Peter Ďurík: Láka ma pracovať s textom na hrane

, 27.07.2016 12:00

V letnom seriáli Pravdy s názvom To najlepšie, čo doma máme prinášame rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou, nie sú však na mediálnom výslní. Ďalšie časti nájdete počas prázdnin v kultúrnej rubrike každý utorok.

V tejto časti predstavíme martinského grafického dizajnéra a typografa Petra Ďuríka. Stavebným prvkom jeho tvorby je práca s písmom, či už ide o plagáty, logá, ale predovšetkým knižnú grafiku. S Ľubomírom Longauerom a ďalšími spolužiakmi počas štúdií založili Skupinu 29. V tomto roku si pripomíname 50. výročie jej vzniku.

Grafický dizajnér a typograf Peter Ďurík.
Grafický dizajnér a typograf Peter Ďurík. Autor: Archív Petra Ďuríka

V roku 1963 ste začali študovať na bratislavskej ŠUP. Ako vás zasiahla doba, v ktorej ste študovali?
V časoch môjho štúdia bola ŠUP nielen jediná škola tohto druhu na Slovensku, ale aj jedinečná. Jedinečná osobnosťami, ktoré na nej pôsobili – duša školy riaditeľ Jozef Brimich, sochár Ludwik Korkoš, vynikajúci výtvarník a pedagóg Rudolf Fila a Ladislav Čisárik. Rád spomínam na profesora Miroslava Fikariho, rodeného Pražana a naturalizovaného Slováka, a na jeho stále platný výrok: „My Slováci sa zaboha neumíme propagovat“.

Kým pracujúci plnili závery XII. a XIII. zjazdu KSČ, profesor Štrba na hodine figúry demonštratívne pred celou triedou zvesil nový štátny znak, na ktorom slovenský dvojkríž nahradila silueta Kriváňa s partizánskou vatrou. Iný profesor kúpil svojmu žiakovi maturitný oblek, lebo ten si ho z finančných dôvodov nemohol dovoliť. Ani pozdrav „Česť práci!“ sa nevyžadoval – na toaletách bol prísne zakázaný. Preto každý, kto bol na túto školu prijatý, si na základe týchto skutočností pripúšťal aj svoju jedinečnosť. „Šupák“, to bol symbol voľnosti.

Popíšte viac Skupinu 29.
Éterom začali znieť prvé skladby The Beatles, Alex Mlynarčík organizoval prvé happeningy, do Československa prišiel americký beatnický básnik Allen Ginsberg, návšteva ktorého bola predzvesťou nástupu nových kultúrnych prúdov a celkového uvoľňovania spoločenského napätia. Pod vplyvom tohto všetkého „slobodnou vôľou obdarení a z pocitu nutnosti sme sa rozhodli my: Vladimír Červený, Peter Ďurík, Michal Kuric, Juraj Lipták a Ľubomír Longauer založiť Skupinu dvadsaťdeväť“. V tom čase sa vyrojilo množstvo výstav najrôznejších skupín. Tej našej sme dali číslo 29, lebo nápad vznikol v miestnosti číslo 29 na oddelení grafiky v bývalej keramickej dielni. Toto číslo sa nám zdalo dostatočne záhadné, netušili sme však, aké nepríjemnosti spôsobí…

Vzhľadom na niektoré názvy pripravených prác, reagujúcich na aktuálne problémy doby ‒ ako Pocta socialistickému realizmu, Kontemplatívny inštalatér alebo Imaginárny portrét Štefana Bednára sme začiatkom apríla 1966 prvú výstavu skúšobne vyvesili mimo centra na drevenom plote na Vajanského nábreží. Už pri tejto prvej výstave vydala skupina manifest, ktorý prečítal Ľubomír Longauer. Proti bola akurát domovníčka, ktorá potichu výstavu strhla a vyhodila do smetí.

Druhá výstava sa konala 2. mája na plote za hlavnou prvomájovou tribúnou. Keďže to bolo v centre, zaujala nielen množstvo okoloidúcich, ale aj všadeprítomných eštebákov. Keď záhadní páni v dlhých montgomerákoch začali pinzetami zmontovávať vystavené práce a odkladať ich do igelitových vreciek, tušili sme, že škandál je na svete. O to nám išlo. Prvého zatkli „holohlavého“ Michala Kurica, druhý „holohlavý“ zatknutý bol Vladimír Červený. K zatknutiu ostatných troch nedošlo, lebo sme bývali na privátoch a neboli sme policajne prihlásení. Päťhodinový výsluch na polícii absolvoval aj riaditeľ našej školy Brimich. Zodpovednosť za túto „pubertálnu nerozvážnosť“ zobral na seba. Nestalo sa nám nič. Aj toto hovorí o výnimočnosti ŠUP. Z inej školy by nás boli určite vyhodili.

