Illo ich však povýši na krásne, ušľachtilé objekty. Jeho kýble sú fascinujúce! Boli aj na Illových dvoch nedávnych výstavách – v Košiciach a v Poprade. Návštevníkov tam zaujala zvláštna inštalácia a nečakané obsahy sklených objektov.
Nedávnymi výstavami ste zasa divákov prekvapili. Dokedy vám to vydrží? Dá sa sklom stále prekvapovať?
Vo Východoslovenskej galérii v Košiciach som mal k dispozícii obrovský priestor, v Poprade sme museli expozíciu zúžiť, a tak sme sa snažili vybrať to najlepšie a zároveň sme expozíciu doplnili o málo vystavované objekty. Galéria je bývalá tepelná elektráreň, krásny zrenovovaný priestor, ktorý mal špecifické danosti, takže výstava prekvapila aj mňa. Okrem dizajnu tam bola moja voľná sklárska tvorba, a to v takom rozsahu, ako som ju ešte nikde neprezentoval. Vystavil som tam aj niekoľko mojich starších konceptuálnych projektov, ktoré so sklom vôbec nesúvisia.
Ako sa líši vaša voľná tvorba od tej dizajnérskej? Majú jednotné východisko alebo sú to dve rôzne veci? Ako dizajnér sa venujete najmä rôznym pohárom, vázam, karafám… Voľná tvorba je od toho vzdialená?
Jedna časť mojej sklárskej voľnej tvorby je tiež „o nádobe". Vychádzam z tvaru jednoduchej kónickej nádoby, ktorú pretváram používaním rôznych hutníckych techník. Výsledné nádoby – objekty – pracujú so svetlom, s tieňom, s odkrývaním, so zakrývaním.
Foto: archív RONA
Mali ste takéto tvorivé zámery, už keď ste sa rozhodli byť sklárom? Prečo ste si zvolili práve tento odbor?
Bola to skôr náhoda. Chcel som pôvodne študovať na umeleckej priemyslovke v Bratislave, ale nezobrali ma, tak som prihlásil na gymnázium v Považskej Bystrici. Vtedy som sa dozvedel, že na sklárskom učilišti v Lednických Rovniach otvárajú prvý rok odborné štúdium s maturitou – odbor umeleckoremeselné spracovanie skla, a to ma prilákalo. S umením to nakoniec veľa spoločného nemalo, učilo sa tam skôr remeslo, ale to som zistil až počas štúdia. Koncom tretieho ročníka tam začal učiť Laco Pagáč, známy umelec a dizajnér, a ten ma pripravoval na vysokú školu.
Našli ste v tomto odbornom učilišti niečo z toho, čo ste chceli študovať na umeleckej priemyslovke?
S priestorom sklární v Lednických Rovniach – dnes sa volajú Rona – som spojený už vyše dvadsať rokov. Od strednej školy cez vysokú s nimi stále spolupracujem. Najprv som tam realizoval svoje semestrálne práce a už počas vysokej školy som pre skláreň navrhoval. A hneď po škole som do Lednických Rovní nastúpil ako interný dizajnér. Momentálne pre skláreň Rona externe pracujem ako hlavný dizajnér.
Sklo sa mi zdá veľmi náročná disciplína – viete ho napríklad aj vyfúkať?
Niečo by som určite vyfúkol – však mám odbornú strednú školu! – ale excelentný sklár by zo mňa určite nebol. Keďže dizajnér so sklom fyzicky nenarába osem hodín denne, je prirodzené, že nemôže mať takú zručnosť ako ľudia z praxe, ktorí to robia stále. Pre umelca dizajnéra je skôr dôležité, aby vedel, čo sa dá zo skla vyrobiť, a rozumel technológii.
Ale vyskúšali ste si i to?
Áno, štyri roky som to skúšal.
Stane sa, že navrhnete niečo, čo je pre sklárov z praxe nerealizovateľné?
Stáva sa to. Samozrejme, snažím sa také situácie eliminovať. Snažím sa vychádzať z technologických znalostí, to je moja výhoda. Veľa mojich projektov je ovplyvnených technológiou tvarovania. Ale každý materiál vás občas prekvapí. V dobrom aj v zlom.
A sklo je ako materiál v každej sklárni rovnaké?
Každá skláreň má trochu iné zloženie skloviny. A nielen sklovinu – každá skláreň je iná – technológiou, sortimentom, sklármi a ich zručnosťou… Pracoval som a realizoval svoje projekty vo viacerých sklárňach a viem, že ak chcem byť ako dizajnér úspešný, musím najskôr spoznať tamojšie špecifiká a na nich stavať.
Poznáte všetky sklárne v našom okolí?
Tri roky som pracoval ako šéfdizajnér najväčšej sklárne v Poľsku – v Krosne, čo je významná skláreň v rámci Európy. Spolupracoval som so slávnou českou sklárňou Moser, spolupracoval som s novoborskými sklárňami, takže určitý prehľad mám.
Foto: Lukáš Moravský
Majú sklári radi dizajnérov? Nie sú niekedy napálení, že im vymýšľate nerealizovateľné veci?
Vždy je dôležitá komunikácia. Ku každému musíte pristupovať ako k partnerovi, lebo bez nich tá vec nevznikne! Na začiatku práce vysvetlíte, o čo vám ide, prípadne navrhnete, ako by sa to podľa vás dalo zrealizovať. Mám skúsenosť, že keď sklári vidia, že to má zmysel, že im to hovorí niekto, kto veci rozumie – a nevymýšľa len preto, že to sám nevie urobiť, tak to berú. Niekedy im iba predostriem riešenia, vidia, že sa v tom vyznám a potom ma úplne akceptujú. Mám overených majstrov, s ktorými pravidelne spolupracujem.
Obdivujú tie vami navrhnuté veci? Tešia sa z nich?
Keď sa im podarí vyrobiť niečo, o čom nepredpokladali, že to vôbec pôjde, tak sú často nadšení a sami zo seba prekvapení. No stáva sa aj opak – nedarí sa a…
Potom sa zlostíte všetci? Aj sa nejakej myšlienky či nápadu vzdáte?
Často príde na kompromis. Vy máte nejakú ideálnu predstavu a materiál si ju občas posunie sám. Ale niekedy tá zmena posunie aj vás. Ako keby to materiál za vás domyslel – zrazu vznikne niečo, čo by ste na papieri možno ani nevymysleli. Treba byť prístupný zmenám od začiatku – uvedomovať si, že konkrétny sklár má určité zručnosti a materiál sa tiež niekedy správa, ako chce, je to celé živé! To sa však deje hlavne pri práci nad voľnými vecami, tam s náhodou pracujem vedome, často výsledok nechávam otvorený. V dizajne sa zmeny dejú pomenej. Tam je podstatné, aby sa produkty dali opakovane vyrábať.
Povedali ste, že základ a východisko tvorby je pre vás nádoba – ako tomu rozumieť?
To je v časti mojej voľnej sklárskej tvorby. Používam a kombinujem rôzne materiály a konceptuálne stratégie pri objektoch a inštaláciách, ale v tomto prípade mám na mysli moju voľnú tvorbu, ktorá je najbližšia tej remeselnej a dizajnérskej tvorbe. Nádoba je tvar, ktorý chápem ako neutrálny. Pôvodne úžitkový predmet, ale mňa úžitkovosť nezaujíma, nádobu chápem ako univerzálny tvar, s ktorým ďalej pracujem. Je pre mňa niečo ako plátno pre maliara – neutrálna biela plocha, ktorú umelec oslovuje maľbou. A toto je nádoba, ktorá je akoby mojím plátnom, prvotným neutrálnym základom.
Vypĺňate napríklad vnútro nádoby? Sú to potom sochy?
