Vždy potreboval okolo seba prírodu a priestor, lebo niektoré jeho diela vznikajú vonku. Chodí ich tvoriť do lesa, ale aj v záhrade vidno, že tu žije výtvarník. Farebná je aj studňa.
Jaroslav Beliš prišiel do Bratislavy z Kapušian, ktoré ležia pri Slanských vrchoch a Šarišskej vrchovine. K obci patrí aj zrúcanina Kapušianskeho hradu, ktorá bola pre výtvarníka vždy inšpirujúca a dodnes sa tam rád vracia. Do prírody nechodí len tak, na prechádzky, ale zanecháva za sebou stopy – land art. Je to tvorba priamo v prírode, pracuje sa s materiálom, ktorý príroda na mieste ponúka. Diela tohto druhu sa nedajú ani vystavovať, ani prenášať, dokonca sa často ani nedajú zachovať. Tak, ako na prírodu pôsobí čas, počasie, ľudia či zvery, tak okolitým vplyvom podliehajú aj tieto diela. Výtvarník si ich však nafotí, a tak zostávajú v jeho pamäti a v digitálnom archíve. Pozeráme si tieto výtvarné akcie z prírody a Jaroslav Beliš nám o nich rozpráva. Ako vlastne pracuje výtvarník, ktorý má takýto program? Tak ako každý umelec aj on je stále pripravený vnímať. V hlave má rôzne koncepty, ale niečo môže prísť aj celkom neočakávane ako náhly impulz. Zrazu uvidí výtvarný objekt – v meste pri ceste alebo niekde v lese, je skrytý v konároch, v tráve, ale on ho "vytiahne“, zdôrazní a nechá tam.
Dielňa v prírode
"Ľudia, ktorí ma poznajú, zatúžili robiť tiež land art. Niekedy chodíme v skupine, ja som ako inštruktor. Chodieva maximálne 20 ľudí. Zadám tému a robíme. Nemám ale rád, keď niekto robí môj nápad, však väčšinou si vymyslia svoje. Páči sa mi, ako sa pri tvorivej práci v prírode ľudia skamarátia.“
Teraz už teda robí land art aj s inými, je rešpektovaný, ale čím vlastne Jaroslav Beliš začal? "Môj prvý land art? Asi to bolo už vtedy, keď som začal kresliť na skaly kriedami. Raz som výtvarne dotvoril ruiny v meste, jednu časť navŕšeného stavebného odpadu som natrel farbou. Búrali vtedy panelák, chodil som tadiaľ na bicykli a zrazu som uvidel v tom objekte obrys postavy. Pomaľoval som ju. O dva týždne to tam už nebolo.“
Mal to však nafotené, a tak postava z odpadu zostáva ako prvý spracovaný objekt. Urobil ich odvtedy už veľa, a teraz ho inšpiruje najmä dúbravský les, dunajské pláže a rodné Kapušany, ale chodí aj na iné miesta.
Foto: archív J. B.
"Programovo som išiel s fotoaparátom začiatkom tohto leta do Štiavnických vrchov, prešiel som zo Žarnovice do Banskej Štiavnice. Urobil som štyri objekty a išiel som ďalej.“ V Chorvátsku zasa vytvoril v piesku obraz, ktorý vyzeral ako nález kostry pravekého zvieraťa. Boli to kamene a vybielené borovicové konáre usporiadané do obrazca známeho z vykopávok. Nazval ich Kosti v pohybe. "Môj švagor, teológ Daniel Pastirčák, často káže o oživených kostiach z proroka Ezechiela. A hneď si to všimol, pochopil posolstvo z Chorvátska,“ usmieva sa Jaroslav Beliš.
Zaujímavý je objekt, na ktorom fľaše v lese obrástli zeleným machom. Výtvarník použil fľaše, ktoré nazbieral po bezdomovcoch: "Posunul som ich tam, kde bolo viac machu, a ,zamachoval‘ som ich,“ prezrádza. Jeho obľúbencom je známy umelec Andy Goldsworthy, ktorý je svetovou špičkou v land arte. Je to jeho vzor: "Veľa toho v školách nenaštudoval, ale mal možnosť pracovať na farme svojho otca a bol veľmi zručný. Inšpirovala ho a učila ho samotná príroda. Ja som tiež prírodný človek, rád som chodil aj trampovať, veď som raz na trampe tak prechladol, že som mal až vodu v pľúcach a skoro som zomrel.“
Foto: archív Jaroslava Beliša
Pred hlinou mal rešpekt
Možno aj pre tento dotyk smrti, ale aj preto, že je citlivý výtvarník, sa Jaroslav Beliš hlbšie zaoberal otázkami zmyslu života. Študoval na košickej šupke, potom pôsobil ako maliar na propagačnom oddelení vo veľkom závode v Prešove, ale nenapĺňalo ho to šťastím. Uvažoval, čo ďalej. Vtedy, v časoch hlbokej totality, sa stretol s bývalým spolužiakom a neskorším Danielom Pastirčákom, s ktorým viedli debaty o zmysle života, o Bohu a o mieste umenia v živote človeka. Daniel a podobne zmýšľajúci ľudia však žili v Bratislave. Jaroslava Beliša táto duchovná spoločnosť natoľko inšpirovala, že sa rozhodol presťahovať do Bratislavy. Sestra Daniela Pastirčáka mala vtedy 14 rokov, dnes je Belišovou manželkou a majú dve deti. Manželka sa venuje výskumu rómskej hudby a spevu, v súčasnosti už na akademickej pôde. Ako vidno, obom sa v profesii darí. Ale čo bolo medzitým?
"Chodil som na umeleckú priemyslovku v Košiciach, som vlastne keramik, ale pred hlinou som mal rešpekt. Je to síce dobrý materiál, ale ja som sa radšej venoval akvarelu. Bol som na špecializácii, kde sa nielen modelovalo, ale aj kreslilo. Mal som dobrého pedagóga, Vojtecha Seligu, ktorý si všimol moje akvarely. Bral nás maľovať do plenéru, vždy sa pri mne zastavil, a zdalo sa, že ho to zaujalo. Zobral mi štetec aj ruku a viedol mi ju. Niečo na akvarel namachlil a mňa to bavilo. Povzbudil ma tak, že som bol akvarelom posadnutý a neskôr som dokonca za jeden akvarel získal cenu v Ríme.“ Prečo sa teda výtvarník nevenoval potom klasickému obrazu a maľbe? Hovorí, že je voči maľbe skeptický.
Foto: archív J. B.
"Neverím už tomuto médiu, myslím si, že je vyčerpané. V lete som bol na bienále v Benátkach a tam už treba hľadať maľbu lupou. Ak tam aj maľba bola, tak len ako súčasť nejakej inštalácie. Maľba je v umení – napríklad na tom bienále – stratená. V strednom prúde sa bude iste stále maľovať, budú fanúšikovia maľby, továrne budú vyrábať farby, ale samotná maľba sa stáva súčasťou myšlienkových konceptov a osobných umeleckých programov. Súčasné umenie ide cestou digitálnych foriem. Zmierujem sa s tým a držím palce týmto umelcom, z mojich blízkych ľudí napríklad Jánovi Šickovi, Andrásovi Cséfalvayovi a iným. Prehliadkou takejto tvorby bola nedávna Biela noc v Bratislave a tá bola výborná!“
Jaroslav Beliš cítil, že umenie sa už posunulo a hľadal aj pre seba novú formu a postup. V 90. rokoch ho zaujala napríklad avantgardná slovenská výtvarná skupina AR (Avant retard): "Myslím, že som sa od ich myslenia aj odpichol. Nie od formy, ale od myslenia! Chodil som na ich výstavy. Pomohlo mi to. Pre mňa veľa znamenal ich guru Rudolf Fila, ktorý nedávno zomrel. Bola to osobnosť veľmi slobodná. V období totality nemohli vystavovať. Bol som fascinovaný. Ja som sa na vysokú školu nedostal, ale toto boli moje univerzity.“
Prevteľovanie maľby
Doménou Belišovej tvorby sú však obrazy, ktoré robí zvláštnou technikou trieštenia podlepeného skla. Používa na to reprodukcie diel známych umelcov. Pracuje napríklad s Klimtom, van Goghom, Rembrandtom, Michelangelom a ďalšími. Reprodukciu nalepí odspodu na sklo a to reže na mozaikové kúsky. Tak získava základný materiál, z ktorého vytvára svoju špecifickú "prevtelenú ,maľbu“. Niekedy je hladká, sklenená, niekedy reliéfovitá. Je to spád farebnej škály. Jeden obraz sa aj volá Spád. Ako na túto metódu prišiel?
"To bolo veľmi prozaické – žiaden umelecký zámer. Kúpili sme si stolík v Ikea, a ten mal veľmi chúlostivý povrch. Nemám rád na stoloch krúžky od šálky s kávou a podobne, tak som vymýšľal, ako vyriešiť plochu stolíka, a vtedy som po prvý raz použil túto moju mozaiku. Inšpirovalo ma, že v kanceláriách si ľudia dávali pod sklo na stole pohľadnice a fotky a podobný efekt som chcel dosiahnuť. Použil som katalóg cestovnej kancelárie, fotky s morskými plážami, lepil som úlomky skla po jednom a stolík som nazval lážo-plážo. Odvtedy som technológiu vylepšoval, ale mne nejde o technológiu, len o lepšie vyjadrenie myšlienky.“
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Krása a zmar
Istý čas pracoval Beliš aj v Galérii mesta Bratislava ako pomocný robotník a pomáhal pri príprave výstav. „Robil som tam štyri roky a bolo to dobré obdobie.“ Potom začal robiť v ústave prof. Karola Matulaya pre deti s postihnutím terapiu výtvarným umením. "Pracoval som tam desať rokov. Deti vystavovali dokonca aj v Galérii dieťaťa v Mirbachovom paláci, ktorú viedla Katka Poláková (Kolárová) a videl som, ako im to pomáha. Človek to však musí cítiť ako svoje poslanie, no ja som to tak necítil. Chcel som robiť svoje veci!“
Prácu v ústave teda nechal a pokračoval v akvareloch, začal robiť pastely, oleje, keramiku. Hral aj divadlo. A potom prišli obrazopády z kúskov skla. Prečo ich nazýva práve takto?
„Človek je tiež obraz, ktorý sa rozpadá – od narodenia ideme k smrti. Krása a zmar je v každom človeku. Ja som toto poznanie transformoval do obrazov: je v nich krása a zmar. Niečo, čo bolo vytvorené a potom je z toho reprodukcia a potom úlomky, kúsky, praskliny. Aj keď sa zblízka pozriete na Rembrandta, vidíte praskliny. Maľba na plátne praská a olej o 500 rokov možno už nebude zreštaurovateľný. Čo človeku zostáva? Možno je v mojich obrazopádoch trocha cynizmu, niektorí ľudia mi však hovoria, že oni v nich necítia ten zmar a pesimizmus. Jeden priateľ mi dokonca povedal, že moje obrazy naňho pôsobia terapeuticky. A že kvôli tomu sa nerozviedol,“ usmeje sa.