Skupina 29 nezanikla. Časy činnosti sa striedali s obdobiami nečinnosti. Celé sedemdesiate roky sme udržovali čulú patafyzickú korešpondenciu a vydávali dokonca časopis Dočasník. Skupina existovala v kompletnom zložení necelých 47 rokov, po smrti Michala Kurica sme len štyria.

Apokalypsa. Bibliofília. Úprava dvojstrany, 2000
Apokalypsa. Bibliofília. Úprava dvojstrany, 2000 Autor: Archív Petra Ďuríka

O pár rokov nastala zmena, ktorú nikto neočakával. Kde ste po roku 1968 zbierali zahraničné inšpirácie?
Určite to bolo aj Poľské kultúrne stredisko v Bratislave, ktoré pravidelne organizovalo výstavy, ponúkajúce to najlepšie, čo sa v oblasti výtvarného umenia u našich severných susedov tvorilo. Bol to predovšetkým poľský plagát, ktorý v tom čase predstavoval svetovú špičku. Dal sa objednať mesačník pre voľnú tvorbu, vizuálne umenie a dizajn Projekt, súčasťou ktorého bola voľne vkladaná príloha – grafika alebo plagát. Dodnes mi v pracovni visia práce Starowieyského a Lenicu, pod vplyvom ktorých som vytvoril svoj prvý plagát k Bergmanovmu filmu Siedma pečať.

Keď vás neprijali na vysokú školu, zostali ste v Martine, kde sa začali pracovať vo Vydavateľstve Osveta. Ľutovali ste niekedy, že ste sa znovu nepokúsili dostať na vysokú školu?
Ak mi niečo chýbalo, tak to bola tvorivá atmosféra školského prostredia. Keďže hneď od nástupu do vydavateľstva som dostával množstvo príležitostí navrhovať obálky kníh a postupne kompletné grafické úpravy, odbornosť som si získaval praxou. Práca sa darila a ďalší pokus o prijatie na VŠVU sa stal neaktuálny. A je tu ešte jeden fakt – možnosti. Robiť krásne knihy v tom čase znamenalo byť v Martine.

Vedeli ste už počas štúdií, že sa budete venovať typografii? Čím vás oslovila práve knižná grafika?
Rok pred prijatím na ŠUP som bol učňom v Neografii. Niekto by to považoval za premárnený čas. Pre mňa to boli prvé dotyky s vtedy ešte umeleckým remeslom – začínajúcim priemyslom – tvoriacim knihy. Čas strávený medzi sadzačmi, montážnikmi, kopistami, nátlačkármi, hĺbkotlačovými a ofsetovými strojmajstrami bol zárodkom ďalšieho smerovania mojich tvorivých snáh.

Scénická žatva 1989. Divadelný plagát. Tempera,...
Scénická žatva 1989. Divadelný plagát. Tempera, 1989 Autor: Archív Petra Ďuríka

Môže podľa vás grafická úprava textu nahradiť ilustráciu?
Povedal by som, že celá moja tvorba je poznačená týmto úsilím. Aby text nebol len nosičom informácie, ale vhodne upravený zároveň ilustroval svoj obsah. Takýto potom komunikuje inak ako len obsahom a zároveň si dokáže dopredu vybrať ľudí, ktorým svoju informáciu odovzdá. Na to môže stačiť jeden dobre použitý typografický znak alebo symbol a povie viac ako celá veta.

Sám seba vnímate ako typografického puritána, no vaša tvorba skôr dokazuje opak. Ako ste to mysleli?
Moje puritánstvo čoby grafického dizajnéra možno hľadať kdesi v rešpektovaní múdrosti autora slov: „Čitateľ knihy by si mal uvedomovať prácu knižného úpravcu tak, ako si uvedomuje chodec svoje dobre ušité topánky.“ Nikdy som nehodlal spreneveriť sa rokmi overeným základom a pravidlám typografického remesla. Samozrejme, že žijem v určitom čase, ktorý – či to chcem, alebo nie, moju tvorbu poznačí. Nereagovať na to, čo existuje okolo, znamená stagnovať. Preto ma láka pracovať s textom na „hrane“. Na hrane rokmi pestovanej knižnej estetiky až na hrane nečitateľnosti je to, čo poskytuje mojej hre s písmom zmysel a radosť.

