Zlatý vek slovenského sochárstva? Šesťdesiate roky

Stromy, kríky a tráva prenesené do interiéru. Veža poskladaná z kníh, pozývajúca do tajomného vnútra.

26.06.2017 09:00
debata

Vankúše prekrývajúce podlahu, ktoré pulzujú v rytme srdca. Možno ešte hovoriť o soche? Odpovede aj na podobné otázky nájdete na stránkach knihy Kataríny Bajcurovej Slovenské sochárstvo 1945 – 2015: Socha a objekt.

Katarína Bajcurová: Slovenské sochárstvo 1945 – 2015

Ako na bežiacom páse vychádzajú monografie výtvarníkov. Nečudo, po dlhom mlčaní a finančných „suchotách“ nastali pre ne priaznivejšie časy. Ale publikácie, ktoré by priniesli reflexie historického vývoja toho-ktorého druhu či žánru, chýbajú. V období, keď silnejú hlasy o "konci sochárstva“, je kniha reflektujúca "vzostupy a úpadky“ disciplíny v toku siedmich desaťročí symbolickým splatením dlhu.

Na rozdiel od maliarstva sa na cestu k európskej moderne vydalo sochárstvo neskôr, z područia utilitarizmu sa vymanilo až v 40. rokoch. Atmosféru presiaknutú naftalínom vyvetrali európskymi výbojmi poučení sochári Jozef Kostka, Rudolf Pribiš a Rudolf Uher. Každý si zvolil k modernej soche vlastnú cestu. Onedlho však na nej vyrástla barikáda ideologického diktátu. „Kým v päťdesiatych rokoch hovoríme o sochárstve ako o oficiálnej disciplíne jednoznačne podriadenej ideologickým záujmom, v ďalšom desaťročí sa táto väzba uvoľnila,“ píše Katarína Bajcurová.

Vladimír Kompánek: Penát I.-III., 1968 - 1972 Foto: reprofoto: Slovenské sochárstvo 1945 - 2015
01 kompanek Vladimír Kompánek: Penát I.-III., 1968 - 1972

Zlatý vek tvorivého vzopätia

Strnulosťou dogiem a panovaním socialistického realizmu zatriasli spoločenské premeny, súvisiace s odsúdením kultu osobnosti a odhaľovaním politických deformácií. Na všeobecný odmäk po roku 1956 zareagovali medzi prvými umelci. Sochári sa vracali k prameňom európskej i domácej moderny. Obrodu tvaru predznamenala Skupina Mikuláša Galandu, ktorá vznikla v roku 1957. Vladimír Kompánek, ktorého nadčasové sochy totemy nazval Dominik Tatarka „ochrannými božstvami nášho detstva“, revitalizoval ľudovú a národnú tradíciu. V personifikovanej architektúre Andrej Rudavský skrížil ľudskú postavu s prvkami ľudového staviteľstva.

Pootvorili sa okná do sveta, cez ktoré vnikali informácie o nových výbojoch ako nefiguratívna socha, štrukturálna abstrakcia či nové podoby figúry. Umelci mohli konečne cestovať a spoznávať dianie na európskej výtvarnej scéne na vlastné oči.

„Dodnes ostali šesťdesiate roky 20. storočia nielen v celosvetovom, ale aj slovenskom meradle pojmom, legendou, ,zlatým vekom' neomoderného, vtedy doslova súčasného umenia – ktoré rozbilo spojenie s minulosťou a v mohutnej umeleckej expanzii priviedlo na scénu celkom nové i navzájom protichodné tendencie a javy,“ pripomína autorka.

Jozef Jankovič: Pavučina, 1969 Foto: reprofoto: Slovenské sochárstvo 1945 - 2015
Jozef jankovič Jozef Jankovič: Pavučina, 1969

Revoltu fetišu témy vyhlásili mladí, ktorí sa vzopreli domácej tradícii. Uprednostnili ľudskú subjektivitu, ponor do podvedomia a spontánne sebaprežívanie. Po nefiguratívnom prológu prekonal Jozef Jankovič mreže informelu a originálne sa vrátil k predmetu a figúre, ktoré rozbil na fragmenty. „V Jankovičovi vyrástla slovenskému sochárstvu prvá osobnosť skutočne európskeho významu a dosahu,“ zdôrazňuje Bajcurová.

Sochári si privlastnili aj koláž a asambláž, experimentovali s „nesochárskymi“ materiálmi, ktoré deštruovali, trhali, prepaľovali, aby vytvorili asociatívne obrazy reliéfy ako napríklad Mira Haberernová. Estetika nového realizmu, spájajúceho kreativitu umenia s kreativitou života, si získala Alexa Mlynárčika. Nové médiá a koncept chytili Stana Filka, budujúceho variabilné environmenty aj Oltáre súčasnosti. Zarezonoval i neokonštruk­tivizmus, abstrakcia aj formu, pohyb a svetlo syntetizujúci dynamický konštruktivizmus Milana Dobeša.

