nemalé starosti. Neodradzuje to najmä prípadných záujemcov?
Sám si uvedomujem, že projekt múzea nie je jednoduchý – údržba, personál, prenájom, bezpečnosť si vyžadujú nemalé náklady. Mestá a župy smrdia dnes grošom. Chcelo by to asi zaangažovanosť úspešnej firmy.
Ivan Melicherčík
V roku 1976 získal doktorát filozofie na Karlovej univerzite v Prahe.
Zberateľstvu sa intenzívne venuje od roku 1977.
Svoje zbierky moderného maliarstva a sochárstva, naivného umenia a afrického kmeňového umenia predstavil na mnohých výstavách doma i v zahraničí. Je autorom viacerých publikácií a katalógov – Galanda a galandovci, maliari z Kovačice, umenie inštinktu, Africké umenie, Socha, O zberateľstve, Obrazy, ďalej dvoch monografií o Martinovi Jonášovi, kníh o Zuzane Chalupovej, Jánovi Kňazovickom a Pavlovi Hajkovi.
Za publicistické a zberateľské aktivity mu udelili cenu Martina Benku (1999) a Cenu Kovačice (2000). Žije v Bratislave.
Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