Áno, je to myslené ako objekt, socha. Niektoré majú napríklad 30 – 40 cm a vážia aj 15 kilogramov. Nádoba, kde pracujem s vnútorným priestorom, je napríklad zvonku čierna, ale keď sa nad ňu nakloníte, vidíte v nej rôzne štruktúry. Veľkú kolekciu týchto nádob – kýbľov – som mal na výstave v Poprade. Už spomínaný kýbeľ nie je veľmi pozitívny názov, ale podľa mňa najlepšie vystihuje to, o čo sa v týchto objektoch snažím – nejde mi o to, robiť pekné sklo, ale o sklo, ktoré má predovšetkým emóciu a výraz. Zaužívaná predstava je, že sklo je len číre, priesvitné a ja často pracujem práve s úplne opačnými princípmi. Vytváram predmety, kde si divák ani neuvedomí, že je to sklo.
Využívajú sa tie kýble v nejakom priestore ako dekoratívna plastika? Darí sa vám ich uplatňovať?
Skôr si to riešim ako svoju tvorivú potrebu, nezameriavam sa na zariaďovanie priestorov – nemám na to čas ani energiu. Primárne sa venujem dizajnu a ten ma najviac zaujíma a zamestnáva.
Používate vraj aj kožu. Čo má spoločné so sklom?
Nevenujem sa len sklu a dizajnu, mám viacero polôh – od dizajnu až po konceptuálnu tvorbu, kde sklo vôbec nepoužívam. Pracujem s rôznymi materiálmi a médiami – textilom, kožou, fotografiou… V niektorých prácach sklo kombinujem, v iných ho vôbec nepoužívam.
Učíte tiež na Katedre úžitkových umení v ateliéri sklo na VŠVU. Kto sa tam dnes hlási? Aké sú to typy umelcov?
Žiaľ, vidím, že postupne opadá záujem o také náročné štúdium, ako je sklárska tvorba. Veľmi málo študentov sa nám hlási z odborných sklárskych škôl, na Slovensku máme jednu v Lednických Rovniach. Väčšinou sa nám hlásia absolventi stredných umeleckých škôl a často aj študenti gymnázií. Preto sme museli predefinovať spôsob výučby a v prvých ročníkoch sa zamerať na technológiu a základy remesla, aby mali dobrý základ pre tvorbu. Až vo vyšších ročníkoch kladieme dôraz na rozvíjanie kreativity. No treba si uvedomiť, že tam nemôžete presadzovať nejakú svoju osobnú estetiku, študenti skôr musia sami v sebe hľadať a nachádzať, učiteľ je skôr mediátor toho procesu. Ale mal by mať jasno, mať ideu, čo chce študentov naučiť – či už pôjde o technologické znalosti, alebo tematicky. Absolvent nášho ateliéru by mal vedieť navrhnúť pohár, ale zároveň mať aj svoju vlastnú voľnú tvorbu. Snažíte sa študenta skrátka niekam nasmerovať.
Aké má dnes sklo poslanie v našom živote? Chceli by ste robiť viacej voľnej tvorby alebo uplatniť sklo v architektúre? Máte nejaký sen?
Neviem, či som niekedy vôbec nejaký konkrétny sen mal! Ja sa na svoju prácu pozerám možno až príliš pragmaticky, v tomto nie som veľký romantik. Skôr ide o to, aby sa to, čomu sa venujete, aj uplatnilo. Keď do niečoho dáte energiu, je dobre, že to ľudia používajú, alebo sa na to pozerajú. Ide o to, aby energia nevyšla nazmar.
Vaše dizajnérske výrobky dostať v rôznych predajniach doma aj v zahraničí. Používate ich aj vy? Máte niečo zo svojich návrhov doma?
Keďže veľa vystavujem, mám prototypy takmer všetkých mojich výrobkov. Za tie roky sa mi nahromadili stovky kusov. Je veľmi komplikované uskladniť to, zaberá to veľa miesta, moji rodičia by o tom vedeli rozprávať. Používam len zopár svojich produktov. Mám obľúbený súbor Piccolo, ktorý sa zatiaľ komerčne veľmi nepresadil. Je to strojová výroba, je nižší a pár zákazníkov z Japonska a Francúzka ho kupuje. Pre mňa je praktický, lebo nie je vysoký, je veľmi pekne technologicky zvládnutý. Vínové poháre sa dobre uskladňujú, udržujú a dobre sa z nich pije.
