Tvorba je vždy kus intimity každého umelca

V Pravde pokračuje nový seriál s názvom To najlepšie, čo doma máme. Postupne prinášame rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou, nie sú však na mediálnom výslní. V dnešnej časti uvádzame rozhovor s výtvarníčkou Mirou Haberernovou-Trančíkovou.

18.08.2015 07:10
32 33 haberernova 2-4x Foto:
Mira Haberernová-Trančíková so svojou bábou.

„Pohybuje sa na pomedzí maliarskeho a sochárskeho prejavu. Rada analyzuje a pri tvorbe u nej neprevláda cit nad rozumom,“ píše v monografii o výtvarníčke Ivan Jančár, ktorý je aj kurátorom jej prierezovej retrospektívy v Galérii mesta Bratislavy nazvanej jednoducho Mira Haberernová-Trančíková.

Vytvorili ste plastiku pre zlatníctvo vo Frankfurte nad Mohanom. Zájdete sa tam občas pozrieť?

Nie. Ani neviem, či to zlatníctvo ešte existuje. Ale doma mám komplet originál tej plastiky, lebo som nevedela, ako vyjde. Kamenina totiž nie je jednoduchý materiál a môže sa v procese pálenia poškodiť a prasknúť.

Čím ste „ozdobili“ súkromné parky v Hamburgu, Stuttgarte a Düsseldorfe?

Objednali si kameninové stoličky, stoly a lavičky, ktoré sú tvorené ako plastika a vytvárajú spolu sochársky celok, ktoré náhodou videli. Pani, ktorá si vybrala celé sedenie, mi povedala: Ponáhľajte sa! Mám už sedemdesiat rokov, aby som nezomrela skôr, ako budú hotové (smiech). Syn ma za ňou viezol do Piešťan, bola veľká zima a snežilo. Na diaľnici nám došiel benzín. Dlho trvalo, kým sa mu podarilo niekoho zastaviť a doplniť nádrž. Myslela som, že pani fabrikantová bude z čakania nervózna, ale nie – disciplinovane čakala. Keď sme sa potom lúčili, dala synovi obrovské balenie značkového krému, aké som doteraz v predaji nevidela, so slovami: Kto maže, ten jede!

Za vašimi plastikami netreba chodiť tak ďaleko, pre bratislavskú Kuchajdu ste vytvorili sochu Novomestský mýtnik.

Zdalo sa mi, že by tam mohla byť plastika, ktorá by upútala pozornosť a spestrila celé prostredie. Priznám sa, bola som nesmierne milo prekvapená, že schvaľovacia komisia Miestneho úradu Bratislava-Nové mesto môj návrh prijala. Pri tej príležitosti som sa zoznámila s Eduardom Kukanom, ktorý vtedy zastupoval miestny úrad a jemu sa moja predstava páčila. Z kovu som robila veľa vecí, ako materiál mi nie je cudzí. Dopĺňa ho hrubé železnobrodské sklo. A bola to aj výzva, lebo vytvoriť desaťmetrovú sochu je finančne náročná záležitosť. Ponúkla som teda dielo, ktoré sa dalo za dané financie vyrobiť.

Kvôli nemu ste dokonca vymysleli umelý ostrov, na ktorom stojí.

Keď mesto súhlasilo s návrhom, museli sme zistiť, v akej vzdialenosti možno ostrov postaviť. Kuchajda je totiž hlboká. Našli sme ho asi tridsať metrov od brehu, kde bola hĺbka sedem metrov. Potom bolo treba plastiku na umelom ostrove stabilizovať. Vodostrek doteraz strieka, zeleň, ktorá má špeciálne čistiť vodu, žiaľ, Novomestského mýtnika pomaly zarastá.

Na čo ste mysleli pri príprave výstavy?

Bola som rada, že ju niekto chcel mať. Autor musí urobiť selekciu vecí, ktoré vytvoril, takže výstava je aj dobrá forma dokumentácie.

Čo spomienky na tvorivú cestu, dláždenú prekážkami?

Vynárajú sa pri každej činnosti, pri každom osobnom rozhodnutí. Nikdy som nemala pocit, že o svojej tvorbe musím dávať zvukovo a slovne niečo najavo. Myslím, že je vždy kusom intimity každého umelca.

Nevynorila sa ani spomienka na stretnutie s teoretikom umenia Pierrom Restanym, ktorého ste svojou tvorbou nesmierne zaujali?

V šesťdesiatych rokoch zohral na Slovensku veľkú úlohu. Komunikovalo s ním viacero výtvarníkov. Generácii, ktorá sme išla iným prúdom ako Skupina Galandovcov, robil celkom zaujímavý imidž. Detaily si však už nepamätám. Boli sme mladí, každý z nás mal tvorivé aj osobné problémy, a tak bol život nadmieru pestrý. Veľa sme tvorili aj vystavovali, kým to v roku 1972 úplne nezastavili.

Bolo jednoduchšie vstúpiť na umeleckú scénu ako skupina Bratislavské Konfrontácie?

Mali sme snahu a záujem vytvárať niečo mimo Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Aj starší, ako Marián Čunderlík, Miloš Urbásek, Rudo Fila a ďalší… Komunikovali sme navzájom a chceli svojou tvorbou vypovedať niečo iné, ako bolo začiatkom šesťdesiatych rokov zvyklosťou. Takto sme sa zoskupili my a išlo to celkom prirodzene. Galandovci sa zlúčili na základe iných princípov.

Výstava Miry Haberernovej-Trančíkovej bude v... Foto: Pravda, Robert Huttner
vystava, mira haberernova trancikova Výstava Miry Haberernovej-Trančíkovej bude v Galérii mesta Bratislavy do 13. septembra.

Z putovnej výstavy 5 Cecoslovacchi (Filko, Jankovič, Mlynárčik, Valocký, Haberernová), ktorá bola v Ríme, Miláne, Benátkach a vo Florencii, sa nevrátilo ani jediné dielo. Vraj záplavy vo Florencii…

Zmizla celá kolekcia krásnych vecí. Ale zaoberať sa otázkou, či nás podviedli alebo nie, by bolo zaťažujúce. Človeku je to, samozrejme, ľúto. Takto nevieme, kde sú, nepoznáme ich osud. Sú veci, ktoré v živote treba prijať tak, ako idú (smiech).

Nestačili vám farby, že ste do obrazov začali vkladať rôzne predmety?

Nestačili. Z môjho pohľadu dáva plastickosť dielu väčšiu silu. Mne hovorí viac a ako som zistila, aj druhým, ako keď je obraz len v plošnej polohe.

Aký je príbeh obrazu Svadobná kytica mojej mamy?

Našli sme ju, keď sme likvidovali byt po starej matke. Bola som informovaná, že ide o matkinu svadobnú kyticu a chcela som, aby existovala ďalej.

V cykle Sen očí ste do obrazov vkladali oči.

Doviedli ma k tomu pochody myslenia a filozofie, ktorú si človek vytvára. Keď nejde o komerčnú objednávku, musí existovať nejaký impulz, nápad. Oko pokladám za veľmi dôležité aj pre život. Vnímame ním svet, život, ľudí… Mne oči hovoria veľa o každom človeku. Vraví sa, že sú zrkadlom ľudskej duše. Existujú všelijaké prirovnania. Podľa mňa sú oči samy osebe pekné.

Ako prišli na svet látkové bábiky, ktoré sedia aj na výstave?

Nápad vznikol v šesťdesiatych rokoch, keď sa experimentovalo s happeningami a všeličím iným.

Sadli ste si k stroju a šili?

Nie. Je ich veľa a sú veľmi veľké. K svojej tvorbe som niekedy potrebovala aj pomoc druhých. Je to o tom, čo umelec vytvorí. Keď sa snaží zrealizovať náročnejšie diela, nemusí každý klinec zatĺcť sám.

„Báby“ sa usadili aj v priestorovom Obydlí, ako vzniklo?

Ony aj moje obrázky potrebovali priestor. V druhej polovici šesťdesiatych rokov, keď som Obydlie vytvorila, sme boli veľmi aktívne mladé spoločenstvo. Bavili nás rôzne druhy tvorby, robili nám radosť. Človek si vytvorí určité predstavy a realizuje ich. Dajme tomu také Obydlie, dá sa v ňom schovať? Dá… (smiech)

V roku 1969 ste vystavovali na Bienále mladých v Paríži, v roku 1970 dostali Cenu UNESCO, ale o rok neskôr vám zobrali pas, vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov a zakázali vystavovať.

Tvorivý vzlet, ktorý sme si vytvorili v šesťdesiatych rokoch, náhle zabrzdili. Boli sme dosť mladí na to, aby sme uvažovali, čo ďalej. Bolo treba žiť. Vtedy sa zvyklo hovoriť – my sme vám dovolili, my vám dávame. Existovala fóbia z my, ale kto to vlastne je? Bola to otázka pre celú tú dobu. Poviem vám story s Miroslavom Válkom, ktorý bol vtedy ministrom kultúry. Prijal ma a ja som mu povedala: Variť viem, môžem robiť matku, môžem vychovávať deti, ale neviem, načo ste mi teda dovolili študovať? Počúval, ako som sa rozčuľovala, zamyslel sa a povedal, že sa mu moje veci veľmi páčia, lenže musím chvíľu počkať. Neskôr sme pochopili, že hlavou sa múr prebiť nedá a človek musí nájsť formu, ako žiť ďalej.

