Vtedy mal devätnásť, prvú fotku uverejnil ako tridsaťpäťročný. Mal veľmi pestrý život – umýval riad, umýval hlavy, ale všetko sa mu zišlo. Najmä však to, že robil asistenta slávnemu módnemu fotografovi Horstovi P. Horstovi. To bola vstupenka do sveta fotografie. Prierez Vanovou tvorbou ponúka veľká výstava v bratislavskej Danubiane nazvaná Memories.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
V knihe Fotka nemusí byť ostrá píšete: Keď je fotograf vo veku okolo 70 rokov, jeho dielo začínajú ľudia zbierať, pretože si myslia, že už toho veľa nenafotí. Vy budete mať sedemdesiat v máji…
Áno, galéria vždy núti ľudí: kúpte ho teraz, on už dlho fotiť nebude.
Ale vy tvrdíte, že fotografi žijú dlho, väčšinou umierajú okolo stovky. A môžu robiť fotky až do konca svojho života. Tak to máte ešte veľa fotenia pred sebou?
Áno, ale to viem len ja.
Všímate si na sebe, že fotíte inak ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi?
Fotím rovnako. To len celkom na začiatku som skúšal všeličo a hľadal svoju cestu. Ale potom sa človek nájde, používam stále jednu clonu, rovnaký čas a ISO, nemôžem to meniť, lebo inak by bola každá fotka iná a ľudia by nevedeli, že to som ja. Rovnakí ľudia, čo vás vynesú do neba, tak ako napríklad Jana Saudka, vás po päťdesiatich rokoch pochovajú, že robíte stále to isté. Ale Saudek nemôže fotiť inak. Keby začal fotiť mladých chlapcov a nie tie zdravé ženské, čo ručne koloruje, ľudia by nevedeli, že je to Saudek. Mysleli by si, že to je Vano. A ja zas nemôžem fotiť melóny.
Takže je dôležité, aby mal fotograf rozpoznateľný rukopis?
Pre každého je dôležité niečo iné. Mám kamaráta, ktorý má rodinu, deti, ženu, psa, bazalku, porsche, chatu, babičku, všetko. Preňho sú dôležité peniaze, aby to všetko uživil a zvládol. Ale ja nikoho nemám, pre mňa je dôležité, aby ma ľudia rozpoznali. Alebo že mám túto prvú veľkú výstavu v bratislavskej Danubiane. Mal som na Slovensku rôzne výstavy, ale vždy to bol výber, 20 či 30 fotiek, ale až teraz mám vystavené celé Memories. V roku 2016 vyšla kniha Memories a dnes sú fotky z nej na výstave. Málokedy človek nájde taký veľký priestor, že sa to tam dá všetko vystaviť. Ale od začiatku som to vedel.
Foto: ROBERT VANO
Čo?
Mal som dobrého pána učiteľa, ktorý mal tiež cez sedemdesiat, Horsta P. Horsta. Ten kedysi fotil Marlene Dietrich. Ako osemnásťročný som mal naplánované, že do tridsiatky budem milionár a budem šťastný. A keď príde tridsiatka a nič z toho sa nestane, buď spáchate samovraždu, alebo to posuniete o päť rokov ďalej. Posunul som to do tridsaťpäťky a potom ešte ďalej. A keď som sa Horsta spýtal, kedy to príde a ľudia mi zavolajú, že ma chcú vystavovať, povedal, že po šesťdesiatke. To je pre mladého človeka tragédia, zdá sa to ďaleko. Čo bude medzitým, čím sa uživím? A Horst povedal, že všetko, čo v živote robíme, je účet a musíme ho zaplatiť. Ten môj kamarát nemôže, pretože má deti, ženu, bazalku, vnúčatá. A ja zas môžem fotiť, čo chcem, ale nemám to, čo on.
Často spomínate bazalku, aj v knihe. Je pre vás významná?
Keď sa mi podarí dopestovať bazalku, umriem, lebo s touto jednoročnou rastlinou je to ťažké. Každý rok sa od marca na ňu teším, ona vyrastie a hneď umiera.
Dávate ju do jedla alebo ju fotíte?
Dávam ju do jedla, do šalátov, do pizze, všade. Vypestovať bazalku je ťažké. Aj Jamie Oliver vo svojich knihách píše, že si poradí s oreganom, majoránom, ale nie s bazalkou. A mne to rastie ako divé. Musíte ju mať na južnej strane, aby mala slniečko, a črepník potrebuje aspoň pol litra vody.
Ale nemáte záhradu, či hej?
Nie, mám byt a bazalku pestujem na parapete.
A kvety, čo fotíte?
Kvety mi zostávajú z fotenia pre klientov. Často sú z hodvábu, aby prežili fotenie. Mám doma hodvábne pivonky.
Mysleli sme si, že máte vzťah ku kvetom.
Mám, pretože sa nehýbu a nerozprávajú a nemusíte ich retušovať. Nechcú väčšiu pusu a menší zadok. Keď fotím niekoľko dní s ľuďmi, rád potom fotím zátišia kvôli tichu.
A keď fotíte ľudí, musíte sa s nimi rozprávať?
Nemusím, rozprávam sa pred fotením a po ňom. Ak začnú rozprávať pri fotení, poviem: ty nerozprávaj, len vyzeraj dobre. To je tvoja úloha. Pri každej práci je zadanie. Musím fotiť rýchlo, aby energia ľudí nevyprchala. Fotíme ako v Amerike, bez prestávky, nejdeme ani na obed. Začíname dosť skoro, na to ľudia nie sú veľmi zvyknutí.
Prečo?
Rád začínam so svetlom. Nepoužívam umelé svetlo a blesky. Pán Horst hovoril, že blýska sa len vtedy, keď sú bohovia nasraní. Také svetlo v prírode neexistuje. Keď niekto so mnou pracuje prvýkrát, nepáči sa mu, že musí vstávať o šiestej, ale keď ide domov o tretej, má radosť. Inde totiž pracujú až do siedmej. Väčšinou fotím módu a ľudí, v zime začínam o ôsmej, ale len líčenie trvá štyri hodiny. Ja fajčím cigarety a hovorím, poďme, poďme, veď mladú krásnu modelku líčite tak dlho, že toľko netrvalo ani vymaľovanie Sixtínskej kaplnky. Je jedna hodina a ešte sme nezačali fotiť! Telefonujú. Ja si píšem všetko, čo mi pri fotení prekáža, a nabudúce si stanovím podmienky: ja pri fotení nezapínam mobil, tak ho nezapínajte ani vy. Keď chceš stále pozerať do telefónu, ostaň doma!
Foto: ROBERT VANO
Takže ste prísny?
Tak som sa to naučil. Možno keby som ostal tu, mal by som iný postup. Ale myslím si, že všetci musia vedieť, čo robíme. Pri fotení je povedzme dvadsať ľudí – ten, čo oblieka, ten, čo vyzlieka, čo maľuje, robí vlasy, svieti… poviem, všetky svetlá na dvojku, tak vie, ako má maľovať. Dnes sa všetko dá nájsť na internete, to urýchľuje komunikáciu, kým to nebolo, povedal som, že chcem, aby modelky vyzerali ako Maria Callasová v opere Medea, ktorú uviedli v Mexico City v roku 1947, v treťom dejstve, keď schádza zo schodov a stratí hlas. Keď asistent nevie, ako Callasová vyzerala, musí ísť domov. Ani ja som to ako asistent fotografa kedysi nevedel a išiel som domov. Dnes im dám vizitku a poviem: keď to budeš vedieť, zavolaj. A ten, čo zavolá, niečo dosiahne. Ani ja som kedysi nepoznal Medeu. V Nových Zámkoch hrali Cigáni, a nie Medea.
Prečo je dôležitá práve Medea?
Pretože každá profesia má svoj jazyk. Keď mi napríklad prvýkrát povedali, že dostanem počítač bez myši, nechápal som, o akú myš ide. Myši veľmi nemusím… Ale späť k foteniu. Napríklad sa v Prahe dohodne, že pôjdeme na Šumavu. A keď mi ten, čo chystá modelky, tam v šumavskom lese povie, že nevie, ako vyzerala Maria Callasová v Medei, tak je koniec. Asistentov musím skúšať vopred. Callasová mala vždy vlasy stiahnuté do drdola. Každú dekádu reprezentoval vždy nejaký človek. Urob ju na Bardotku, znamenalo, že modelka bude rozstrapatená, alebo ako Twiggy znamenalo, že modelku urobia ako chlapca, alebo na Ritu Hayworthovú v Gilde znamenalo účes zo skladaných vĺn.
Foto: Robert Vano
A u mužov?
Keď sa robí retro, fotí sa ako James Dean, Elvis Presley alebo Beatles. Ale už by nepovedali Janko Hraško… U chlapcov boli asi tri štyri typy.
Na aktuálnej výstave v Bratislave vystavujete aj farebné fotografie. Kedy ste ich začali robiť?
Farebné fotografie som robil od začiatku, len som ich nikdy nevystavoval. Všetky fotky totiž robím ručne, ale farebné som nevedel vyvolávať. Čiernobiele fotky sa dali vyvolať doma v kúpeľni, ale na farebné potrebujete filtre a všeličo, na to som nemal trpezlivosť.
Teraz už trpezlivosť na ručné vyvolávanie farebných fotiek máte?
Tie farebné dávam spracovať u panej, ktorá kedysi robila v ČTK. Čiernobiele fotky si robím sám.
Musíte teda mať človeka, ktorému dôverujete?
Áno, ani ja neviem všetko, a tá pani laborantka mi často pomôže. Aj k mäsiarovi chodím preto, že sa tam niečo dozviem. Keď kupujem napríklad panenku, mäsiar sa ma hneď opýta, čo z nej budem robiť. Keď niekto chodí nakupovať do supermarketu, kde sa vás nikto nič nepýta, možno by odpovedal: čo vás do toho, čo budem variť? Ale ten starý pán mäsiar vám poradí. Som teda slušný a poviem: steak. A on na to: ale na steak potrebujete mäso z mladého býka, nie zo starej kravy. Takže u dobrého mäsiara sa niečo naučím, podobne ako u skúsenej fotolaborantky. Ja jej poviem, že si fotku predstavujem do červena a ona na to, ale tá tvár by mala byť vyfiltrovaná do biela. Ona mi s tým pomôže.
Takže to neberiete tak, že vy ako fotograf to viete najlepšie? Môže vám poradiť aj laborantka?
Od každého sa učím. Učím v jednej škole, a to tiež preto, že sa od študentov učím, čo je dnes. A oni sa odo mňa učia, čo bolo. Poradia mi, aký si kúpiť telefón a aké aplikácie si stiahnuť.
Prekvapili vás študenti niečím?
Napríklad tým, že nikto z nich nemá expozimeter. Neviem, ako môžu fotiť bez neho. Expozimeter totiž meria svetlo, ktoré dopadá a foťák meria svetlo, ktoré sa odráža. Pýtal som sa ich, prečo nemajú expozimeter. Vraj to stojí veľa peňazí. Asi desaťtisíc českých korún. Pritom moji študenti majú iPhone za dvadsaťtisíc korún. Ale povedali mi, že majú expozimeter v telefóne, stiahli si na to aplikáciu. To som sa od nich naučil. Teraz na nejakom workshope môžem povedať, že si ľudia môžu stiahnuť aplikáciu s expozimetrom do telefónu. Dnes vidím veľké generačné rozdiely.
Foto: ROBERT VANO
V čom?
Kedysi sme mama, otec a ja boli jedna generácia. Dnešní dvadsaťroční sú však celkom iná generácia ako sedemnásťroční. Celkom inak myslia a to ma zaujíma, pretože fotím ľudí.
A čím ste vy najviac šokovali študentov?
Hovorím s nimi, ako s každým. Jedna pražská škola ma pred piatimi rokmi pozvala, či by som neučil portrét. Nie každý deň, učím tam len raz do týždňa. Riaditeľ tej strednej školy, kde študujú deti od pätnásť do devätnásť rokov, ma pozval do zborovne a pýtal sa ma, či som niekedy učil v škole. Ja, že áno. A on mi vraví: ale dnes to nie sú deti, aké sme boli my. Sú to zlé deti. Čudoval som sa, ako môže taký človek pracovať v škole. Ale všetci dlhoroční učitelia mu prikyvovali: áno, tie decká sú zlé. Vošiel som do triedy šesťnásťročných študentov s modelkou, že budú fotiť akty. V každej triede je najväčší borec, čo vedie stádo. Varovali ma, že sú zlí, ale nevedel som si to predstaviť. To na nás budú hádzať paradajky?
Asi nehádzali.
My s modelkou sme stáli, riaditeľ nás triede predstavil a zozadu triedy sa ozvalo: Ukáž kozy, ukáž kozy! Bol som v šoku. Stál som a v hlave mi šlo: to nie je možné. Takto so mnou predsa nemôže študent hovoriť. Aj keď viem, že to nie je problém toho chlapca, ale jeho rodičov, ktorí ho takto vychovali.
Čo ste urobili?
Keď sa ešte raz ozvalo Ukáž kozy!, zabudol som na riaditeľa, vybehol som za tým žiakom a začal kričať: ty k… jedna, ty ukáž čurák, potom ti ona ukáže kozy. Takto hovor so svojou materou a nie so mnou, my sme spolu husi nepásli. Toto Česi nepoznajú, to len my Slováci môžeme takto hovoriť. Oni vypípajú už výraz „do prdele“. Riaditeľ skoro omdlel, odišiel z triedy a všetci stíchli. Ten žiak od učiteľa ešte také nadávky nikdy v živote nepočul. Videl, že som ho tromfol, poznám viac nadávok ako on, ale pokračoval. Pustil si telefón ako rádio.
A vy?
Ostatné decká čakali, čo bude. Ja som ho chytil za plecia a vravím mu: Tom, vypadni, ty nebudeš na mojej hodine, rušíš ďalších tridsať detí, ktorým chcem niečo povedať. Ty si tu preto, aby si sa niečo naučil. Si v privátnej škole, platia za teba rodičia, takto sa nemôžeš správať. Vyhodil som ho za dvere, ale pritom som sa sám triasol od hnevu. Nemohol som ani hovoriť. O päť minút som si pomyslel: to som nemal robiť, čo keď prídu jeho rodičia a čo keď ma zavrú za to, ako hovorím s mladistvými. Našťastie mám stále americký pas a môžem odísť, emigrovať zas.
To azda nebolo potrebné.
Po chvíli som sa šiel pozrieť, čo ten chlapec robí. Bol opretý za dverami, asi počúval, či o ňom hovorím. Tak som ho objal a povedal som mu: kašli na to, poď do triedy, ja ťa mám rád, ale keby toto robil každý, nikam by sme sa nedopracovali. Mám len jeden deň v týždni, keď vás niečo musím naučiť, nemrhaj ním. Povedal, že nejde. Tiež som chodil na semináre, kde nás učili, že niekto má okolo srdca ľad a potrebuje veľa lásky, aby ten ľad roztopila. Tak som s ním ešte pár minút hovoril. Bolo mi jasné, že keby sa to odohralo len medzi nami dvoma, vráti sa hneď. Ale v triede bolo ďalších tridsať spolužiakov, ktorých on viedol a všetko to videli. Nakoniec sa vrátil a všetky decká tlieskali. Odvtedy sme s Tomášom kamaráti, a myslím, že aj ostatné deti ma majú rady.
Takže ste aj dobrý pedagóg?
Na to, čo robím, nemám ani školu. Ale vždy som pracoval s mladými ľuďmi, a keď do toho idete s tým, že ich máte rád, tak sa vám to vráti. Lebo ja tvorím vás a vy mňa.
Vo vašej knihe Fotka nemusí byť ostrá hovoríte, že české školy sú veľmi teoretické a učia kompozíciu a všeličo iné, ale nenarazíte v nich na slávneho fotografa. Nevyučujú, ako sa stať úspešným, a v súťažiach vyhrávajú fotografie ľudí natlačených v autobuse alebo pole s diaľnicou a ruinou pumpy. Jednoducho sú tie fotky nezaujímavé.
Možno je to tým, že sme boli súčasťou východného bloku, a preto sa to tu nevyvíjalo… Napríklad ja som chodil do školy, a myslím, že som sa nič nenaučil. Na základnej deväťročnej škole, ani na strednej škole v Nových Zámkoch. Dôležitá bola dochádzka, to sa stále riešilo, koľko kto chýbal. Na čo je mi platné učiť sa, koľko meria rovnobežka? Alebo Mendelejevova tabuľka. Dodnes viem po latinsky hydrogenium, natrium, cuprum, argentum, aurum. No a čo s tým? Nikto sa nepýtal, čo ťa individuálne zaujíma.
V knihe spomínate maminu a otca futbalistu, ale nedozvedeli sme sa, čím boli.
Otec bol elektrikár a nikdy nebol doma, pretože elektrifikovali trate od Ašu až po Košice. Chodil domov raz za mesiac. A mamička bola predavačka v potravinách. Babka mala šesť detí, mama bola predposledná. Ako mladá bola babka slúžkou vo Viedni, a vždy o tom rozprávala. Vždy hovorila, že za jej čias, keď chlapec dospel, v 14 rokoch mu otec uviazal batoh na chrbát a poslal ho do Viedne. Takže nás deti posielala: choďte tak ďaleko, ako oči vidia, tu nikdy nebolo dobre. Mama vždy hovorila: babi, nehovor to, lebo všetky decká odídu. A všetci traja sme nakoniec odišli. Sestra do Kanady a mladší brat do Rakúska.
Na vernisáž prišiel niekto z rodiny?
Sestra, vlani na jar sa odsťahovali do maďarského Ostrihomu.
Keď sa bavíme o rodine, najradšej vraj máte jedlá z detstva…
Áno, perkelt, pirohy. Babka varila dobre, ale prísne. Každý týždeň piekla chlieb. Hovorila, pečie sa v piatok a perie v pondelok. Asi preto, aby sme v nedeľu mali chlieb, tak piekla päťkilový peceň chleba. Babka mala šesť detí, asi dvadsať vnúčat a každý piatok hnietla cesto na chlieb. Pritom vždy nadávala, hoci inak sme boli veľmi veriaci. Ona nadávala: ja sa z toho poseriem, vidíš, mám šesť detí, ale nikto mi nepomôže. Mám osemdesiat rokov, dvadsať vnúčat a nikto mi nepomôže. To sme počúvali celú sobotu. Keď v šesťdesiatom prvom roku prišiel do Jednoty prvý robot – nie ako dnes, bol to len taký lavór s metlou, mama ho kúpila babičke, aby toľko nenadávala, že jej nepomáhame.
Foto: ROBERT VANO
A pomohlo to?
Babi to otvorila a pýta sa, prečo ďalší lavór? Veď máme toľko lavórov, mohla si mi kúpiť niečo iné. A mama: babi, to nie je lavór, ale robot. Ten ti bude hniesť cesto na chlieb. A babka: dcéra moja, pokiaľ bývate pod mojou strechou, žiadne roboty chlieb piecť nebudú, v tom pečú len herečky a kurvy. A ja podobne zmýšľam o fotke, preto ju musím robiť ručne. Čo iného urobím, keď dnes už aj trojročné dieťa má tlačiareň? Tak ako sa kuchári museli vrátiť k ručnému pečeniu a nepiecť chlieb v domácej elektrickej pekárničke – veď to ani nevyzerá ako chlieb, ale ako rádio s dvoma dierami. Človek neje len ústami, ale aj očami.
To nás privádza k otázke, ako vám napadlo urobiť Kuchařku pro kluky.
To je najhoršie, čo som mohol urobiť. Fotografické knižky mám rád, lebo tam sa nič nemení. Ale na kuchárku ma oslovilo nakladateľstvo. Často spomínam, že rád varím a chlapci varia inakšie. Keď ešte nebol v móde Jamie Oliver, kuchárky písali dievčatá. Recept bol: upeč do zlatista. Tomu máloktorý chlapec rozumie. Alebo osoľ to podľa chuti? Koľko je to soli? Z toho som nevedel variť. Tak som pripravil svoju kuchárku.
V čom je problém?
Teraz, po desiatich rokoch, varím už inakšie, ale kniha ostala. Jedna pani mi tu na vernisáži povedala: mám tvoju kuchárku, ale my sme piekli chlieb zo zemiakov. Potom chlieb ostane celý týždeň vláčny, nevyschne. My sme piekli tiež zo zemiakov, ale to som do kuchárky nedal, lebo žiadny chlapec sa nebude zdržiavať varením zemiakov v šupke. Alebo mám v recepte droždie, ale dnes už robím chlieb z kvásku a v kuchárke už to nemôžem opraviť. Pýtajú sa ma tiež: čo ty vieš o haluškách, však ty si Maďar. Aj pani Gregorová mi povedala, že robí halušky celkom inak.
Vy ste spolu robili halušky?
Na Barrandove sme raz súťažili Česi a Slováci vo varení. Podľa mojej babičky Česi nevedia variť, tí vedia len stanovať. Za Slovákov sme tam boli Darina Rolincová, Hana Gregorová a ja. Každý z nás troch chcel halušky robiť inak. Pani Gregorová je najstaršia, tá ich varila asi najčastejšie a Darina, tá je zasa stále na diéte, robila ich bez tuku. Ja som chcel strúhať zemiaky, ale to mi pani Gregorová nedovolila, vraj nech si varím guláš, že halušky vie lepšie ona. Tak sme sa hodinu hádali a medzitým Česi uvarili a vyhrali.
A čo rád varíte?
Všetko, mám aj obľúbené jedlo, ale recept nemôžem prezradiť, pretože na Vianoce som tak pribral, že teraz nezapnem sako. To bude škandál, prvýkrát budem otvárať výstavu bez saka. Ale mám rád husaciu pečeň.
A kto bol ten chlapec na obálke Kuchařky pro kluky? V knihe Memories je pod tou fotkou uvedené meno Patrik.
To bol chlapec z agentúry. Ja len v agentúre poviem, že chcem chlapca s veľkou pusou, pekným zadkom…
Variť vedieť nemusel?
Nie, ťažko dáte dokopy všetko. Keď má pekný zadok, tak škúli, a keď neškúli, býva v Ostrave. Keď býva v Prahe, nehovorí anglicky.
Takže ideálnych krásavcov je málo?
Je ich veľa, ale krása nestačí – potrebuje aj rozum. Ale mne na fotenie stačí, aby vyzerali dobre. Neviem, odkiaľ sú, čo robia, kde bývajú – to ma nezaujíma.
A vy sa rád fotíte? Kto vás smie fotiť?
Nerád sa fotím, vždy poviem, že vyzerám najlepšie v spomienkach. V sedemdesiatke už len chcete byť zdravý.
Ale veď vy sa ako fotograf plánujete dožiť stovky, nie?
Nikdy neviete, ale fotiť budem ďalej. Dorastú ďalší chlapci. A naveky chcem byť v Pompidou múzeu v Paríži. Chcem byť hlavne zdravý, ale nedávno mi niekto povedal, že to nestačí. Pretože všetci boli zdraví aj na Titanicu, a aj tak sa potopili. Takže potrebujem aj šťastie.
Vraj vám pomáhajú anjeli.
Áno, ľudia mi dávajú sošky anjelov už asi dvadsať rokov. Predtým mi dávali slonov. Anjel aspoň vyzerá ako človek, len má krídla. Ale ľudia mi to dávajú s dobrým želaním.
A je na vernisáži v Danubiane s vami aj váš anjel strážny?
Bol som u kartárky, takej čarodejnice, kam ma poslala kamarátka. Pýtal som sa jej na strážneho anjela. Buď to totiž bolo šťastie, že sa mi podarilo odísť cez drôty, utiecť z vojny a splnilo sa mi to, čo som v živote chcel, alebo niekto nado mnou bdie. Kartárka mi povedala: vy máte troch anjelov, jeden by vám nestačil. Takže sú tu so mnou.
Foto: Tomáš Durňák
