Krčma je najfotogenickejšia vo filme a fotografii

10.03.2015 09:00
Petra Hanakova
Petra Hanáková pred Kalmusovou Oponou na poslednú rozlúčku so sebou samým. Autor:

Pri bare, Čert vo fľaši, Prozaický alkofetiš, Na zdravie!... Názvy diel napovedajú, čo možno vidieť na výstave Tekutá múza: Alkohol a vizuálna kultúra, ktorú otvorili v Slovenskej národnej galérii. "Existujú -izmy ako impresionizmus, kubizmus, futurizmus a iné. Nechcem však alkoholizmus definovať ako diagnózu či chorobu, ale problematický kultúrny trend," povedala kurátorka výstavy Petra Hanáková.

Kde ste našli inšpiráciu k téme výstavy?

Začalo sa to filmom. Vyrástla som na Paľovi Bielikovi, ktorý ako Jánošík neblaho skončil v krčme. V slovenských filmoch sa krčma objavuje veľmi často. Kľúčové scény konfliktov, ideologických stretnutí alebo súperenia dvoch mužov o jednu ženu sa najmä v starších filmoch väčšinou riešili práve tam.

Od filmu ste prešli k vizuálnej kultúre…

Začala som si tému všímať aj v ostatných médiách. Rada robím rodovo orientované výstavy, táto je v podstate chlapská, aj keď dnes už možno nie úplne. Vidíme to aj na zúčastnených tvorcoch, takmer všetko sú to muži. Hoci som v dobrej vôli hľadala aj diela umelkýň, našla som vlastne len dve – Vlastu Žákovú a Ludmilu Pohlovú. Tematické výstavy sa vo všeobecnosti viac prihovárajú publiku. Tekutú múzu som nerobila v zmysle: nepite, je to cesta do pekla! Napriek tomu, že hneď prvá vystavená soška Obraz úpadku neznámeho autora z 19. storočia, na ktorej popíja pijan, kostra hrá na husle a čert na gajdách, je v podstate moralita o dôsledkoch alkoholizmu.

Kde ste hľadali tých viac ako 200 diel, ktoré predstavujete?

Začala som prirodzene zbierkami SNG, ale aj regionálne zbierky sú veľmi bohaté. Prechádzala som autormi, kde som záujem o tému predpokladala. Slovenská moderna bola vo všeobecnosti veľmi viazaná na dedinský svet. Na vidieku bola krčma, popri kostole, dlho centrálnou sociálnou inštitúciou. V krčme sa nielen pilo, ale aj „politizovalo“, „navrávalo“, hralo divadlo… Ale späť k autorom: napríklad Bazovský bol známy svojou fascináciou Detvou. A maľujúc na Detve, krčmu obísť nemohol. Vypaľované drevá Davida Demjanoviča, čo bola jeho bakalárska práca, som zasa zachytila na prieskume Vysokej školy výtvarných umení. Poznala som aj Oponu pre poslednú rozlúčku so sebou samým Petra Kalmusa z plieškov rôznych nielen pivných plechoviek, takže sa mi veci postupne skladali a nachádzali si k sebe cestu.

Alojz Klimo: V bare (Tvár), 1947
Alojz Klimo: V bare (Tvár), 1947 Autor: SNG

Vystavujete aj sériu protialkoholických plagátov, ktoré robili „osvetu“ od začiatku 20. storočia.

Dnes už neexistujú, s koncom socializmu zanikli. Protialkoholický plagát je už historická záležitosť. Mainstreamová kultúra je v súčasnosti veľmi proalkoholická. Reklamy na alkohol máme na každom kroku, je to cool záležitosť. Nepiť je skoro trápne. Čo asi nie je celkom v poriadku. Zároveň predstavujem aj veľkú zbierku pijačiek, čiže objektov dennej potreby, tiež už dnes historických. Ich zberateľ Ján Kautman mi povedal, že ide o stredoeurópsky fenomén, ktorý má centrum práve v našom regióne. Drobný objekt s dlhým hrdlom, z ktorého sa pil tvrdý alkohol, je veľmi elegantný a návštevníci ho uvidia v minimalistickej inštalácii, ktorá nasvieti práve tú mnohosť foriem, ich tvarovú bohatosť.

Oproti plagátom s protialkoholickou témou sú vo vitríne fľaše s etiketami, na ktorých svieti slovo medicinálny – rum, borovička a podobne. Zámerne?

Je to vlastne zbierka historických fliaš u nás vyrábaného tvrdého alkoholu v prvej polovici 20. storočia. Vidíme, že ho produkovalo množstvo liehovarov, ktoré mali pomerne bohatý sortiment. Vedela som, že keď vystavím fľaše, mala by som k nim vytvoriť protiváhu. Nesledovala som len protialkoholickú líniu, výstava skôr prináša príklady z rôznych médií, aby si divák mohol tému poskladať. Ak sa začítame do nálepiek, vinet na starých fľašiach borovičky, rumu či slivovice, vidíme aj iné historické súvislosti. Také „medicinálne brandy“ alebo vineta, ktorá nástojčivo propaguje liečivé účinky pálenky, to už je dnes tiež história.

Neuvažovali ste o hľadaní diel, ktoré vytvorili umelci známi svojou závislosťou?

Mnohí sa ma pýtali: to budú maľovať opilci? Vieme, že aj niektorí národní umelci si radi vypili. Ale ja som nechcela kádrovať. Vo všeobecnosti však naši výtvarní umelci zas neboli až takí bohémi. A, samozrejme, nie každý umelec-opilec je dobrý umelec a nie každé dielo „pod vplyvom“ patrí do SNG. Nakoniec ma asi viac zaujímal pohľad zvonka. Možno jedine v tvorbe Antona Podstraského sa subjektívny a objektívny rozmer témy ideálne prepojili.

Boj proti alkoholizmu (protialkoholický plagát)...
Boj proti alkoholizmu (protialkoholický plagát) 1963 Autor: HM SNM

Možno alkoholizmus vôbec vizualizovať?

V moderne je to často zadumaná melanchólia – pod vplyvom alkoholu sa postava uzaviera do seba. Alebo je to extrovertné rozjarené pitie. Myslela som, že pitie ako princíp či inšpiračnú „metódu“ budem alternovať s pitím ako témou tvorby, ale ono sa to celkom nedá. Príkladom môžu byť niektoré autoportréty Sväťa Mikytu, opitý človek stráca kontakt s realitou a maľovaný obraz sa rozpadá. Či ale platí – a to citujem postavu z jedného Bielikovho filmu – „keď sa napijem, som presnejší“, o tom pochybujem.

Je krčma fotogenická vo všetkých médiách?

Najfotogenickejšia je rozhodne vo filme a vo fotografii.

Obohacuje alkohol tvorivosť?

To je básnická otázka. Dôležité je, aby si na ňu, rovnako ako na mnohé ďalšie, odpovedali samotní návštevníci.

Patrí vôbec takýto -izmus na pôdu SNG?

Mali by sme pracovať s našou identitou. Výstava je zámerne regionálna, lebo sa venuje našej „alkoholickej imaginácii“. Aj preto som sa vyhýbala hľadaniu napríklad českých príspevkov. Ale pár ich tu je – napríklad Augustov portrét sedliaka, vo svojej dobe výnimočné zobrazenie alkoholickej otupenosti. Pokúsila som sa tému uchopiť konzistentne a v SNG asi dôverovali môjmu kurátorskému remeslu. A, samozrejme, každá veľká inštitúcia dnes potrebuje divácke výstavy.

Na začiatku bola filmová krčma. Aj preto na výstave prezentujete ukážky z viacerých slovenských filmov?

V sekcii, venovanej slovenskej filmovej krčme, je akýsi prierez dejinami slovenského filmu. Začína sa povestnou scénou, v ktorej Jánošíkovi podsype baba hrach. Premieta sa aj známa scéna rozjareného (či rozjatreného?) pitia švagrovcov Brtkovcov z Obchodu na korze, zopár scén z menej známych filmov ako napríklad Posledný návrat Františka Kudláča. Na väčšej ploche premietame krčmovú „performance“, ktorú možno nazvať „šabľovým tancom“ z Čapkovych poviedok. Paľo Bielik v nej hrá žandára, ktorý prepíja svoj lásky bôľ, až nakoniec celú krčmu rozseká policajnou šabľou. To je istý etno-stereotyp dobového českého filmu – Slováci sú rúči, radi spievajú a nestriedmo pijú. Inak aj v rámci sprievodných podujatí v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom uvedieme od 14. apríla v bratislavskom Kine Lumiére filmovú prehliadku. Budú sa premietať aj dobové agitky a dokumenty na tému alkoholizmus z 50. až 80. rokov.

Vlasta Žáková: Keď sa zdvihnem, pôjdem domov, 2010
Vlasta Žáková: Keď sa zdvihnem, pôjdem domov, 2010 Autor: SNG

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výstava #Slovenská národná galéria #Petra Hanáková #Tekutá múza: Alkohol a vizuálna kultúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku