„Keď neovládate techniku, môžete si vymyslieť a nakresliť, čo chcete, ale grafický list neurobíte. Je to veľké tajomstvo, ani v knihách veľa nenájdete, niečo občas prezradia starí majstri, veľa sa však o tom nehovorí. Ak človek nepríde na niečo sám, jeho chyba. Ale keď už litografiu ovládate, môžete si dovoliť, čo len chcete. Je to veľké dobrodružstvo,“ hovorí Vladimír Gažovič. Doma i vo svete oceňovaný špičkový grafik, ktorý vo svojej tvorbe vytvoril nádherný svet veľkej grafickej poézie. A navyše objavil viacero technologických postupov tejto grafickej techniky a zdokonalil majstrovstvo ručnej tlače.
V malíčku má všetky grafické techniky. Napokon, ako študent grafiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave sa musel v prvých ročníkoch so všetkými dôverne zoznámiť. „Vtedy u nás nebola litografia preferovaná, robili sa skôr diplomy a podobné priemyselné záležitosti,“ spomína. So štipendiom Herderovej ceny získal ročný pobyt na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. „Tam som zistil, že všetci robia s farbou. Mali perfektné dielne, ručné papiere a všetko, čo bolo k práci potrebné. U nás sa vtedy s farbou nedalo veľmi hrať,“ pokračuje výtvarník, ktorého farba lákala ešte v časoch štúdií. Po návrate z Viedne – to sa písal rok 1971 – bol rozhodnutý. Začal robiť litografie a „hrať sa“ s farbou.
Chrbtica dostala zabrať
Litografia – z gréckych slov lithos (kameň) a grafein (písať) – prišla na svet v roku 1796. Jej objaviteľom bol rakúsky herec, dramatik, právnik a vynálezca Alois Senefelder. „Inak pražský rodák,“ pripomína Vladimír Gažovič. „Kedysi bývali hladučké vápencové kamene na stoloch v kaviarňach. Senefelder raz zaspal na nevyrovnanom účte, ktorý ležal na stolíku a ten sa otlačil na doske. Tak objavil litografiu,“ pokračuje v rozprávaní vynikajúci a invenčný grafik. Litografický kameň je špeciálny jemnozrnný vápenec. Najvýznamnejšie nálezisko sa nachádzalo v nemeckom Solnhofene, ďalšie boli aj v Taliansku či Kanade. „Jeho výroba dnes pomaly zaniká. Kamene sa už dostali do sveta a litografia v súčasnosti veľmi nepokračuje. Tie, ktoré sa vyťažili, stačia. Majú ich výtvarníci aj školy. Keď máte päť až osem kameňov, vystačia vám na celý život,“ vysvetľuje. Možno ich totiž použiť viackrát. Stačí brúsením dokonale odstrániť starú kresbu a možno začať nanovo.
Najväčšie kamene s rozmermi 110 krát 82 centimetrov vážia okolo 235 kilogramov. Narábať s nimi, niekoľkokrát ich prenášať zo stola na lis a nazad, to chce celého chlapa. „Musel som s tým bojovať, aj som si zničil chrbticu a najmä jedna ruka dostala riadne zabrať. Ale to patrí k litografii, inak by to nebolo nič,“ pripomína.
Všetko má v hlave
„Marc Chagall, Joan Miró a podobní, pre ktorých bola farba smerodajná, nemuseli ovládať litografiu. Mali perfektných majstrov, ktorí im istotne radili, ako na to. Je však nesmierne komplikované byť zároveň aj výtvarníkom, aj remeselníkom – litografom, teda nakresliť aj vytlačiť. Takých je veľmi málo,“ hovorí Vladimír Gažovič.
Nepoužíval len jednu litografickú techniku, ktorú možno tlačiť jednoducho. Vždy ich kombinuje viacero a s tým si poradí máloktorý tlačiar. Len on sám pozná finesy vlastnej tvorby. Má ich v hlave, aj preto nenecháva tlač na remeselníkoch. Často chodieval tlačiť do Švajčiarska, kde existuje niekoľko dielní, ktoré robia – tak ako on – veľké formáty. A nebol to lacný špás, jedna litografia stála toľko ako auto. „Jeden z majstrov ostal šokovaný, keď som uňho urobil pomocou jedného kameňa na grafický list aj osem farieb. Potom chodil prednášať do Paríža, ako sa to robí,“ spomína.
Na kameň sa kreslí litografickou ceruzkou, mastným tušom či inými materiálmi. Pokreslené miesta priťahujú mastnotu a prijímajú farbu. Voda ju odpudzuje. V ateliéri grafika litografa nechýba ani asfalt, arabská guma, ocot, kamenec, špongia, žiletka, škrabka, ihla či dokonca „letlampa“, aby mohol vytvoriť najjemnejšie „fajnovosti“.
Kedysi začínal farebnými náčrtmi, skoro však prišiel na to, že výsledok nikdy nebude rovnaký. Pri prenikaní do tajov litografickej alchýmie veľa získal prácou na ilustrácii Ovídiových Metamorfóz (uprostred práce ho pre surrealizmu zastavili, neskôr zasa nútili rýchlo knihu dokončiť). Uznaním bola Grand Prix na bienále v Brne aj Strieborná medaila v súťaži o najkrajšiu knihu sveta v Lipsku.
„Na začiatku je základná kresba, ktorá sa vytlačí. Keď sa kameň scitlivie, ostane na ňom jej kontúra. Pokračujem s farbami, napríklad s drapériou, architektúrou, pozadím a podobne. Každú farbu treba tlačiť zvlášť, takže aj ručný papier musí byť hrubší, keďže cez lis prechádza viackrát,“ vysvetľuje.
Za oceánom objavil úžasnú tému
Netušil, čo všetko ho čaká, keď prijal ponuku vystavovať v Baruch Gallery v Chicagu. Rektor Vysokej školy výtvarných umení, kde pôsobil, mu cestu zakázal. V 80. rokoch nevyhnutné „papierovačky“ mu dali zabrať. „Pricestovali sme tam s manželkou vynervovaní, ale stálo to za to,“ spomína. V Chigacu sa dokonca stretol s Jaroslavom Siakeľom, ktorý s bratom nakrútil film Jánošík. Od neho sa dozvedel, že galéria, ktorá vystavuje aj jeho diela, je vo veľmi dobrej časti mesta. Navštívil aj New York a Washington.
„Objavil som tam úžasnú a nekonečnú tému, na ktorej som pracoval ďalších osem rokov. Peniaze, mamon, chamtivosť. Americký pás cudnosti bol veľmi výstižný na tú dobu. Návšteva Spojených štátov mi dala krídla. Ale keď som sa vrátil do školy, asistenti mi ani neodzdravili,“ pokračuje. Po nepríjemných skúsenostiach sa rozhodol pedagogické pôsobenie ukončiť a z Vysokej školy múzických umení odišiel.
Foto: archív V. Gažoviča
„V prvom rade musíte mať celú grafiku, ktorú chcete urobiť, v hlave. A, samozrejme, aj techniku. Potom si už môžete dovoliť čokoľvek,“ hovorí suverénny autor poetických metafor aj ironických podobenstiev neraz o horších stránkach ľudského ja. Z jeho grafických listov dýcha človečina, hoci až drasticky nekompromisne obnažuje príčiny a dôsledky ľudských drám, vášní a zápasov.
„Je to zvláštne, vynálezca litografie Senefelder je Škorpión, takisto aj môj pedagóg Vincent Hložník a ja,“ dodáva Vladimír Gažovič. V znameniach zverokruhu akoby nachádzal odpoveď na otázku, prečo si za umeleckú cestu zvolil grafiku. A z množstva jej techník zaostril hlavne na litografiu. Za viac ako štyri desaťročia má na svojom konte množstvo výstav doma i vo svete. Tvoriť a vystavovať neprestáva, hoci pred pol rokom oslávil sedemdesiat päťku.
