Od krotkého psa prešla Paštéková k divokému vlkovi. So svojou vlčou svorkou sa nemazná. Jej kresba je nespútaná, punkovo „neohrabaná“, jej priestorom je drevo ako mimoriadne živý materiál. Svojho vlka necháva „na divoko“. Tmavý les sa vysmieva urbánnemu pohodliu, opatrnosti. Láka stať sa vlčím tieňom a zažiť sa v celej kráse.
Maľba Oľgy Paštékovej je organická, abstraktne symbolická a predsa veľmi konkrétna. Deň a noc sa zlievajú v šero. Jej sveta sa nemožno dotknúť. Je premenlivý a neistý. Rytiny pôsobia, akoby sa maliarka svojich vízií zmocnila v „zápale“. Jednotlivým obrazom však predchádza dôkladná príprava. S drevom pracuje s rešpektom, no výsledok nie je bojazlivý. Je rovnako suverénna ako jej vlk.
Ticho striehne v nejasnej tme, vynára sa z morskej peny, mení sa na prízrak a ostentatívne ukazuje svoju silu. V istom okamihu pookreje, ostré zuby strieda nevinný pohľad. Tento náznak zmierenia je len klam, predznamenáva krv. Po Karkulke zostala červená čiapočka, zlomená ilúzia nedotknuteľnej nevinnosti detstva.
Paštéková pre svoj svet volí temnotu, farby sú v dokonalej symbióze, vyhýba sa pastelovým trendom, rozpíja sa do tajomného sna. Vlk sprevádza koniec, vyje do noci a desí absenciou rešpektu. Nevychovane trčí nad svetom a číha na našu malosť. Málokto si s ním rovná sily. Jej vlk je učupený v tme lesa a náhle majestátne veľký tieni na zvyšnú nádej o tom, že by mohol byť skrotený. Stojí vzpriamene nad svojou obeťou, nedáva nám šancu nadýchnuť sa, zaraziť ho. Spočinieme v jeho hypnóze zoči voči svojmu nahému strachu. Víťazstvo je kruté, chamtivé, bez zábran.
Oľga Paštéková symbol sily nesúdi. Vystavuje ho na obdiv so všetkými jeho prehreškami a krvavými stopami. Jej canis lupus fascinujúco svieti do noci.