Obydlie vzniklo v rokoch 1967 až 1968. Foto: Pravda, Robert Huttner
vystava, mira haberernova trancikova Obydlie vzniklo v rokoch 1967 až 1968.

Z vašich diel cítiť hravosť, grotesku, občas aj iróniu. Dramatická Invázia z roku 1968 je však plná smútku. Bola to reakcia na tanky, čo prevalcovali slobodu?

V každom prípade to bola reakcia na tú dobu a jej dosah na naše životy. Bol to šok, ktorý chcel človek nasilu zvládnuť… A ono sa to nedá. Naučili sme sa, že veci majú svoj zákonitý vývoj, ktorý musí prejsť prirodzenou cestou, nie vždy sa to dá zmeniť nátlakom.

Vystavovať ste nesmeli, tvoriť ste však neprestali.

V Čechách som bola pomerne známa, tam ma akceptovali a dali mi aj robotu, ktorá sa viazala na monumentálne práce. Ako diplomovku som robila reliéfnu betónovú stenu s keramikou, takže kameninová keramika mi nebola cudzia. Bez akýchkoľvek špekulácií som sa ňou teda začala zaoberať viac. Dostala som napríklad za úlohu vytvoriť trinásťmetrovú stenu pre stavbu v Brne, požiadavkou bol materiál odolný rôznym poveternostným vplyvom. Kolegovia na Morave, ktorí si ma pamätali zo začiatku mojej tvorby, akceptovali moje návrhy bez výhrad, čo bolo veľmi povzbudzujúce.

Tak, ako keď ste dostali v roku 1982 možnosť konečne znova vystavovať na Soche piešťanských parkov? Vašu sedaciu súpravu s motívmi ženských hláv vyhlásili za najobdivovanejšie dielo výstavy.

Áno, dobre mi to padlo. Konečne sa to tu začalo zobúdzať. Dodala som im veci, ktoré znesú veľmi tvrdé podmienky. Sú pálené na 1 300 stupňov, čiže vydržia bez jediného poškodenia. Práca s kameninovou keramikou ma baví. Vytvorila som z tohto materiálu skrinky, stoly, kreslá, lavice, postele, plastiky, reliéfy, fontány, sochy, svietidla aj svietniky. V tom čase sa na Západe tento druh mojej tvorby veľmi páčil, takže mi dovolili pastiky vyvážať do zahraničia, keďže z toho boli valuty pre štát.

Kvôli peniazom prižmúril režim nad zakázanou výtvarníčkou oči?

Z objednávok, ktoré museli ísť cez podnik zahraničného obchodu, boli nervózni. Vraj nech nechodím na Západ ako na turistickú zábavu, nech sa tam neprechádzam len tak. Presvedčila som ich, že ide o umenie, ktoré im neubližuje a donesie peniaze. Pomaly bolo možné presadiť sa znovu aj doma. Hotové veci som mohla vystaviť v Bardejove na kolonáde. A predstavte si, ja som tam tú výstavu zabudla! Spamätala som sa až v roku 2000. Povedala som si, škoda jej a išla som sa pozrieť, či tam vôbec ešte je.

A bola?

Stále zdobila celú kolonádu. Medzitým však stihli kúpele sprivatizovať. Novým majiteľom som vysvetlila, že im diela nepatria, boli tam umiestnené za účelom výstavy a kúpele ich nezakúpili. A že majú dve možnosti – buď si vystavené diela kúpia, alebo mi ich vrátia. Nakoniec mi ich s ťažkým srdcom vrátili. Nemeškala som a rýchlo som poslala autá na odvoz domov. Boli medzi nimi napríklad aj lavičky, vystavené teraz v Galérii mesta Bratislavy.

Ako školáčke vám učarovali husle, prečo ste si teda napokon zvolili dráhu výtvarníčky?

Veľmi som za husle bojovala. Aj za to, aby som na ne mohla chodiť na ľudovú školu umenia v Bratislave. V piatej triede som začala robiť dva ročníky za jeden rok, lebo som chcela ísť na konzervatórium. Odporučil mi to aj môj výborný pedagóg profesor Šimáček, ktorý hral neskôr vo filharmónii v Prahe. Lenže ja som veľmi vážne ochorela. Napriek tomu som nakoniec s úspechom absolvovala talentové skúšky, na základe ktorých ma prijali na štúdium Školy umeleckého priemyslu. Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave som potom absolvovala u profesora Petra Matejku na oddelení monumentálnej tvorby.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #galéria #výtvarníčka #Mira Haberernová-Trančíková