Je malý zázrak, že sa negatívy Miloša Bazovského zachovali

Viac ako päť stoviek negatívov získala SNG z Bazovského pozostalosti už v roku 1972. Prečo trvalo tak dlho, kým sa jeho fotografie dostali na svetlo sveta?

Nikto to nepovažoval za dôležité. Ak si aj niekto všímal fotografie z tej časti pozostalosti, ktorá sa dostala do SNG, tak väčšinou hľadal zábery Bazovského s niekým iným, zábery z výstav, prípadne snímky z jeho osobného života. O jeho vlastné negatívy sa ľudia vôbec nezaujímali. Aj pre mňa je to tak trochu záhada.

Kedy ste po prvý raz objavili maliarove fotografie?

Rovnako ako verejnosť som mal prvýkrát možnosť ich vidieť na retrospektívnej výstave k storočnici Bazovského narodenia, ktorú usporiadala SNG v Bratislave a Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne. Kurátorky Klára Kubíková a Danica Lovíšková vtedy dali z negatívov vyhotoviť asi osem či desať menších zväčšenín fotografií. Boli však len apendixom výstavy jeho maliarskeho diela. Hneď som vedel, že sa oplatí bližšie si ich pozrieť, ale vtedy som si negatívy uložené v našom archíve prehliadol len letmo. Oveľa podrobnejšie v čase potom, keď som pripravoval výstavu Slovenská fotografia 1925 až 2000. A keď sme vedeli, že ideme robiť túto výstavu, začali sme si ich s Filipom Vančom prezerať veľmi dôkladne. Niekoľko desiatok vybratých negatívov sme nechali naskenovať a s tými sa pracovalo ďalej.

S akými pocitmi ste sa v dochovaných negatívoch prehrabávali?

Bazovský nebol prvý výtvarník, ktorý fotografoval, ale v takom rozsahu sme sa s podobným úkazom nestretli. Kolega z Východoslovenskej galérie ma teraz upozornil, že maliar Juraj Collinássy, ktorý tvoril paralelne s Bazovským, bol tiež fotografom. Lenže aj keď bol jeho rovesníkom, ako piktorialista bol názorovo o generáciu starší. Dá sa povedať, že medzi výtvarníkmi bol Bazovský vyslovene prvý moderný fotograf nielen prístupom a kompozíciami, ale aj strohým civilným riešením fotografií.

V čom boli jeho fotografie iné ako tvorba maliarových spolupútnikov fotografov?

Bazovského fotografie z vidieka ako by sa vklinili medzi dva póly našej vidieckej fotografie. Sú na hony vzdialené Karolovi Plickovi. Nie je to oslava Slovenska a sústredenie na odkaz ľudovej kultúry ako bohatstvo a estetická pôsobivosť nedeľných krojov či choreografie tancov. Ale nie je to ani sociálno-kritická fotografia, akú robila Irena Blühová. Tá si všímala predovšetkým tienisté stránky života na vidieku, núdzu a chudobu. Bazovský šiel zjavne inou cestou. Málokedy máte z vidieckej fotografie pocit autentického a detailného vykreslenia celého prostredia. Ľudí, ich obydlí, zariadenia, prác, ktorými sa zapodievali, polí, na ktorých orali, celej tej podhorskej krajiny. On to systematicky zmapoval moderným dokumentaristickým spôsobom. V žánri rurálnej fotografie – ako ju voľakedy nazval Ľudovít Hlaváč vo svojich dejinách – to bola určite novinka. Nikto pred ním to tak neurobil, čo ma samozrejme upútalo.

Charakterizujete ho ako prvého slovenského moderného fotografa. Čo vás v tomu priviedlo?

Bol človekom progresívneho umeleckého myslenia, a zrejme, aj keď sa chytil média, s ktorým obvykle nepracoval, tak nemohol inak a musel byť moderný aj v tej fotografii. Skoro všade vidno tvárnu vôľu, formatívne schopnosti komponovať obraz už v hľadáčiku fotoaparátu, čo nevedel hocikto. A nemohol som si nevšimnúť, že tak, ako skladal skvelé kompozície na plátnach, prejavil sa aj vo fotografii. Na obrazoch, keďže to neboli iluzívne veci, si mohol dovoliť viac popustiť uzdu fantázie, ale vo fotografiách nie. Na tých už dokázal komponovať vo viacerých vrstvách s pointami, s rozložením akcentov na ploche. Aj keď bol úplný amatér, ani sa fotografovanie nikdy neučil, vedel preniesť svoj prirodzený talent aj do nového média, ktoré nemal vyskúšané.

