Od začiatku 50. rokov formovala nové dejiny slovenského výtvarného umenia. Bola neúnavnou komentátorkou všetkých dôležitých výstav a jej postrehy v Kultúrnom živote a neskôr vo Výtvarnom živote sa stali zdrojom vzácnych poznatkov, osobitých poznaní a dôverných stretnutí s mnohými slovenskými výtvarníkmi. Časom sa k tomu pridružili osobné stretnutia so zahraničnými umelcami a jej prezentácie našich umelcov na Bienále výtvarného umenia v Benátkach.
Bola osobnosťou, ktorá s neskonalou diplomaciou vedela interpretovať výtvarné diela umelcov, aj tých, ktorí neboli naklonení dobovému režimu a politike daného obdobia. Pre nás, začínajúcich historikov umenia, bola ikonou dejín výtvarného umenia, ale aj mnohí výtvarníci si radi nechali otvárať výstavy s jej nesmierne kultivovanou analýzou ich diel.
Pôvodne vyštudovala romanistiku a taliansku literatúru a talianski umelci boli vždy jej srdcovou záležitosťou.
Ľudmila Peterajová so svojím veľkým kultúrnym rozhľadom a poznaním ťažko znášala časté intervencie politických štruktúr do umenia a kultúry, najmä na konci päťdesiatych rokov. Sama o tom napísala: "Vnútorná emigrácia, do ktorej som sa v duchu uchýlila, mi nebránila zapojiť sa do práce. Rozpoltená v najhlbšom vnútri, navonok som sa snažila vyrovnať s domácimi pomermi, ktoré som nemohla vidieť nekriticky, a na druhej strane som si uvedomovala, že všetko sa u nás hýbe k lepšiemu, pomaly, ale isto.“
Sama sa vyjadrila, že každá generácia má svoje najlepšie roky. Spomínala, že "slovenské výtvarné umenie zažilo dve najlepšie desaťročia: tridsiate a šesťdesiate roky. Moja generácia iba to druhé“ . Šesťdesiate roky patrili k jej najintenzívnejšiemu obdobiu v oblasti výstavnej aktivity. Úzka spolupráca s historikom umenia a neskorším manželom Karolom Vaculíkom viedla k veľkým výstavným projektom. Takým bola monumentálna výstava pod názvom Generácia 1909 – Svedomie doby, ktorou zaviedli do dejín umenia konkrétny historický pojem. Táto výstava dôkladne zhodnotila prínos takých osobností, akými boli C. Majerník, J. Želibský, E. Nemes, E. Šimerová, B. Hoffstädter či J. Mudroch.
Ľudmila Peterajová vďaka pôsobeniu v Slovenskej národnej galérii prinášala na slovenskú výtvarnú scénu vzácne výstavy francúzskych, talianskych, nemeckých, španielskych alebo amerických umelcov, čím prispela k neskonalému rozšíreniu poznatkov z oblasti európskeho a svetového umenia. Svoje osobité interpretácie z oblasti dejín umenia prenášala aj na svojich študentov na pôde Vysokej školy výtvarného umenia.
Aj keď sama hovorila, že „ vždy som brala život ako divadlo, v ktorom som divákom, a nie predstaviteľkou hlavnej úlohy“, jej hlavná úloha v dejinách umenia je nezastupiteľná.
