Rozpráva o vzniku a realizácii veľkolepého projektu Plávajúce móla, ktorý na šestnásť dní zmenil ospalé talianske mestečko na brehu jazera Iseo na turistické centrum. Jedinečným umeleckým projektom doň prilákal výtvarník, ktorý si štýlom tvorby vyslúžil prezývku „umelecký zabaľovač“, takmer jeden a štvrť milióna zvedavcov.
Magnetom bol takmer šestnásť kilometrov dlhý „chodník“, čo spojil pevninu s malými ostrovmi Monte Isola a Isola di San Paolo. A pozýval na vzrušujúcu a nevšednú prechádzku po vodnej hladine. Tí, čo sa neprešli po jazere, môžu Plávajúce móla spoznať aspoň prostredníctvom fotografií vystavených v Galérii mesta Bratislavy, ktorých kolekciu spomínaný dokument dopĺňa.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Odvážlivci zašli až na okraj šestnásť metrov širokej cesty, ktorá sa pohojdávala na vode. Iní sa naň dokonca usadili, aby si vo vode ochladili nohy. Malé deti držali rodičia v úctivej vzdialenosti. Denné svetlo menilo farbu móla od žltej po červenú. Keď naň od polnoci do šiestej rána prechádzajúce sa davy nesmeli, vyskúšali si atrakciu kačky. Pohľad na okolitú krajinu sa menil podľa toho, kde sa návštevník ocitol. Ani breh mestečka nezostal nepoznamenaný farebným „kobercom“. Olemoval aj dom starej panej, ktorá sa usadila na priedomí a so záujmom sledovala dianie na jazere.
„Christo je jednoznačne najväčšou hviezdou, akú sme kedy na medzinárodnej výstave Socha a objekt mali,“ skonštatoval autor projektu a výtvarník Viktor Hulík. Dvadsiaty druhý ročník podujatia predstavuje v Bratislave diela viac ako sto desiatich výtvarníkov zo šestnástich krajín troch kontinentov – od Argentíny, Brazílie či Paraguaja cez USA a Japonsko až po Francúzsko, Holandsko, Taliansko, Poľsko, Česko aj Slovensko.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Plastiky znova obsadili Grassalkovichovu záhradu
„Umenie treba stavať ľuďom do cesty, keď už nechodia do galérií,“ tvrdí Antonín Kašpar. Aj tento rok zdobí socha popredného českého sochára, ktorý patrí k pravidelným hosťom medzinárodnej výstavy, Grassalkovichovu záhradu. „Socharina je drina, ktorá sa síce začína nápadom, ale práca so železom je skutočne ťažká a má jednoduché základné pravidlo. Človek môže pri práci manipulovať len s tým, čo unesie,“ pridáva umelec, ktorý si vyslúžil prezývku mág ocele a bronzu. V jeho abstraktnom diele možno objaviť trebárs dvojicu, ktorá sa rozchádza. A hoci puto je už pretrhnuté, ešte stále ich čosi k sebe priťahuje.
Veciam, ktoré iní dávno pochovali, dáva Ľubo Mikle nový život. Pri tvorbe často pracuje s recyklovanými materiálmi, do ktorých vkladá nový význam. Tentoraz mu poslúžili tri zhrdzavené kontajnery a vytvoril z nich sochu, ktorou reaguje nielen na problematiku životného prostredia, ale aj spoločenskú situáciu. Vysokým leskom žuly priťahuje zrak okoloidúcich plastika Andreja Margoča, ktorý prepája figuratívnosť s abstrakciou. Pripomína dve obrovské na sebe stojace vajíčka, ukrývajúce v čiernej temnote zárodky budúcnosti.
Kráľ a pešiak, ktorých na znamenie, že sa vzdáva, položil netrpezlivý šachista? Aj veľa ďalších otázok vyvoláva Dionýz Troskó, ktorý aj pre aktuálny ročník vytvoril nové dielo. Predstave pyramíd starovekých civilizácií aj najmodernejšej architektúry zas dáva krídla žltý objekt Petra Rollera. Nevinnosť, čistota, túžba, láska, harmónia – aj tieto pojmy vyplaví v mysli pohľad na dielo Hitoshiho Tanaku z bieleho kameňa.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
O veľké sochy vraj už roky nie je záujem a robiť ich „do šuplíka“ nemá význam. Najmä pre slovenských sochárov je medzinárodný projekt, ktorý v lete zaplaví hlavné mesto plastikami, skvelou príležitosťou vytvoriť a predviesť novinku zo svojho ateliéru. Katarína Kissoczy, Rastislav Trizma, František Bohunický aj Ján Šicko ju tiež využili.
Čistá geometria provokuje oceán nápadov
Great exhibition, super výstava, nagyon szép, krásna zbierka a skvele nainštalovaná. S knihe návštevníkov Galérie Z nájdete množstvo superlatívov, ktorými ľudia reagovali na výstavu Tvary, priestory, dimenzie. Vo výbere zo zbierky Jánosa Rechnitzera sú skutočne poklady, napríklad diela spoluzakladateľa op-artu Viktora Vasarelyho či avantgardistu Lajosa Kassáka. Tradície kinetizmu rozvíja Péter Szalay, ktorého Hexagonálne vibrovanie provokuje nielen oči. Aj objekty ďalších výtvarníkov, ktorých pokúšajú možnosti geometrickej abstrakcie.
Kruh, štvorec, hranol… Dokonca celkom obyčajné predmety dennej potreby ako kefa či špongia, ktorých nápaditou úpravou vyčarila Mária Balážová vtipné, no úžasné dielka. Zo základných geometrických útvarov dokážu členovia Klubu konkretistov vyčariť množstvo variácií. S odstupom štyroch desaťročí sa stretávajú ich práce na výstave v Galérii Umelka. Niektoré pripomínajú majstrovstvo tých, čo sa jej už nedožili. Napríklad farbami šetriace objekty Eduarda Antala, drôtené sochy Pavla Bindera, spájajúceho domácu tradíciu s podnetmi európskej moderny, či minimalistické diela Štefana Belohradského.
Stačí málo a jednoduché kovové prvky sa zásluhou premyslenej konštrukcie a obyčajných fyzikálnych zákonov rozhýbu a rozozvučia. Objekty Time is not on your side či The bell tolls vytvoril Jan Dudešek, ktorý v šesťdesiatych rokoch emigroval do Švajčiarska. Patria k dielam, ktoré sa návštevníkovi nadlho zavŕtajú do mysle.
„Cieľom prehliadky Socha a objekt je predstaviť divákom širokú škálu možností a podôb sochárskej tvorby. Ponúka široké spektrum generačného autorského zastúpenia od renomovaných tvorcov až po začínajúcich autorov a snaží sa aspoň v náznakoch sprostredkovať mnohotvárnosť súčasnej sochárskej scény,“ dodáva Viktor Hulík. Väčšina výstav 22. ročníka medzinárodného podujatia potrvá v Bratislave do konca augusta.
