Výtvarníka, ktorý sa na slovenskej výtvarnej scéne suverénne pohybuje od polovice nultých rokov 21. storočia, oslovujú konfliktné témy. Zaujímajú ho skôr temnejšie stránky života, zašifrováva ich však do vizuálne atraktívnej a páčivej podoby. „Maľujem v dnešnom svete, tak chcem, aby sa v mojej maľbe čo najviac etablovali znaky súčasnosti a čo najviac reflektovala realita dneška. Najdôležitejšie je, aby som sa pri tom bavil ja sám,“ hovorí Erik Šille.
Figúrky, ktorým sa nedá odolať
Pre oko príťažlivými líniami a ostrými farebnými tónmi nasvecuje realitu, ktorej kraľuje konzum, egoizmus, násilie, hrôza, chaos i ľahostajnosť. Až banálne pôsobiacim výtvarným jazykom rafinovane vyjadruje spoločenský vzdor a kritiku. Inšpiráciu nachádza aj v mediálnych správach či atmosfére spoločnosti. Realitu glosuje aj komentuje s nemalou dávkou humoru, dôsledne sa pri tom ale vyhýba moralizovaniu. „Do všeobecných tém sa však snažím zakomponovať aj niečo osobné,“ pokračuje.
Superman, Batman, SpongeBob, michelinská figúrka, fantastické stvorenia, roztomilé zvieratká aj zuby ceriaci útočníci. Privlastňuje si obľúbené postavičky, aby cez ne vyrozprával príbehy, ktoré sa rodia v umelcovom vlastnom vesmíre. „Jeho postavičky sa nám chcú zapáčiť. A robia to tak čarovne a šikovne, že sa tomu nedá odolať. Rozprávajú nám často tie najvážnejšie a najhrozivejšie príbehy formou rozprávky na dobrú noc, ktorá však neuspí, ale zobúdza. Zobúdza dávno uspaté sny z minulosti aj budúcnosti, aby nás sprevádzali nocou do nového dňa, znova a znova až do konca časov,“ uviedol kurátor výstavy a maliar Laco Teren.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
V Šilleho obrazoch možno už na prvý pohľad nájsť ozveny aj dvojzmyselnosť komiksov, animovaných filmov, počítačových hier aj street-artu. „Vyrastal som na komiksoch a starých ABC-čkách. Listoval som v nich a lúštil. Už vtedy som si hovoril, že keď raz budem maľovať, chcel by som využívať celú škálu farebnosti, aj tej jedovatej,“ spomína tridsaťdeväťročný maliar. „Výborné, človek ani nestíha rozšifrovať všetky popkultúrne odkazy,“ zveril sa knihe návštevníkov jeden z tých, ktorým výstava počarila. A nebolo ich málo. Svoje dojmy zvečnili zápismi ako „na lepšej výstave som ešte nebola“ či „úplná topka“.
Prečo toľko smútku?
Jeden z najvýraznejších predstaviteľov strednej generácie oslovil vyhraneným rukopisom a štýlom už nedlho po absolvovaní Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. „Každý rok som sa dostal do finále, ale len v prvom ročníku som získal tretiu cenu. Tak som si vravel, nech konečne vyhrám prvú cenu! Súťaž v maľovaní je ťažká disciplína. Nie sú tu žiadne kritériá, podľa ktorých by sa dali naše práce merať ako v športe,“ vtipkoval v roku 2009, keď zvíťazil v súťaži Maľba roka. Zbierku ocenení odvtedy rozšíril, ale nestavia ich na pomyselný piedestál. Sú pre neho príjemným bonusom.
„Musím povedať, že som hrozný individualista, niekedy aj egocentrik ako mnohí maliari. Som rád, že robím v médiu, v ktorom nemusím s nikým spolupracovať. Sám skladám ,paličky' a staviam z nich vlastnú stavbu. Najdôležitejšie pre mňa je, že galérie majú o moju tvorbu záujem a môžem vystavovať,“ dodáva Erik Šille.
Zahĺbiť sa do jeho farbami žiariacich príbehov o sile túžby a strate nevinnosti vo svete konzumu, ktoré sú radostné aj hororové zároveň, sa na výstave v bratislavskej Kunsthalle môžete do 29. októbra. Po odchode vám možno budú ešte dlho doznievať slová z knihy návštevníkov – „prečo toľko smútku“. Lebo (nielen) podľa Erika Šilleho je taký aj život, ktorý žijeme, hoci navonok iskrí radovánkami.
