Najmä, no nielen, o týchto témach rozprávajú figúry, deformované ťarchou všednodenného kolobehu života. Obrazy Rudolfa Krivoša, ktorý v nich cez desaťročia objavuje identitu človeka vydaného napospas času, priestoru i osudu, však diváka negniavia. Naopak, vyzývajú ho, aby sa zahĺbil do emócií a myšlienok, ktoré v ňom umelec vyvoláva. Dokazuje to aj výstava Pocta veľkému maliarovi Rudolfovi Krivošovi v Galérii mesta Bratislavy.
Foto: Reprodukcie diel uverejňujeme s láskavým súhlasom autora.
„Maliar musí veriť tomu, čo robí. Veriť, že je to jediná možnosť jeho sebavyjadrenia. Ak sa mu podarí presvedčiť o svojej pravde a viere ostatných, je úspešný, ak nie, možno ho pochopia neskôr,“ hovorí maliar, ktorému patrí významné miesto v novších dejinách slovenského výtvarného umenia.
Pohľad na monumentálne torzá, postavy bez tvárí vypínajúce sa na studených podstavcoch, či telá akoby rozpárané skalpelom zapôsobí na každého, kto si našiel cestu do maliarovho sveta s vlastnými zákonmi. Krivošove obrazy fascinujú plastickou sošnosťou, ale najmä silou výpovede – hoci aj o ponižovaní človeka v supercivilizácii.
Štylizovaná figúra s rukami zodvihnutými vo víťaznom geste. Pred či pod jej nohami leží zvieracia lebka. Kto triumfuje a kto ostal na lopatkách? Z plátna Chlapec s konskou lebkou, ktorý je datovaný rokom 1963, sála skôr pozitívna energia. Iskrivá radosť z výhry nad čímsi nepomenovaným, slastný pocit víťazstva nad prekážkami, ktoré mladý hrdina musel zdolať, netajený pôžitok z vysnívaného triumfu.
Rezignácia, ktorá vznikla len o päť rokov neskôr, už svedčí o inom. Rozpažené ruky, zvesené nohy, krvácajúce svaly aj útroby akoby našepkávali, že postava svoj boj s osudom vzdala. Už nedokáže v sebe vydolovať ani štipku síl, aby sa zas a znova postavila na odpor. Všetko je márne a zbytočné. Na rozdiel od hrdinky obrazu tridsaťpäťročný maliar nikdy nerezignoval, hoci sotva mohol v tom čase tušiť, akými prekážkami sa mu chystá osud skomplikovať úspešne rozbehnutú umeleckú kariéru.
Skupina, čo rúcala zabehaný systém
„Pre maliara je jednou z najpodstatnejších vecí vidieť. Veď oproti maliarovi je v ohromnej výhode hudobník, ktorý si nové vypočuje, či už z rozhlasu, alebo magnetofónového pásu, spisovateľ, ktorý sa k novinkám predsa len ako-tak dostane, ale za obrazom treba ísť. Reprodukcia je v istom zmysle nanič,“ zaznamenáva si Rudolf Krivoš v roku 1965. To už mal rodák z Tisovca, kde sa narodil 16. novembra 1933, úspešné absolutórium Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, prvé zdarné kroky svojej umeleckej dráhy, aj prvé výstavy doma i v zahraničí.
„Nám v škole ukazovali históriu umenia len po Corota, a čo bolo vo francúzskom umení po ňom, to už bol hriech. Potom, keď sme vyšli zo školy, zažili sme niekoľko úradníckych zásahov do umenia a nemálo vulgárnych recenzií a článkov v tlači,“ zveruje sa svojim zápiskom. Generácia mladých výtvarníkov, nastupujúca na výtvarnú scénu v druhej polovici päťdesiatych rokov, sa o aktuálnych umeleckých trendoch dozvedala čo-to sotva sporadicky. Partia dokáže viac ako jednotlivec, povedala si ani nie desiatka talentovaných ambicióznych tvorcov. A založili Skupinu Mikuláša Galandu, ktorá deklarovala snahu zúročiť umenie slovenskej moderny a zároveň vytvárať diela, korešpondujúce s požiadavkami moderného umenia.
„Napadlo nám, že keď máme blízke názory na výtvarné umenie, mali by sme voľačo nabúrať v zabehanom systéme. Založenie skupiny nemalo žiaden politický dôvod. Jednoducho sme mali plné zuby tvrdého realizmu a vôbec sa nám nepáčilo, čo sa vtedy robilo v súčasnej maľbe a umení,“ spomenul najmladší zo spoluzakladateľov galandovcov v rozhovore pre Pravdu.
Už od prvého spoločného vystúpenia – výstavy v Žiline v roku 1957 – však ich tvorba priťahovala pozornosť ideológov. Ale skupine mladých bolo úplne jedno, čo o nich písali aj tí najväčší „sekerníci“. S úsmevom Krivoš skonštatoval, že si z toho "robili srandu“. Pritom do nich triafali až po ich posledné – piate – spoločné vystúpenie Skupiny Mikuláša Galandu, ktoré sa odohralo v Berlíne v roku 1968. V tom čase už však každý z galandovcov kráčal vlastnou cestou.
Mladý človek má odvahy na rozdávanie
"Neraz sa ma pýtali, prečo maľujem hnedé obrazy, a nechápali, prečo to neviem vysvetliť. Možno to pochádza ešte z detstva. Keď sa vraciam v spomienkach do tých čias, zdá sa mi, že väčšina vecí, ktoré ma obklopovali, bola hnedá. Dokonca nielen farba, ale aj vône a chute, lebo si myslím, že farbu nestačí len vidieť, treba ju cítiť na jazyku, vdychovať nosom,“ uvažuje maliar v tichých úvahách.
Kým sa „premaľoval“ k zemitým valérom jesene, pracoval s pestrejšou paletou – ako napovedá úvodný akord Krivošovej retrospektívy. Obrazy z prvých rokov jeho umeleckého hľadania vlastného bytostného výrazu poznali maliarovi rovesníci. Ale pre tých, čo sa začali s jeho tvorbou sporadicky stretávať od polovice osemdesiatych rokov, sú nečakaným objavom. Madona s dieťaťom, Tehotná či Autoportrét našepkávajú, že po inšpiráciách slovenskou modernou skúmal aj podnety kubizmu. Nešlo mu len o pochopenie výrazného avantgardného smeru, ale o rozšírenie vedomostí. „Učil som sa hľadať vnútornú geometriu všetkých javov, s ktorými som sa stretal,“ uvažuje vo svojich záznamoch.
Keď sa do Československa dovalili tanky „spriatelených armád“, pripravovalo vydavateľstvo Tatran do tlače Krivošovu monografiu. V roku 1972 sa však ocitol na zozname „nežiaducich“, aj jeho vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, a publikácia, reflektujúca jeho tvorbu, už svetlo sveta neuzrela. Podobne ako ostatní galandovci aj on sa pokúšal vystavovať na tematických výstavách, ale strážcovia čistoty socialistického umenia jeho obrazy zväčša razantne vyhadzovali. „Išlo o to – prežiť. Nemal som strach ani po tom, čo mi na krk zavesili eštebáka. Keď je človek mladý, je jednoducho drzý a odvahy má toľko, že môže rozdávať,“ zhrnul Krivoš v spomínanom rozhovore pre Pravdu.
Maliar organizmov, z ktorých stiahli kožu
K sošným figúram pribúdajú výtvarné skratky reálnych predmetov. Čipkovaný čepiec, kolovrátok, rádio s prehrávačom… „Často zisťujem, že som namaľoval v iných súvislostiach a v inom význame tvar koša, jarma, čepele, motyky alebo iného predmetu známeho z detstva. Možno tvar ruky na obraze vznikol kedysi dávno, keď som sa díval na hrčavý konár jablone v našej záhrade, a možno ramená, ktoré maľujem, sa ponášajú na niektorú zo skál na Hradovej,“ vyznáva sa v poznámkach.
Ukazovák vztýčený vo varovnom geste sa vypína na antickej hlavici, ktorá slúži ako podstavec sochy. Okolo sedia mĺkve postavy, pohrúžené do vlastných myšlienok. Aký film si prehrávajú za zachmúrenými čelami? Je v ňom toľko sarkazmu, koľko zakódoval maliar do obrazu? Pamätník zdvihnutému prstu z roku 1988 je dnes rovnako aktuálny, azda aj aktuálnejší, ako v čase svojho vzniku.
Plastické postavy originálne konfrontuje s odkazmi na klenotnicu dejín umenia (Pravdepodobný portrét J. van Eycka), ale aj s propagandistickými symbolmi reálneho socializmu (Revolučný plagát I., II.). Keď sa pozornejšie zahľadíte na Fragment nepravdepodobnej bankovky, neubránite sa oslobodzujúcemu úsmevu. A náhle zaváhate – nevidel už pred tridsiatimi rokmi maliar predsa len čosi z budúcnosti? Hrozivá predstava!
„Podstatná je skutočnosť, či dielo nesie v sebe pocit súčasnosti, či si nájde svoje miesto v emotívnej rovine súčasného človeka,“ uvažuje výtvarník, o ktorom kedysi Ján Johanides napísal, že „je maliarom organizmov, z ktorých stiahli kožu“. Dialóg s obrazmi, ktorých reprezentatívna kolekcia bude v Galérii mesta Bratislavy vystavená do 8. januára, napovie, že Krivošova tvorba nestráca ani cez desaťročia nič zo sily svojej apelatívnej výpovede.
K výstave vyšla aj monografia s textom Juraja Mojžiša, ktorej vzácnou súčasťou sú aj Krivošove poznámky a úvahy. Dokazujú, že maliar rovnako majstrovsky ako s tvarmi, farbami, štetcami a technikami dokáže narábať aj so slovom.
