Mnohé neštátne galérie nemajú dlhý život. Vy sa vraj „máte“, keď vám priestor poskytuje mestská časť Bratislava – Staré mesto.
Vďaka tomu môže Galérie Z vôbec existovať. Je nekomerčná, preto každá výstava musí mať niekoho, kto ju zaplatí – či už sponzor, grant alebo donor. Peniaze sú, samozrejme, podstatné, ale dôležitejšia je otázka ponuky. Pokiaľ budem v galérii ponúkať treťotriedne umenie, aj záujem bude „treťotriedny“.
Čísla v názve jubilejnej výstavy – 134 + 1497 = 15 – hovoria o počte výstav a výtvarníkov. Čo počet návštevníkov?
Je adekvátny záujmu slovenskej verejnosti o výtvarné umenie, aby som to povedal diplomaticky. Na zaujímavé výstavy príde viac ľudí, na výstavy menej známych autorov menej. Aj to je však zmyslom kurátorskej práce, aby sa menej známy autor dostal do povedomia širšej verejnosti.
Ktorá výstava bola najväčšou „bombou“?
Napríklad výstava Imricha Weinera – Kráľa z parížskej pozostalosti, lebo jeho diela boli po prvý raz vystavené na Slovensku. Spomínam si aj na významného amerického fotografa Douglasa Kirklanda. Záujem verejnosti bol taký obrovský, že sme museli rozšíriť otváracie hodiny. Bolo tu, samozrejme, veľa ďalších veľmi úspešných výstav – Rudolfa Filu, Ruda Sikoru, Mariána Čunderlíka, Jozefa Jankoviča, Karola Barona a mnohých ďalších renomovaných slovenských autorov.
Prečo sa medzinárodný projekt Sochy a objekt, ktorý organizujete, časom presťahoval z námestí do galérií?
V prvých ročníkoch sme sa stretli s vandalskými atakmi. Neuvedomili sme si, že akýkoľvek objekt, ktorý sa ocitne na ulici, je obľúbeným terčom vandalov. Stiahli sme sa do chránenejších priestorov, kde bola záruka, že najmä počas nočných hodín sa sochám a objektom nemôže nič stať. Znie to síce čudne, ale žiadna poistovňa nepoistí výtvarné diela na verejnom priestore proti vandalizmu, zatiaľ čo voči potope, cunami či „padaniu traktorov“ áno.
Zažili ste za tých pätnásť rokov ja ťažšie chvíľky?
Niekedy do poslednej chvíle neviem, či prisľúbené finančné prostriedky už sú na účte, keď treba zaplatiť faktúry… Mnoho bezsenných nocí som prežil uvažovaním, ako vysvetliť autorovi, že práve v Bratislave mu zničili sochu. Z jednej stresovej situácie sa napokon vykľula úsmevná, keď sochu vynikajúcej americkej výtvarníčky Betty Gold v Grassalkovichovej záhrade jedného dňa zahalili, pretože sa nepáčila vtedajšiemu prezidentovi. Aj vďaka médiám sochu po dvoch týždňoch odhalili a v záhrade je dodnes.
Nie je vám ako výtvarníkovi ľúto, že vaším najznámejším dielom je Čumil?
Niektorí ľudia z výtvarníckej branže s ním majú problém, ale už som sa s tým vyrovnal. Čumila považujem za úsmevný gag, milé odbočenie z môjho hlavného výtvarného programu.
