Šperkárka Mariana Berecová, ktorá tvorí pod značkou MŇ BRC, sa zamyslela nad rôznorodým vnímaním a interpretáciou súčasného šperku. K tvorivému dialógu vyzvala umelcov z rôznych odborov a jednotlivé diela, ktoré na jej popud vytvorili, zhrnula nedávno bratislavská výstava 3rd.
„Zaujímalo ma, či ľudia z týchto diel dokážu vyčítať šperk, či ho tam nájdu,“ vysvetľuje Berecová, ktorá sa o šperku „rozprávala“ s ôsmimi mladými umelcami. Súčasťou jej projektu bola napríklad hudobníčka Katarzia, výtvarník Boris Sirka, textilná dizajnérka Andrea Pojezdálová, maliarka Lucia Talová či výtvarník Milan Vagač. Umelci každý po svojom vytvorili niečo na tému šperk.
Dizajn a umenie nie je to isté
Má umelecký šperk v galérii svoje miesto? „Osobne s týmto problémom dlhšie bojujem. Keď som šla študovať šperk, predstavovala som si pod tým pojmom niečo celkom iné ako prsteň. Vo všeobecnosti je problematickejšie spracovať ťažšiu tému prostredníctvom šperku.“ Omnoho jednoduchšie je podľa Berecovej vyjadriť ju abstraktne, v inej umeleckej forme.
Výstavou 3rd sa Berecová snažila posunúť k riešeniu problematickej otázky. „Pýtala som sa, či je možné prepojiť komerčný šperk, ktorý sa predáva napríklad v dizajnových obchodoch, s tým umeleckým. Chcem, aby ľudia ten rozdiel vnímali a pochopili.“ Šperkárka z vlastnej skúsenosti vie, že mnohí v tom jasno nemajú. „Oslovila ma pražská galéria, ktorá je spojená s predajňou dizajnu, s ponukou, že by v rámci témy česko-slovenská móda radi vystavili moje šperky. Z výstavy sa mi vrátili šperky polámané s odôvodnením, že neboli funkčné. Ľudia si ich skúšali a krehké objekty to nevydržali,“ vysvetľuje Berecová a dodáva, že majitelia dizajnových obchodov často presne nevedia, čo vlastne prezentujú. Medzi dizajnom a umením je totiž rozdiel.
„Prístup k tvorbe môže mať mnoho úrovní, je to individuálne. Niekto môže vnímať šperk ako plnohodnotný umelecký predmet, snaží sa do diela vložiť tému, problematiku, a niekto tvorí jednoduchšie, jeho diela sú doplnkami. Sama netvorím šperky, ktoré by niečo vyjadrovali, mám dizajnérsky prístup,“ prezrádza kurátorka výstavy 3rd a šperkárka Andrea Ďurianová. Šperky vyrába, aby splnili svoj účel a boli nosené, no priznáva, že má niekoľko nepredajných kúskov, ktoré si váži.
Medzi dizajnovým a umeleckým objektom je len malý rozdiel, definuje ho funkcia. „Ak ide o šperk, ktorý má sériovú výrobu – chce byť nosený. Ak ide o umelecký šperk, môže byť určený iba na obdivovanie s účelom byť vystavený v galérii. V žiadnom prípade nie je podmienkou, aby bol šperk nositeľný,“ približuje Ďurianová. Podľa nej aj tvorbu dizajnéra môže sprevádzať istý koncept, rozhodujúce však je, na čo je jeho šperk určený.
„Aj v komerčnej sfére sa nájdu šperky, ktoré sú určené výhradne na výnimočnú príležitosť, nie na bežné nosenie, podobne ako tie zberateľské, ktoré sú síce funkčné, ale nie je to ich prvotný účel,“ dopĺňa Berecová.
Foto: Archív Mariany Berecovej
Osobný náhrdelník
Pre Marianu Berecovú je dôležité, aby jej tvorba dávala zmysel, aby šperky vznikali s istým zámerom. "Niekomu sa moje veci páčia, iným sa zdajú hnusné. Niektoré z mojich šperkov ľuďom evokovali rôzne organické tvary a pýtali sa ma, čo zobrazujú,” prezrádza šperkárka. Jej diela nepravidelných tvarov často pripomínajú prírodné nerasty či konáre stromov.
„Dlhšie som pracovala na sérii bielych šperkov, ale už by som sa rada posunula ďalej,“ hovorí Berecová. Kvôli téme bakalárskej práce začala od ľudí zbierať bižutériu, ktorá im nejakým spôsobom doslúžila. „Zlato a striebro sa dajú znovu spracovať, ak stratíte zlatú alebo striebornú náušnicu, druhú môžete dať roztaviť a vyrobiť z nej nový šperk. Základné kovy (opak drahých kovov), plasty a lacná bižutéria sú odpísané. Keď jednu náušnicu stratíte, druhú obyčajne vyhodíte. Ale ak k nej máte bližší vzťah, odložíte si ju a odrazu sa môže stať, že sa vám takáto nenositeľná bižutéria nakopí,“ vysvetľuje Berecová, ktorá tieto predmety skladala do kompozícií. „Keďže boli rôznofarebné, zaliala som ich do bielej hmoty a tým vznikli špecifické tvary.“
Biela sa ukázala ako príťažlivá, ľudia na Berecovej šperky reagovali pozitívne. „Začali sa ozývať, chceli napríklad svadobný šperk, dokonca prijali aj ten tvar. Niektorých môj koncept zaujímal, iným to bolo jedno. Chcela som, aby tie šperky mali pre ľudí osobnú hodnotu, pýtala som si ich starú bižutériu, na čo reagovali zväčša negatívne. Nechceli sa zapájať, chceli, aby som ,niečo vymyslela' sama. Bolo im to jedno, nefungovalo to až tak, ako by som chcela.“
Čo všetko je teda šperk?
Výstava 3rd okrem priamej reakcie na Berecovej tvorbu poodhalila, ako rôznorodo vnímajú súčasný šperk umelci z iných odvetví. „Prekvapila ma Katarziina reakcia, jej text bol drsne metaforický. Milan Vagač je doktorand na maľbe, jeho výstup spojený s kresbou mi dáva zmysel a som s ním spokojná.“ Vagač pracoval s retiazkami, ktoré nechal voľne dopadnúť a vytvoril tak rôznorodé tvary evokujúce kresbu. „V jeho diele je viditeľný presah šperku.“ Berecová našla šperk aj v reakcii maliarky Lucie Talovej. „Pracujeme veľmi podobne, so stekaním, v jej maľbách sa objavuje v čiernej, u mňa v bielej farbe.“ Boris Sirka zas citoval svojou maľbou tvorbu Mariany Berecovej a jej typický náhrdelník.
„Návrhárku Aďu Pojezdálovú som si vybrala, pretože jej práca s vrstvením a riasením látky vo mne sama osebe evokuje šperk,“ dodáva Berecová. Jednou z reakcií bola fotografia dievčaťa od Ľuboša Kotlára, ktoré má na krku namiesto náhrdelníka visačku. „V minulosti bolo možné ľudí podľa šperkov, ktoré nosili, zaradiť do tried alebo kást. Dnes vám v spoločnosti stačí visačka, na ktorú sa napíše, či ste riaditeľ, modelka alebo fotograf,“ uzatvára Mariana Berecová.
