Francesca Martí vyzerá krehko, ale vo výtvarnom umení je priebojná. Po celom svete má tímy spolupracovníkov, priateľov a fanúšikov. Jej hlavnou témou je zmena, sloboda. Objekty či postavy často vymaňuje z rôznych obalov, trhá plátno, dáva ich do pohybu. Používa videá, ale v priestoroch Danubiany bolo aj predstavenie bratislavských tanečníkov. Martí ich omotala plastovým obalom a oni sa tancom oslobodili.
Mucha ako múza
Výtvarníčka Francesca skrátka experimentuje, vymýšľa. Je hravá aj filozofujúca. Rada veci mení zo všedných na zaujímavé, dáva im schopnosť o niečom novom vypovedať. Preto sa aj výstava (v koncepcii kurátorov Pilar Ribalovej a Keesa van Twista) volá Transformácia. Tento názov vystihuje záľubu v posúvaní zmyslu rôznych materiálov, predmetov, ba aj živočíchov. Známy je napríklad jej experiment s muchou. Všetci vieme, čo taká mucha dokáže, ako bzučí, lieta, nedá sa chytiť, ani vyhnať. Francesca sa však s jednou takou muchou – vraj bola z Tuniska – skamarátila. A to natoľko, že ju použila ako svoju modelku, ba až spoluautorku. V ateliéri ju najprv pozorovala (a mucha údajne pozorovala ju), potom mucha spadla do červenej farby, stala sa štetcom a začala tvoriť. Mucha svojím hektickým pohybom vytvárala červené obrazce. Samozrejme, skôr abstraktné ako realistické.
Moderné výtvarné umenie víta takéto nápady. Vyvolávajú totiž myšlienky a môžu byť impulzom pre nečakané pokračovania. Francesca sa napríklad tak inšpirovala touto absolútne nespútanou a nepolapiteľnou bytosťou, že vytvorila s muchou cyklus fotografií, objekt, maľbu, príbeh. Všetko to môžete vidieť v Danubiane. Jej priateľ hudobník dokonca skomponoval na tento námet hudbu, ktorá odznela na koncerte v Bruseli – účinkovalo 60 hudobníkov!
Bratislava na plechu
Celkom inak ako „mušia váha“ vyznela ďalšia oblasť Francescinej tvorby. Pracovala aj s kovom. Pri svojich cestách po svete navštívila aj Bratislavu a zahrnula ju do svojej reliéfnej tvorby. Fotografie, ktoré nafotila v rôznych mestách, preniesla na plechy a zreprodukovala ich vo farbách s leskom metalízy. Plech je však postláčaný a pripomína kapotu auta po havárii. Pôsobí to alarmujúco. Kompozíciu navyše doplnila húfom imigrantov (malé figúrky na stene), ktoré pomocou videotechniky dostáva zdanlivo tiež do pohybu.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Počas spomínanej dávnejšej návštevy Bratislavy bola Francesca Martí aj v Danubiane: „Môžete byť hrdí na také niečo. Je to najkrajšie z múzeí, kde som kedy vystavovala,“ povedala nám pri rozhovore na výstave, o ktorej začala uvažovať už vtedy. Priestor Danubiany ju inšpiroval. Mohla tu citlivo a s valčíkovým rozmachom rozmiestniť obrazy, objekty, videoprojekcie.
Zbiera satelity
Hoci Francesca Martí robí rôzne neobyčajné veci, všetko sa aj u nej začína obyčajným záznamom: „Vždy, keď mám nápad, začnem kresliť,“ priznáva. Dovedie ju to však často celkom inam. Miluje trojrozmerné objekty. Má rada dialóg medzi exponátmi. Skladá zvláštne kompozície, a tak zbiera najrôznejšie veci. Napríklad satelitné taniere. Sú aj na bratislavskej výstave, pravda, pretvorené na umelecké diela. Recykluje ich na najvyššej úrovni. Niekedy sa jej vraj ľudia pýtajú, kde berie tie „krámy“. Ona ich vyhľadáva po svete a niektoré dokonca dostala – ako darček – od švajčiarskeho zberateľa.
Okrem satelitov zbiera aj ľudí a ich osudy. Na obrazoch ich dáva dovedna. Zaujíma ju aj otázka migrácie. Zaujíma ju pohyb ľudí, ich hľadanie šťastia, domova.
A kde je doma ona? Narodila sa v Sóllere na Malorke, pri juhovýchodnom pobreží Španielska. Pracuje však v rôznych krajinách sveta. Na španielsku výtvarnú scénu vstúpila v deväťdesiatych rokoch a stala sa jej výraznou predstaviteľkou. Jej diela sú v mnohých svetových galériách. Ešte do 11. marca si jej tvorbu môže pozrieť aj slovenské publikum. Nie je to dielo polopatistické, ale pozorný divák na výstave veľa objaví a zažije. Vďaka virtuálnemu systému sa môže stať aj spoluautorom.
