Do výstavných priestorov v Arsenale, Giardini aj do takmer deviatich desiatok národných pavilónov láka umelcov, odborníkov aj návštevníkov z celého sveta, ktorí chcú vidieť, kam kráča súčasné výtvarné umenie.
Tohtoročné motto znie: Viva Arte Viva. „Je to zvolanie a vášnivý protest proti postaveniu umenia a jeho tvorcov,“ vysvetľuje kurátorka Christine Macel. V deviatich kapitolách sa rozhodla vyrozprávať vo viacerých výstavných priestoroch aktuálny príbeh súčasného vizuálneho umenia. Ambíciou legendárnej prehliadky, ktorá okrem hlavnej výstavy ponúka aj množstvo ďalších expozícií, je však podľa jej riaditeľa Paola Baratta v prvom rade viesť otvorený dialóg medzi výtvarníkmi, ale aj medzi umelcami a publikom.
„Ak som bola programovou feministkou, potom som ňou bola celkom nevedomky. Môj pohľad na ženu je rovnaký ako na muža. Od úsmevno-kritického až po sarkastický. Jednoducho iné skúsenosti nemám a iným iné nezávidím. Moje prežívanie je veľmi, opakujem, veľmi súkromné, a tak všetky získané ,informácie' prerábam, posúvam, dotváram. Čiže hrám sa,“ vysvetľuje Jana Želibská.
Výrazná predstaviteľka stredoeurópskej avantgardy vytvorila pre Pavilón Českej a Slovenskej republiky multimediálnu inštaláciu s názvom Swan Song Now/Labutia pieseň teraz. Labuť považuje za posla zmeny a symbol vnútornej krásy, lásky, hĺbky, čistoty, vernosti i symbiózy protikladov. Za dominantu projektu zvolila monumentálnu projekciu mora, ktoré nakrútila priamo v Benátkach. Svietiace labute na ostrovoch reprezentujú túžbu ľudí po niečom stálom, aby sa bolo čoho zachytiť vo svete poháňanom neustálymi zmenami.
„Drevo vyplavené z Dunaja sa pozlátením stalo sochárskym objektom. V dievčati sa prelínajú protiklady dieťaťa a ženy, v labuti splývajú žena a muž a zdanlivo pokojná meditácia o transcendencii a večnosti po chvíli odhalí apokalyptickú víziu, z ktorej mrazí. Apokalypsa totiž znamená zjavenie tajomstiev, ktoré prinášajú radikálnu zmenu v usporiadaní sveta aj v duchovnom raste,“ vysvetľuje kurátorka Lucia Gregorová Stach.
Videoinštaláciou, postavenou na kontraste svietiach labutí a pozláteného dreva upozorňuje s nemalou dávkou sarkazmu Jana Želibská „na všade prítomné ready-made objekty, ktoré nás obklopujú a tvoria čoraz viac umelý, jednorazový, ponáškový svet“. Ako pripomína kurátorka, aj keď je témou autorkinej inštalácie politická a ekologická kataklizma planéty, nie je komentárom bezvýchodiskového stavu, ale výzvou k zamysleniu o nádeji.
Do spoločnosti veľkých mien ako Jeff Koons, Herman Nitsch či Günther Uecker sa dostali aj dvaja slovenskí výtvarníci. Sochu Judáš Mira Trubača a plastiku Alter ego Roberta Szittaya predstavuje spolu s prácami štyridsiatich umelcov zo všetkých kontinentov medzinárodná výstava Personal Structures – Open Borders (Time – Space – Existence). Projekt, ktorý zaplnil priestory dvoch palácov, je jedným z dvadsiatich troch sprievodných podujatí.
Výstavná ponuka 57. ročníka bienále je pestrá, tak ako súčasná scéna vizuálneho umenia. Nájdete na nej závesný obraz aj najmodernejšie médiá, plastiku aj najprovokatívnejšie inštalácie, každodennosť aj najmodernejšie výdobytky elektroniky, akademický idealizmus aj avantgardu, gýč aj umenie. Napokon, benátsky festival prináša obraz súčasného stavu. A na scéne výtvarného umenia dnes nájdete skutočne všetko. Otázka však znie: čo prežije?