1. Ekoplagát, logo, 1983; 2. Martinská fakultná...
1. Ekoplagát, logo, 1983; 2. Martinská fakultná nemocnica, logo, 1992; 3. Všeobecná úverová banka, logo, 1990; 4. Turčianske slávnosti folklóru, logo, 1987; 5. Socha piešťanských parkov, hlavička propagačných materiálov, 1990; 6. Univerzitná nemocnica Martin, logo, 2006 Autor: Archív Petra Ďuríka

Ústredným motívom vašej tvorby je písmo a práca s ním. Nepremýšľali ste niekedy o tom, že si navrhnete vlastné?
Vytvoriť nový font som nikdy nemienil možno z úcty k množstvu už existujúcich. No keď som potreboval text zodpovedajúci mojim predstavám, vytvoril som si ho. Napríklad pre plagát Scénickej žatvy vytvoriť trojrozmerný priestor javiska. To isté som zopakoval v titulku Socha piešťanských parkov.

Rád sa hráte aj s iniciálami. Existuje nejaké písmeno alebo dvojica písmen, ktorá je takpovediac ideálna a ponúka najviac možností, alebo je na grafikovi, aby prepojil aj nespojiteľné?
Túžba stále sa pohrávať s písmenkami ma ženie hľadať vhodné slová, na ktorých si v rámci „typografických rozcvičiek“ skúšam vzájomné súvislosti písmen a následne najideálnejšie ponuky jednotlivých fontov.

Vzťahom k písmu sú poznačené aj logá, ktoré ste tvorili. Aké kritériá musí spĺňať dobrá grafická značka?
Logo by malo byť predovšetkým „logické“. Nemalo by mýliť. Aby sa nestalo, že nevhodne použité grafické prvky zmenia znenie názvu mesta alebo že neznalý divák vďaka logu bude považovať kultúrnu inštitúciu za strojárenský podnik.

V poslednom čase sa veľa diskutovalo o logu slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Ako ho hodnotíte vy?
Nenáleží mi to hodnotiť, ale mne sa páči. Nápad vychádzať z diakritických znamienok slovenskej abecedy zvládol grafik na jednotku. Milo ma prekvapili aj všetky variácie jeho použitia.

Ingmar Bergman. Siedma pečať. Filmový plagát....
Ingmar Bergman. Siedma pečať. Filmový plagát. Uhlík, šelak, anilín, 1965 Autor: Archív Petra Ďuríka

V predpočítačovej ére ste museli ovládať množstvo zručností, ktoré dnes zvláda výpočtová technika. Ako sa podľa vás typografia zmenila? Čo to podľa vás znamená pre dnešných typografov?
Predovšetkým maximálnu pracovnú a časovú pohodu. Popisovať prácu grafického úpravcu spred dvadsiatich rokov by si žiadalo samostatný článok. Dnes sedím doma a robím vtedy, keď mám chuť, čas a keď sa robote darí. Podklady dostávam elektronicky a takisto robím aj korektúry. Aj bez toho, aby som sa stretol s vydavateľom alebo autorom knihy, môže táto uzrieť svetlo sveta. Mám však pocit, že osobný kontakt s autorom nič nenahradí. Nikdy nezabudnem na pracovné stretnutia s Karolom Plickom, Martinom Martinčekom, úžasné rozhovory s Ester Šimerovou, Milanom Rúfusom, Karolom Kállayom a mnohými ďalšími vzácnymi tvorcami našej kultúry.

V súčasnosti sa venujete prevažne bibliofíliám, za ktoré ste už získali aj niekoľko ocenení. V čom sa cítite najlepšie? Vo voľnej tvorbe alebo pri úžitkovej grafike?
Je to v každom prípade voľná tvorba. Pre mňa forma profesijného relaxu. Znamená to robiť si knihy podľa vlastných predstáv, bez diktátu trhu a podmienok vydavateľa. Možnosť knihu ako priemyselne vyprodukovaný tovar povýšiť na úroveň diela originálu, zodpovedajúcemu náročným kritériám voľnej tvorby.

Autorská kniha je zatiaľ môj nesplnený sen. Je to zvláštny prípad bibliofílie, ktorej autorom väčšiny zložiek je jeden človek. Za väčšinou mojich doterajších úspešných bibliofílií treba vidieť rokmi overený tím: autora textu Ľubomíra Feldeka, tvorcu originálnych ilustrácií každej knihy Miroslava Cipára, mňa ako grafického úpravcu a Ľudmilu Mlichovú a jej knihársku dielňu, kde knihárske spracovanie a prípadný návrh väzby finalizujem.