Foto: Lukáš Moravský
Ľudia majú najradšej vysoké „kráľovské čaše"?
Je to rôznorodé – veľmi to závisí od jednotlivých trhov a zákazníkov.
Poznáte dejiny skla?
Mal by som.
Kedy a kde sa vyskytuje v histórii prvé sklo?
V staroveku. V múzeách sú ampulky na oleje z Egypta. Pre mňa je však dôležitejšie poznať nedávnu históriu. Tým, že pracujem pre Ronu, musím ovládať dizajnérsku históriu firmy, kto tam navrhoval, čo navrhoval… Dizajn často ovplyvňuje technológiu a naopak – technológia ovplyvňuje myslenie dizajnéra. Skláreň Rona má veľkú tradíciu dizajnu, kontinuálne tam pôsobia dizajnéri od 50. rokov. Takou tradíciou sa nemôže pochváliť žiadna fabrika na Slovensku.
Na budúci rok má byť výstava k 125. výročiu vzniku Rony. Bude tam niečo z tejto histórie?
Áno, chystáme veľkú výstavu, aj ja občas sedím nad starými výkresmi od bývalých návrhárov, a pripravujeme výrobu týchto starých projektov. Radi by sme to všetko ukázali. Naozaj vidno, ako sa v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vyvíjalo tvaroslovné a technologické smerovanie firmy. Firma má kontinuitu a vidno, ako sa to tvorivé nabaľovalo.
Aj my sme niečo vo svete ovplyvnili?
Myslím, že tým, že sa u nás vždy vyrábalo pre svet a robili sa nielen naše návrhy, ale aj návrhy od iných značiek, tak sa naozaj ovplyvňovalo. Rona predáva do viac ako osemdesiatich krajín sveta – musíte teda ten výrobok navrhnúť premyslene. Nemôže sa zapáčiť iba v Púchove, musí sa páčiť aj v Tokiu alebo New Yorku.
Kedysi mali ľudia radi brúsené sklo – krištáľ – alebo rôzne ornamenty na pohároch a karafách. Je ešte o také ozdobné sklo záujem?
Klasické brúsené sklo vyšlo z módy, ale ornament nie. Ten nikdy nevyšiel z módy. Boli síce obdobia, keď „oficiálny dizajn” akoby na dekor zabudol alebo ho ignoroval, ale polovica sveta dekor chápe ako neodmysliteľnú súčasť kultúry a tradície. Od Ázie, ktorá ho vždy vyžadovala, cez Rusko, Blízky východ až po časť anglickej a francúzskej kultúry. Niekedy sa ho dostalo viac do „akceptovaného dizajnu”, niekedy menej. Dekor skrátka nikdy nezanikol a myslím si, že ani nezanikne.
Vy ho používate veľmi moderne… Spájate staré osvedčené s novými nápadmi?
Robím jeden spoločný projekt s priateľkou, ktorá tiež navrhuje pre Ronu. Je to Aleksandra Stencel, poľská dizajnérka, ktorá študovala v Krakove, spoznali sme sa na VŠVU, kde bola na stáži. V Poľsku sa domácky hovorí Aleksandre Ola, tak sme spojili naše mená a vymysleli sme si značku Illo – Ola: ILLOLA. V našich projektoch pracujeme práve s dekoráciou. Pokúšame sa definovať dekor nanovo.
Foto: Lukáš Moravský
Napríklad? Sú to skôr výjavy ako ornamenty?
Posledný projekt sme robili pre düsseldorfské Museum Kunstpalast. Volá sa Tajomná záhrada a dekor tu chápeme ako štylizovanú prírodu. Záhrada je priestor medzi prírodou a ľudským prostredím, vlastne organizovaná príroda. V Tajomnej záhrade sa dejú veci akoby na hranici možného. Vzniká zvláštny vzťah medzi človekom a prírodou. Máme tam napríklad výjav, ako chlapček vedie na vôdzke chrústa. Alebo iný motív: pán v cylindri si osedlá slimáka, jazdí na tom slimákovi po váze a slimák sa zároveň pasie na dekore.