Milan Dobeš: Pohyb svetla v priestore, 1968 Foto: reprofoto: Slovenské sochárstvo 1945 - 2015
Milan Dobeš Milan Dobeš: Pohyb svetla v priestore, 1968

Jankovičova socha plávajúca po Váhu, Haberernovej a Králikove plastiky visiace na stromoch, vedeckým projektovaním inšpirované Filkove fiktívne prostredia, Bartuszove a Popovičove provokatívne gestá, Mlynárčikove situačné gagy-akcie… Do piešťanskej výstavy Polymúzický priestor zapojil Ľubor Kára okrem výtvarníkov aj architektov, skladateľov, básnikov a filmárov. Dnes legendárne podujatie leta 1970 dalo symbolickú bodku za etapou explózie tvorivej invencie.

Experiment sa stiahol do azylu ateliérov

Tanky, normalizácia, zákazy… Roky plodnej konfrontácie aj cez medzinárodné výstavy a sympóziá vystriedala po auguste 1968 direktíva: tvoriť socialisticky angažované umenie. Tabuizovaní sochári sa uzavreli do vnútornej emigrácie, nastupujúca generácia viedla aj s nimi tvorivý dialóg na privátnych akciách, veľkorysé experimenty a novátorské myšlienky sa stiahli na neoficiálnu scénu. „Hviezdou“ oficiálneho sochárstva sa stal Ján Kulich, ktorý ako rektor Vysokej školy múzických umení v Bratislave ovládol aj sféru vzdelávania. Verejný priestor zaplavil dielami „gigantického symbolizmu, ľudového realizmu a afektovaného bábkosochárstva“.

„Zo zmenenej atmosféry sedemdesiatych rokov, poznačených dezilúziami a sklamaním, vyrástlo dielo Juraja Meliša, ktorý v tom čase debutoval environmentálnymi realizáciami. Prišiel s novým antitradičným, antiestetickým a antiestétskym, zároveň plebejským chápaním sochárstva, ,sochaného' z chudobných materiálov,“ konštatuje autorka. Tvorivými objavmi, spojenými s nekompromisnými spoločenskými a morálnymi výzvami, sa stal jednou z najvýraznejších osobností neoficiálnej scény.

Hranice medzi „oficiálnym a neoficiálnym“ však neboli nepriedušne uzavreté. Nejednému z neoficiálnych umelcov sa podarilo vďaka nedôslednosti normalizátorov prepašovať na verejnosť ateliérové iniciatívy v rámci „povolených“ realizácií v architektúre. "Balansovanie na hrane disciplíny, jej otvorené chápanie, otázka ,byť či nebyť' sochou a ak byť, tak akou, však rozhodne patrilo k nepopierateľným devízam a základným výdobytkom týchto neľahkých čias,“ konštatuje Bajcurová.

Čo je a čo nie je socha?

S totalitou padli po 1989 aj hranice. V neopodobe ožívali podnety zo šesťdesiatych rokoch aj tendencie, ktoré medzičasom oplodňovali svetovú umeleckú scénu. Socha sa transformovala v objekt a inštaláciu, ktorá sa stala módnou záležitosťou. Bola to najkratšia cesta k presadeniu sa za hranicami. Dojem, že socha je mŕtva, znásoboval nezáujem verejného priestoru o tento druh výtvarného umenia.

„Tradične chápané sochárstvo vyčerpalo svoje možnosti. Od deväťdesiatych rokov začala síce socha strácať svoje ,staré' druhové určenie a mediálny základ, no zároveň nemožno jednoznačne povedať, že by našla ,nové',“ pripomína autorka. Zaznamenáva, ako sa zo sochy stala meniaca sa štruktúra, do podoby ktorej zasiahol nový pohľad na prácu s objektom a inštaláciou, ale výrazne ju ovplyvnili aj nové elektronické médiá.

Sústreďuje sa na invenčné umelecké programy, ktorých tvorcovia rozčerili aj medzinárodné vody. Ako Matej Krén, Ilona Németh, Denisa Lehocká a najvýraznejšie Roman Ondák. „Keď niečo robím, tak o tej pôvodnej situácii, ktorou je to inšpirované, rozmýšľam ako o soche,“ cituje výtvarníkove slová. Sedemdesiatročný príbeh slovenského sochárstva završuje „otvoreným koncom“, hľadá však perspektívy, sľubujúce podnetné kapitoly do budúcnosti.

Matej Krén: Idiom, 1998 Foto: reprofoto: Slovenské sochárstvo 1945 - 2015
Krén Matej Krén: Idiom, 1998

Tri v jednom

Nepochybne ostali mnohí sochári (od najstaršej po najmladšiu generáciu) sklamaní, keď pri listovaní nenašli v knihe svoje meno. Ani nie tristoštyridsať strán neposkytuje priestor ani len na vymenovanie tých, čo majú v rubrike povolanie sochár. Erudovaná historička a teoretička umenia sústredila svoju i čitateľovu pozornosť na sochárov, ktorí obohatili scénu originálnym prínosom a autenticitou tvorby.

Publikácia je navyše nielen zasvätenou kritickou reflexiou vývojových meandrov slovenského sochárstva. Ale tiež obrazovou galériou, ktorá samostatnými „minikapitolkami“ približuje najvýznamnejšie míľniky histórie. A ešte aj encyklopédiou, krátkymi heslami približujúcou život a dielo spomínaných umelcov.

Juraj Meliš: Idea - Veľký cenzor, 1980 Foto: reprofoto: Slovenské sochárstvo 1945 - 2015
meliš Juraj Meliš: Idea - Veľký cenzor, 1980

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Socha a objekt #Slovenské sochárstvo 1945 – 2015