Ján Kollár. Legenda o veľkom Slovanovi....
Ján Kollár. Legenda o veľkom Slovanovi. Frontispice, kapitolová dvojstrana. 1. zväzok edície Sondy, 1973 Autor: Archív Petra Ďuríka

Je v súčasnej knižnej grafike podľa vás badať prienik „autorstva“ a „úžitku“? Sú tam nejaké trendy? Kto z radov mladých grafikov, typografov či ilustrátorov vás prípadne oslovil?
Teší ma, že „mlaďasi“ aj vďaka dokonalému zvládnutiu počítačov robia pekné knihy. Je to niečo z úplne iného súdka ako pred pár rokmi, ale dobré. Bohužiaľ sa objavuje mnoho príkladov nerešpektovania rokmi brúseného kánonu knižnej typografie, ktorého prvoradou povinnosťou bolo dosiahnuť čo najlepšiu čitateľnosť. Mnohí zažiaria a zhasnú. No z tých, ktorých poznám, mi dlhodobejšie imponuje tvorba Emila Drličiaka a tiež svieža, žensky vtipná typografia Alexandry Deus.

Ako vnímate Slovenské múzeum dizajnu? Vaše diela boli aj súčasťou výstavy Typografia a dizajn písma na Slovensku. Pribudnú do archívu múzea aj vaše ďalšie práce?
Ďakovať Bohu, že táto inštitúcia, zastrešujúca bohatú tvorbu jednotlivých oblastí užitého umenia, je skutočnosťou. Väčšinu jej zbierok tvoria práce darované jednotlivými tvorcami. Profesor Longauer vybral u mňa pre múzeum ešte niekoľko kúskov, ktoré však pribudnú do múzea potom, keď tu už nebudem.

Ľubomír Longauer sa v súčasnosti venuje publikačnej činnosti. Nepremýšľali ste niekedy, že zdokumentujete váš pohľad na knižný dizajn, typografiu na Slovensku?
Myslím, že profesor Longauer to robí dokonale, odborne a vyčerpávajúco. Pred niekoľkými rokmi bol v českej Typografii uverejnený môj pohľad na túto tému pod titulom Grafickí dizajnéri Peter Ďurík a Ľubomír Krátky rozprávajú o stave slovenskej knihy.

Na čom pracujete v súčasnosti? Je to nejaká ďalšia bibliofília? Je aj nejaké dielo slovenskej či svetovej literatúry, ktoré ste si vždy priali upraviť?
Momentálne mi leží na stole text Feldekovho Srdcového kráľa a k tomu vytvorené krásne Cipárove ilustrácie. Toto dielko by malo byť darom Ľubomírovi Feldekovi k jeho osemdesiatke. Snom stále ostáva urobiť si autorskú knihu. Ako sa poznám, ešte dlho to nebude na programe dňa. K tomu všetkému si ešte želám trochu zdravia, lásky, radosti z práce a požehnanie pre moju rodinu.

Proglas. Bibliofília. Úprava dvojstrany, 2011....
Proglas. Bibliofília. Úprava dvojstrany, 2011. Proglas sa zaradil medzi Najkrajšie knihy Slovenska 2011. Peter Ďurík za knihu získal Cenu Ministerstva kultúry SR za bibliografické vydanie. Autor: Archív Petra Ďuríka

Grafický dizajnér a typograf Peter Ďurík sa narodil v roku 1947 v Martine. V roku 1963 začal študovať na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu (ŠUP), no predtým už stihol získať prax ako učeň v martinskej Neografii. Po tom, čo ho neprijali na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, ostal v rodnom meste, kde začal pracovať pre Vydavateľstvo Osveta. Popri redaktorskej práci sa venoval aj úžitkovej grafike (dnes grafický dizajn). Ťažiskom jeho práce bol predovšetkým knižný dizajn. Do povedomia sa dostal najmä edíciou Sondy – biografiami slovenských literátov. Popritom spolupracoval aj s inými martinskými či stredoslovenskými inštitúciami. Uplatnil sa aj ako tvorca plagátov a log, ktorým takisto dominovala typografia a hra s písmom. V súčasnosti sa venuje tvorbe bibliofílií. Knihy v jeho grafickej úprave sa pravidelne objavujú medzi ocenenými v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha #Martin #Miroslav Cipár #grafik #Ľubomír Longauer #osveta #Lida Mlichová #Peter Ďurík #typograf #Skupina 29
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku