V ateliéri s Irjom Malovaným

, 04.02.2018 12:00
Irja Malovany
Jana Hartonová, učiteľka na obchodnej akadémii, si splnila dávny sen. Autor: ,

Vo výtvarnej súťaži Pravdy Moje najkrajšie Vianoce boli ocenení aj žiaci z ateliéru Irja Malovaného.

Výtvarník si to veľmi váži, o svojej práci rád rozpráva, a tak sme ho navštívili. Rozprávali sme sa nielen o tom, prečo sa vo voľnom čase oplatí maľovať. Malovaný je presvedčený, že každý má na niečo talent.

Irjo Malovaný je výtvarník, ale má aj bohaté pedagogické skúsenosti. Učil na rôznych školách v Bratislave – od materských po Univerzitu Komenského. Nedávno si založil svoju umeleckú školu s názvom SPACELOOK. Tam sme sa teda stretli.

Ateliér je svetlý, má veľké okná, za nimi hrebene Karpát, ale aj inak je na čo pozerať. Na stenách visia práce detí, kresby aj reliéfy. Smie sa kresliť aj priamo na stenu – takú možnosť sme dostali aj my. V ateliéri je plno kníh na štúdium, napríklad aj vzácny anatomický atlas z roku 1879, prostredie spestrujú predmety, ktoré môžu účinkovať v zátišiach. Žiaci majú rôzne termíny príchodu do ateliéru, my máme šťastie na malých aj veľkých. Je tu práve aj jedna pani učiteľka, ktorá učí na susednej obchodnej akadémii, a tak využíva príležitosť, aby si splnila dávnu túžbu po maľovaní.

Sedemročné školáčky Nadja a Kristína sú v...
Sedemročné školáčky Nadja a Kristína sú v ateliéri ako doma. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Živé dieťa

Výtvarník Irjo Malovaný je dynamický pedagóg, vynaliezavý umelec, ktorý to so žiakmi vie. Podnecuje ich fantáziu, rozpráva sa s nimi, vie sa každému priblížiť: „Učil som aj autistov, aj cudzincov, aj Rómov, aj mimoriadne nadané deti. Chodili ku mne aj vysokoškoláci, či seniori. Boli to ľudia vo veku od štyroch do šesťdesiatich rokov. Raz som mal naraz toľko tried, že som učil dovedna asi 800 detí!“

Okrem toho sa Irjo Malovaný venuje aj vlastnej tvorbe. Začínal azda tiež v nejakom umeleckom krúžku? „Ako malý som nechodil do žiadneho výtvarného ateliéru, lebo som bol veľmi živé dieťa,“ rozpráva. „V súčasnosti sa takým deťom hovorí hyperaktívne. Vtedy pani učiteľka matematiky odporúčala mojej matke, aby ma dala radšej do pomocnej školy. Neurobila to a mne sa výborne darilo. Myslím, že už v prvej triede a neskôr stále som vyhrával detské výtvarné súťaže, mám odložených mnoho diplomov. A dnes už pravidelne vyhrávajú súťaže aj moji študenti. Okrem ocenených Tobiáša Lučeniča a Vilmy Klčovej v súťaži Pravdy Moje najkrajšie Vianoce sme získali napríklad prvé dve miesta v celosvetovej detskej výtvarnej súťaži v slovinskom Celje. Usporiadal som aj výstavu prác svojich žiakov v juhokórejskom Soule v rámci konferencie UNESCO.“

Odniesla to ryba

Tvoriť Irjo Malovaný začal, keď mal asi tri roky. Zmocnil sa tajne maminho laku na nechty: „A vyzdobil som ním ešte aj vchodové dvere, našťastie, okrem stien. Inak by to mohlo vyzerať ako v Altamire alebo vo vatikánskych komnatách.“ No okrem chuti tvoriť prejavil aj vkus: „Je to už skoro štyridsať rokov, čo sa mi na prechádzke s rodičmi nepozdávala ryba nakreslená na skle výkladu, chytil som kameň a hodil ho do nej. Sklo sa zosypalo. Samozrejme, ryba neprežila tento útok, rodičia uhradili škodu a vo Večerníku sa v kriminálnej rubrike písalo o neplnoletom Irjovi M., ktorý pozdravil rybu kameňom a vyjadril tak svoj umelecký protest.“ Dnes sa Irjo usmieva – bolo to vlastne akčné umenie, performancia, na tú dobu – a na jeho vek – dosť odvážne!

Výkres je križovatka

Irjo Malovaný pracuje s talentom. Nielen s tým svojím, ale aj s cudzími. Ako vlastne spoznáva talent u detí? A čo keď dieťa talent nemá, a predsa chce chodiť na výtvarnú? Ako sa učiteľ zachová, keď dieťa zrazu tvorba prestane baviť a chce náhle odísť?

„Talent spoznám podľa prejavu. Niekedy ma zaujme už výber témy, motív, ktorý si dieťa zvolí. A keď sa zdá, že talent chradne a vôľa dieťa opúšťa, tak sa snažím s ním o tom hovoriť. Rozprávame sa o téme, ktorú spracováva, o technike, zvažujeme situáciu z viacerých uhlov pohľadu a v nových súvislostiach. Ak je to potrebné, žiakovi názorne ukážem na pracovnom kuse papiera, ako sa dá niečo vyjadriť aj inak, než zamýšľal. Sú rôzne možnosti, rôzne kombinácie, ako tvoriť. Ako zanechať výtvarným nástrojom stopu na obrazovej ploche. Často takto niečo spolu objavíme a potom prácu žiak ešte rozvinie, možno až do neočakávaných dimenzií. A začne ho to znova baviť. Za každých okolností sa snažím vzbudiť záujem, lebo iná alternatíva neexistuje. Domnievam sa, že každý má talent. Niekto je absolútny multitalent, niekto má talent iba na niečo, ale zato s úžasným výsledkom! Niekto potrebuje pedagogický sprievod na rozbehnutie, niekto nepretržite, ale vždy sa ukáže, že investícia pedagóga za to stála. Vysvetľujem napríklad, ako spracovať tému tak, aby mala umeleckú hodnotu. Výkres sa môže dokončiť na tisíc spôsobov, je to križovatka. V umení je možné veci aj nedopovedať, nechať im tajomnosť. Starí majstri sa sústreďovali napríklad pri kresbe na oči a viedli tak zrak diváka,“ hovorí o svojom spôsobe komunikácie s deťmi Malovaný.

Aj v päťdesiatke sa dá začať

Irjo Malovaný si myslí, že napriek príťažlivosti krúžkov je dobre, ak má dieťa v pracovnom týždni aspoň jedno popoludnie voľné. No niektoré deti chcú aj tak chodiť každý deň na nejaký krúžok. Nachádzajú tam oddych aj radosť z tvorby. Potvrdili nám to aj žiaci, ktorí boli práve v Malovaného ateliéri. Prečo tam vlastne chodia?

Študentka Monika Vargová sa vyjadrila, že od pána profesora nadobúda nové poznatky o umení, ale aj pri maľovaní relaxuje: „Chcela by som sa výtvarníctvu v živote aj ďalej venovať. Predstavujem si grafický dizajn. Práve kreslím konštrukciu lebky, ktorá sa skladá z viacerých častí tela, a to nielen vnútorných, ale aj vonkajších orgánov. Predtým som si pozerala anatomické atlasy, ktoré v ateliéri máme. Baví ma kresliť anatómiu, a to nielen figúry, ale aj vnútorné orgány, tak som si to tak nakomponovala. Zaujímam sa totiž aj o medicínu.“

Študentku Moniku Vargovú zaujíma najmä...
Študentku Moniku Vargovú zaujíma najmä anatomická kresba. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Jana Hartonová, učiteľka na obchodnej akadémii, si splnila dávny sen. Má v susedstve školy ateliér, a tak sa prihlásila: „Začala som až teraz v dospelosti chodiť na maľovanie a kreslenie – dala som si to ako darček k päťdesiatke. Povedala som si, že raz treba začať a robiť aj niečo iné, než robím bežne. Niečo nové. Myslím si o sebe, že nemám žiadny talent, ale chcela som si maľovanie a kreslenie vyskúšať. Prišla som na to, že to je pre mňa výborný relax. Pracujem inak s deťmi, stále komunikujem a tu môžem dve hodinky mlčať a kresliť si. Zatiaľ mám vždy nejakú predlohu, nerobím svoje vlastné nápady, iba kopírujem známe dielo. Robila som napríklad Monetovu kyticu a teraz skúšam akty. Zistila som, že mužský akt sa robí ťažšie než ženský, ale najmä som si uvedomila, že nikdy nie je neskoro, aby si človek splnil svoje túžby. Je to jedno popoludnie v týždni a to mám iba pre seba.“

Sedemročné školáčky z anglickej súkromnej školy Nadja a Kristína sú v ateliéri ako doma. Usmievajú sa a žartujú. Hovoria svorne, že do ateliéru sa tešia už od rána: „Vždy sa nám sem chce ísť!“ Kristína priznáva, že ani nevie, čo ju na maľovaní baví: „Od malička kreslím, ani neviem, prečo je to také fajn! Kresby si síce odkladám, ale neskôr sa nimi nekochám, ani sa k nim nevraciam. Ani ich nevieme doma nájsť! Vlastne ani nemáme čas ich hľadať. Keď prídem o šiestej domov, už nemám čas… Každý deň mám nejaký krúžok, chodím aj na kone, aj na husle… Na husliach som začala cvičiť pred pol rokom. Cez víkend mám kone a tam som tak do pol dvanástej. Stále sa niečím zaoberám.“

Malovaného žiak Tobiáš Lučenič z Pezinka uspel...
Malovaného žiak Tobiáš Lučenič z Pezinka uspel aj v súťaži denníka Pravda Moje najkrajšie Vianoce. Autor: archív I. M.

Naďa dodáva, že aj ona začala kresliť ako maličká. To vlastne robí každé dieťa, ale niektoré sa vo výtvarnom umení nájdu a cítia tam možnosť zázrakov. „Veľmi rada kreslím. Najradšej mačky. Sama by som chcela byť mačkou. Alebo by som chcela, aby ožila niektorá moja kresba. Nevenujem sa však iba maľovaniu – chodím ešte dva razy týždenne na balet…“

Malovaného žiačka Vilma Klčová z Bratislavy...
Malovaného žiačka Vilma Klčová z Bratislavy uspela aj v súťaži denníka Pravda Moje najkrajšie Vianoce. Autor: archív I. M.

Dalo by sa predpokladať, že takéto umelecké duše nebudú obľubovať napríklad matematiku, no obe dievčatká sa prekrikujú: „Milujeme matematiku! Matematika je najlepšia z celej školy! Nič nie je lepšie ako matematika! Matematiku máme skoro každý deň, a keď nie je, je to smutné… Ale bez kreslenia by bolo tiež smutno!“

Najlepšie je teda doobeda matematika a popoludní ateliér. Čiže – rozum a cit. Oboje treba pestovať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Moje najkrajšie Vianoce #Irjo Malovaný
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk