Obchod s umením je biznis ako každý iný

21.01.2015 16:00
Ako sa draží umenie, Nina Gažovičová
Nina Gažovičová vie odhadnúť, kto bude mať o aké dielo záujem. Aj kto bude ochotný ,,prihodiť". Autor:

V seriáli Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazrieme do zákulisia sveta umenia a kultúry, v dnešnej časti prinášame bližší pohľad na dražbu umenia.

„Dosť často mi, žiaľ, býva úzko na charitatívnych aukciách,“ priznala Nina Gažovičová. „V našej spoločnosti totiž účasť na charitatívnej aukcii často predstavuje všeličo iné. Sála je plná, ale nikto z prítomných neprihadzuje a nedraží,“ vysvetlila historička a teoretička umenia, ktorá sa profesii licitátorky venuje trinásť rokov.

Tridsiatnička, ktorej boli extrovertné prejavy na verejnosti vždy cudzie, sa k netradičnej profesii dostala náhodou. Začínala práve na charitatívnych aukciách pre UNICEF a Hodinu deťom. „Mozog asi využíva príjemnú anamnézu, že nepríjemné pocity proste vypúšťam. Môj výkon spočiatku nebol tragický,“ pokračuje. Iní asi neboli takí kritickí ako ona sama, pretože onedlho prišla ponuka dražiť na komerčných aukciách – najmä svojho domovského pôsobiska, ktorým je aukčný dom SOGA.

Dražby v prestížnych londýnskych aukčných domoch Christie's či Sotheby's nezažila na vlastné oči. Do Londýna síce chodieva, nie však v čase aukcií. Videla však licitátorov „pri akcii“ v susednom Rakúsku, Maďarsku i v Nemecku. Podľa nej sa to však každý musí naučiť na vlastnej koži, na základe vlastných skúseností a praxe.

Aj dielo bez ceny vydraží za šialenú sumu

„Licitátor sa musí v prvom rade poriadne skoncentrovať, vnímať a vidieť, čo sa v sále deje a prispieť nenápadným a nevtieravým spôsobom k tomu, aby bol predaj čo najvyšší. Mal by vedieť, kedy veci pomôcť, kedy dražiteľov podnietiť či podpichnúť, hoci aj vtipne. A mal by mať aj fyzickú výdrž, pretože aukcia neraz trvá aj tri, štyri hodiny,“ vysvetľuje Nina Gažovičová.

Ľudí, ktorí prichádzajú na komerčné aukcie, už pozná. Vie, kto čo kupuje, na čo sa orientuje. Keď zbadá niekoho, kto „rád prihadzuje“, vraví si: „Je to dobré, bude sa dražiť.“ Takí neraz ani nemusia dvíhať ruku s číslom, stačí, keď sa na nich pozrie a vie… „Veľakrát vidím, že pri licitovaní ešte existuje rezerva. Že ten-ktorý konkrétny človek je ochotný dať aj viac a cenu navýšiť,“ pokračuje licitátorka. Čím je jej dojem z atmosféry či ľudí, ktorí na aukciu prišli, horší, už pred príchodom za licitátorský pult vie, že o to viac sa v ten deň bude musieť snažiť. „Aj zo sály sa môže niekto zapojiť,“ vyzýva publikum, keď o konkrétne výtvarné dielo súperia záujemcovia cez telefón. Aj ich spôsoby dražby a „chúťky“ už pozná. „Niekto povedzme extrémne dlho váha, takže viem, že treba ísť pomalšie a mať trpezlivosť,“ pokračuje. Pripomína, že po rokoch pôsobenia vo funkcii licitátorky to nepovažuje za „objavovanie tajomstiev“ dražiteľov, ale za jej prax a skúsenosti, ktoré za roky načerpala.

Ľudia vraj kupujú kvalitu, čo sa premieta aj do obchodných vzťahov a zberateľských tendencií na Slovensku. S konsolidáciou spoločnosti postupne vymizli ostentatívne nákupy motivované vlastným vkusom, v najhoršom prípade pekným rámom. Stane sa, že niekto vydraží dielo, ktoré nemá historickú ani estetickú hodnotu za „šialenú sumu“.

„Poviem príklad. Obraz mačky, ktorá leží na pohovke. Jednému pripomína domáceho miláčika, ktorého mal pred desiatimi rokmi, druhý zas vidí na pohovke ornament, ktorý mu pripomenie detstvo. A keď sa stretnú, dielo, ktoré má hodnotu 500 eur, sa predá za 5 000. Aj také veci sa dejú,“ spomína.

Ateliérové predaje obchádzajú sprostredkovateľov

„Obchod s umením je biznis, tak ako obchod s inými komoditami. Je to v podstate priemysel s obchodnou stratégiou, ktorý musí napĺňať podnikateľský plán. Nie príjemné chodenie okolo obrazov či sprostredkúvanie estetických hodnôt,“ zdôrazňuje. O Benku, Mednyánszkeho, Hálu či slovenskú modernu, ale aj hoci van Gogha a ďalších je veľký záujem, neexistuje však šanca „dorobiť“ diela umelcov, ktorí už nežijú.

Už takmer tridsať rokov sa snažia aukčné domy presúvať záujem kupcov k iným segmentom. K súčasnému umeniu, fotografii či dizajnu. „Veľa ľudí zbohatlo na IT biznise, ale nemôžete im zabezpečiť Picassove či Monetove diela. Musíte ich teda presvedčiť, aby nakupovali niečo iné. Už pred rokom 2000, keď zbohatli ľudia okolo tridsaťpäťky, pre ktorých nebol závesný obraz so zátiším alebo žánrové scény zaujímavé, stalo sa, že ich oveľa viac oslovila fotografia alebo mladý súčasný autor. Na tom veľké aukčné domy postavili svoju stratégiu,“ vysvetľuje.

Na slovenskom trhu otvorila dvere súčasnému umeniu Nadácia Centrum súčasného umenia. Pri oslave desiateho výročia vzniku v roku 2003 sa rozhodla zviditeľniť ho aukciou. Nasledovali ďalšie, svojho času aj SOGA robila dve aukcie súčasného umenia ročne. Vznikol dokonca aukčný dom, venovaný výlučne súčasnému umeniu.

„V žiadnom bode tejto dekády sme však nezaznamenali, že by bol po týchto dielach obrovský dopyt,“ hodnotí Nina Gažovičová. Oveľa drahšie ako práce mladých autorov sa predávajú obrazy a sochy kľúčových výtvarníkov „staršej generácie“, akými sú napríklad Jozef Jankovič, Milan Dobeš či Rudolf Fila. „Slovensko je malé, aj slovenský trh s umením je taký malý, že každý sa s každým pozná. Faktor ateliérových predajov obchádza sprostredkovateľské články, čiže jednoducho nevieme odhadnúť rozsah trhu so súčasným umením,“ konštatuje.

Obchod s umením fungoval aj po roku 1948

„Po prevrate v roku 1948 prezvali komunisti fungujúci štát s vyspelou ekonomikou, aj keď Slovensko bolo zaostalé. Inštitúcie ako Družstvo Tvar, neskôr Fond SFVU, podnik Dielo a sieť galérií nastúpili po roku 1948 veľmi efektívnu a naozaj prekvapujúco aktívnu činnosť a nejaký čas to aj fungovalo,“ zhrnula poznatky zo svojej doktorandskej práce, zameranej na obchod s umením.

Hoci v 50. rokoch bol záujem orientovaný na robotnícku triedu, galérie boli otvorené do 22. hodiny! „V pamätiach Ľudmila Peterajová spomína, ako ju skritizovali, že nepropagovala výstavu letákmi v električkách,“ spomína ďalšiu perličku. Pri výskume ju zaujímala aj situácia po roku 1989, keď vznikali a zanikali prvé súkromné galérie ako báza obchodu s umením. A práve v čase, „keď nič nešlo“, vznikol na Slovensku prvý aukčný dom (SOGA) a bol úspešný.

S úsmevom si občas spomenie na staršiu dámu, ktorá sa rozhodla predať obrazy po rodičoch, aby mohla synovi kúpiť kuchyňu. Bolo medzi nimi aj dielo českého maliara Josefa Navrátila, ktoré vyvolalo mimoriadny záujem. Z odhadovanej ceny vtedy 5 000 Sk (cca 166 eur) sa jeho cena vyšplhala na viac ako milión (cca 33 194 eur). Keď si tri týždne po aukcii pozerala predávajúca výsledkovú listinu, prišla za Ninou Gažovičovou so slovami: „Máte tu chybu!“ „To nie je chyba, váš syn bude mať naozaj peknú kuchyňu,“ povedala jej licitátorka a kurátorka. Bolo to vraj sympatické a zároveň dojemné stretnutie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#aukcie #seriál denníka Pravda #dražba umenia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk