Retrospektívy v Slovenskej národnej galérii sa nedožil. Na výstave Talianske inšpirácie predstavil v roku 2002 len časť svojho diela. Sedem rokov po maliarovej smrti pripravila SNG veľkú retrospektívu jeho uzavretého diela s názvom Posledný klasik Ernest Zmeták: umelec a zberateľ. V utorok 1. marca popoludní bola vernisáž.
Obrazy, čo zrejú ako víno
Výstavu otvára kolekcia Zmetákových autoportrétov z rôznych období. Blond vlasy, ostro rezaná tvár, hlboké sústredené oči. Nasledujú jeho prvé portréty žien, krajiny, zátišia. Kolekcia dvoch stoviek prác zachytáva maliarovu tvorivú cestu. Od konca tridsiatych rokov až po polovicu prvého desaťročia 21. storočia. Oblúk od tmavých tónov po jasné farby.
„Prekvapením je pre mňa veľký vývinový oblúk, ktorý prešiel. Jeho tvorba nestála na mieste. Často sa o ňom hovorilo, že sa výrazovo nemení. Zmeták sa však výrazovo menil veľmi výrazne. U umelcov to zvyčajne býva tak, že dosiahnu vrchol a potom ich tvorba klesá. U Zmetáka je to neustále vzostupná línia. A jej záverečný akord je jedinečný. Spája sa s pominuteľnosťou ľudského života, s prchavosťou chvíle a vyjadril to naozaj originálne,“ povedala Katarína Bajcurová.
Spomenula, že čím ďalej sa človek díva na jeho obrazy, tým viac nových tónov, plných chutí, vôní a pocitov v nich objavuje. „V katalógu som napísala, že niektoré Zmetákove obrazy dozrievajú ako víno,“ spomenula kurátorka.
Životná láska – Taliansko
Ernest Zmeták sa narodil 12. januára 1919 v Nových Zámkoch. Zámer študovať na pražskej Akadémii výtvarných umení mu prekazili politické udalosti roku 1938. Odišiel do Budapešti, kde študoval na Vysokej škole výtvarných umení. V roku 1943 sa vrátil na Slovensko, po čase sa usadil v Bratislave.
Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov pôsobil ako asistent Ľudovíta Fullu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 1952 zo školy obaja odišli. Na protest proti diktátu metódy socialistického realizmu.
Veľa cestoval. V roku 1946 bol na študijnom pobyte v Paríži. O rok neskôr v Taliansku, ktoré sa stalo jeho celoživotnou výtvarnou láskou. Až do konca života sa tam pravidelne vracal. „Niektoré motívy som maľoval i kreslil viac ráz, vrátil som sa k nim i po rokoch. Overoval som si svoju výpoveď o danej krajine, prehlboval poznanie… Obraz či kresbu som vždy dokončil na jedno sedenie… Opätovne navštevujem to isté Taliansko a je pre mňa stále nové,“ povedal Ernest Zmeták. Obľúbil si najmä sicílske mesto Cefalu, ktoré bolo častým motívom jeho obrazov.
V roku 1958 vystavoval na Bienále v Benátkach. Za farebný drevorez Útek do Egypta získal prémiu Instituto internazionale di arte liturgica.
Nebol umelcom veľkých tematických škál. Maľoval portréty a autoportréty, krajinu, neraz aj poznamenanú človekom, a zátišia. Svet, ktorý videl okolo seba. Stoličky na terase, uschnuté kvety vo váze, krajinu s kostolíkom, ženský akt. V grafike spracovával aj ľudové balady a biblické motívy.
Posledný klasik, osamelý bežec
„Do seba zahľadenie, vlastne seba hľadanie bolo aj pre mňa seba objavovaním, seba vyznaním… Môj výraz sa menil, ako pribúdali roky a s nimi sa hromadili ľudské i umelecké skúsenosti a tým vyzrievanie v človeku, upevňovanie vlastného názoru na umeleckú tvorbu… Snažil som sa v ňom overovať si svoju nekompromisnosť voči polovičatosti, pretvárke a lži a chcel som pôsobiť len silou svojho výtvarného výrazu.“ Slová, ktoré Ernest Zmeták vyslovil v roku 1973, vítajú návštevníka.
A prečo posledný klasik? Podľa kurátorky sa v ňom zvláštnym spôsobom spája modernita s tradíciou. Nepodliehal chvíľkovým módam, nezaujímali ho premeny názorov, prúdov, tendencií či -izmov. „Svoje dielo staval na tradícii európskej výtvarnej moderny, ale aj na starších vrstvách európskeho kultúrneho dedičstva, ktoré siahajú až k anticko-renesančnému ideálu umenia,“ povedala Katarína Bajcurová a dodala: „Od čias, ako sa stal hotovým umelcom, išiel si za svojím cieľom veľmi špecificky. Ján Ábelovský ho vo svojej štúdii nazval osamelým bežcom moderny Slovenska, ktorý veľmi uvzato trval na svojom.“
Zberateľ, znalec, mecén
Retrospektíva odkrýva aj druhú stranu Zmetákovej osobnosti. Predstavuje klenoty z jeho zbierky, bol totiž vášnivým zberateľom umenia. Najmä starého európskeho umenia. Prvý obraz získal v roku 1946, so zberateľstvom prestal až krátko pred smrťou. Málokedy obrazy, sochy, kresby a starožitnosti kupoval. Zväčša vymieňal. Tak dokonca získaval aj obrazy z raného obdobia svojej tvorby.
V jeho zbierke bolo viac ako dvetisíc umeleckých diel. V roku 1979 ju daroval Galérii umenia v rodných Nových Zámkoch.