Je v tom aj humor, podobne ako vo vašej kolekcii nepoužiteľných vecí, kde je pár topánok napríklad „zrastený". Je humor pre vás potreba alebo je to smiešne len tak mimochodom?
Myslím si, že je to skôr úsmevné ako smiešne. Mám rád skôr tichý, nevtieravý humor. Nepotrebujeme rozosmievať, stačí, keď sa usmejete.
Keď máte výstavu skla, poistíte si exponáty? Je to drahé? Namáhavé? Máte aj straty?
Sem-tam sa niečo rozbije, ale nie je to nič dramatické. S menšími stratami sa počíta. Práca s výstavou je veľká. Musím veci vybrať, zabaliť a inštalovať. Kvôli jednému mesiacu výstavy musím týždeň baliť a týždeň inštalovať. Je to strašná energia. V Košiciach bolo na výstave asi 800 kusov. Mesiac som tomu venoval, ale aspoň vznikol aj katalóg.
V akom dome by ste chceli bývať? Budú tam celé steny zo skla?
Hlavne, aby sa mi tam bývalo dobre. A úplne zo skla to nemusí byť.
A ako dnes prosperuje sklárske remeslo? Je v Lednických Rovniach dosť remeselníkov? Je záujem o túto profesiu?
V poslednom čase je všade na svete problém s remeselníkmi. Každá skláreň zháňa remeselníkov. Je to ťažká a vyčerpávajúca robota. Treba mať nielen fyzické predpoklady, ale aj talent. Niekto sa to nenaučí nikdy.
Stále sa sklo fúka ako kedysi?
Princíp je stále rovnaký, akurát to v súčasnosti robia stále viac stroje. Práve Lednické Rovne majú špičkovú techniku na strojové spracovanie skla. Skláreň Rona je veľmi univerzálna – majú strojovú výrobu, ručnú výrobu a takisto veľa dekoračných technológií. Strojová výroba sa stále zdokonaľuje a v budúcnosti to bude asi tak, že bude existovať hlavná strojová výroba a ručná produkcia, to budú ateliérové výrobky. Bude to umelecká tvorba – k tomu to speje. A cenový rozdiel bude obrovský.
Kreslíte si rukou návrhy?
Vždy začínam kresbou, potom návrhy doťahujem na počítači. Prvotná predstava sa však najlepšie zaznamenáva kresbou.
Aká najväčšia plocha skla sa dá zvládnuť?
To je tiež otázka technológie. Nedávno som organizoval Medzinárodné sympózium plochého skla v Dubnici nad Váhom. Uskutočnilo sa vo firme Spoločnosť Kováč, s ktorou dlhodobo spolupracujem – navrhoval som im sklenené stoly. Takisto s nimi spolupracuje aj náš vysokoškolský ateliér. To je firma, ktorá sa zaoberá stavebným sklom. S majiteľom Jarom Kováčom sme sa dohodli, že zorganizujeme sympózium, že pozveme nielen sklárskych umelcov, ale aj maliarov, sochárov a architektov. Prišli umelci z piatich krajín. Týždeň sme vo firme pracovali a vznikli veľmi zaujímavé veľkorozmerné dvoj-, trojmetrové objekty. Snažili sme sa využiť technológiu firmy na maximum.
Z čoho sa vlastne vyrába sklo? Je to všade rovnaké?
Základ každej skloviny tvorí piesok. Každá skláreň si postupne vyvinula svoju vlastnú receptúru. Skláreň Rona je známa práve svojím krásnym čírym sklom.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Patrik Illo
Narodil sa 16. novembra 1973 v Považskej Bystrici, stredné odborné učilište vyštudoval v Lednických Rovniach, pokračoval na VŠVU v Bratislave (na oddelení sklárskeho výtvarníctva pod vedením Juraja Gavulu a v intermediálnom ateliéri na katedre maľby pod vedením Juraja Čarného). Venuje sa dizajnérskej i voľnej tvorbe, je hlavným dizajnérom v sklárni Rona, a. s. Od roku 2010 vedie ateliér Sklo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