Hovoríte o kompozícii, vedel sa teda postaviť na správne miesto alebo hľadal výrezy?

Máme len negatívy, takže ani o tejto fáze nevieme nič. Nevieme, či z nich robil výrezy, ale z tých dvoch-troch fotografií, kde ich nerobil a reprodukoval celý negatív, máme pocit, že jednoducho komponoval priamo v aparáte. Aj keď to bolo náročné. Nebola to aranžovaná ani ateliérová fotografia, musel sa s nástrojom, ktorý bol vtedy ťažko ovládateľný, vyrovnať. Vo väčšine prípadov to aj vyrovnať vedel.

V čom to bolo náročné?

Nevidel celý obraz, ako dnes my vidíme v digitálnom aparáte, že máme formát toho, čo snímame. On videl len maličkú ukážku na sietnici a zhruba odhadoval, že trafil správne. Vtedajší fotografi nemohli vedieť viac. Niekedy sme s Filipom Vančom uvažovali, či nedošlo k posunutiu kompozície kvôli tomu, že nevedel celkom odhadnúť formát snímaného výjavu. Ale nakoniec sa nám zdalo, že vo väčšine prípadov s tým počítal. Keď robil tie asymetrické výjavy, kde sa figúra ocitá len kdesi na kraji akoby nepodstatná, tak išlo o zámer. Rovnako ho zaujímala štruktúra rôzne obrobených či neobrobených polí a úhorov. Mal zmysel pre silné i slabé vrstvy snehu, ako z nich presvitajú kamene, hrudy zeme, pre „bordel“ na vidieckych dvoroch… Zrazu vidíte, že sedliak doslova vyrastal z tej pôdy, ktorá je na Bazovského fotografiách všade silne prítomná. Aj keď tá zvláštna spätosť s pôdou a krajinou v širšom zmysle slova je tam len podvedome.

Fotoaparátom aj štetcom M. A. Bazovského

Fotogaléria 9 fotiek

+6

Kontrastom k spomínaným motívom sú krajiny so závorami, železničnou traťou, návestidlami…

Aj z vizuálneho hľadiska to bol uňho zvláštny kontrapunkt. Samozrejme, že si všímal nové civilizačné prvky. Aj Martin Benka má jeden-dva obrazy, kde na pozadí uháňa vo vážskom údolí rušeň, sú to však rarity. U Bazovského bol záujem o nové prvky v reálnej krajine oveľa väčší, hoci v maliarstve sa prejavil až neskôr. Medzi obrazmi z 30. rokov je len jeden s koľajnicami a telegrafnými stĺpmi. Spočiatku šlo o zriedkavý motív, v plnej miere sa objavil až v kresbách z 50. rokov. Zrazu vznikla veľká skupina diel, v ktorých je krajina už vyslovene civilistická, čo dovtedy až tak veľmi nepestoval.

Dochované negatívy ktosi pripodobnil k „žiarivému a úžasnému meteoritu“.

Ich výnimočnosť vidím v tom, že vo fotografii išlo o čosi ojedinelé. Nepoznám žiadneho umelca, ktorý by v tej dobe s istými nárokmi a takou vycibrenosťou dokázal tvoriť v rôznych médiách. Bazovský bol podľa mňa v zárodku multimediálny umelec. Zrazu vidíte, že jeho fotografia je nevyužitá, ale podstatná a samostatná vrstva jeho diela, aj keď nie taká bohatá, ako dielo výtvarné. Je však rovnako plnohodnotná.

V koho hlave skrsol nápad konfrontovať na aktuálnej výstave Bazovského fotografie s jeho výtvarnými dielami?

Už na výstave Slovenská fotografia 1925 – 2000 som naznačil väzby medzi Bazovského výtvarným a fotografickým dielom. Vedľa príslušnej fotografie sme vtedy vystavili aj maľbu Pokušenie z roku 1936. Nápad bol môj, keďže som však nečakane a dosť dlho „maródoval“, musela si napokon s ďalším vyhľadávaním paralelných diel aj inštaláciou výstavy poradiť kurátorka Alexandra Kusá sama.

Aj medzi výtvarníkmi mal Bazovský predchodcov, fotografovali napríklad Ladislav Mednyánszky, Imrich Weiner-Kráľ či Gustáv Mallý.

Im však fotografie slúžili len ako skicár. Niektoré popisné zábery aj Bazovský využil jednoducho ako záznamník nápadov, prípravné skice k obrazom, obrazová databáza odložená pre strýčka príhodu. Iní výtvarníci zas používali fotoaparát ako prostriedok na záznam vlastných obrazov, iné možnosti v tom nevideli. Bazovského fotografie však obstoja samy o sebe.

Fotoaparátom zachytával nielen vidiecke motívy. Na výstave je aj niekoľko civilných fotografií, ale tvoria len malú časť expozície.

Fotoaparát bol nástroj, ktorý mohol – tak ako to my bežne robíme, zvečniť situácie z bežného života, ktoré by inak zaznamenané neboli. Odfotím si známych, priateľov, situácie, ktoré sme spolu zažili, pestvá, ktoré sme spolu robili – nič iné ako táto pomôcka pamäti to nezachytí. Niektoré fotografie vznikali celkom spontánne, z čírej potreby zachytiť život okolo nás. Tie zrejme ani nepotreboval preniesť do výtvarného umenia, len málo jeho obrazov by sa dalo považovať za civilistické. Tých fotografií však nebolo veľa, výber zhruba odráža proporcie umelcovho záujmu.

Ukazujú spoločnosť, ktorá si vedela život užívať. Tušíte, o koho ide?

V polovici 30. rokov začal byť Bazovský ozaj dobre zarábajúcim umelcom. Ako príslušník novovznikajúcej strednej triedy si mohol dovoliť zahraničné dovolenky, mal rád cestovanie, turistiku aj šport, hral tenis a futbal. Niektorí ľudia, ktorých sme zatiaľ neidentifikovali, patrili do okruhu jeho blízkych priateľov. Určite to nie sú známi doboví literáti ani výtvarníci, skôr to bude martinská zlatá mládež – mladí lekári, právnici a podobne, proste intelektuálna vrstva mesta, ktoré bolo centrom slovenskej kultúry.

Na jednej z vystavených fotografií je Bazovského manželka. Čo ďalšie ženy, ostane ich identita zahalená tajomstvom?

Keby ste začali pátrať v memoároch a spomienkových črtách ľudí z jeho okruhu ako Janko Alexy alebo trebárs jeho blízky priateľ martinský výtvarník Peter Mendel, tam by sme sa možno niečo dozvedeli. Na fotografiách je asi vidieť viac, než kdekoľvek inde, že mu tieto vzťahy neboli ľahostajné. Okrem letmých zmienok by sme sa však sotva dozvedeli viac. Nie som dokonalým znalcom Bazovského života, nemám všetky pramene do takej miery vyťažené, aby som sa mohol v tomto smere jednoznačne vyjadriť.

Identifikovali ste však maliara Arnolda Petra Weisza-Kubínčana, ktorý bol často objektom jeho fotografického záujmu.

Až pri podrobnej prehliadke negatívov sme objavili, že bol na toľkých fotografiách – či už ako objekt Bazovského fotografa, alebo sa dali niekde odfotografovať spolu, že to jednoducho nebola náhoda. To sa stáva len ľuďom, ktorí sú si veľmi blízki. Zdalo sa mi tiež, akoby fotografie Weisza-Kubínčana bolo od Bazovského zvláštne „natruc“ postavenie smerom k dejateľom oficiálnej martinskej hierarchie – ja mám iné priority (smiech). Je mi to celkom sympatické, lebo tomu rozumiem.

Zblížili sa aj ich umelecké programy?

O ich vzájomnej inšpirácii alebo umeleckej spolupráci sa píše málo. V posledných rokoch svojho života sa aj Weisz-Kubínčan výrazne orientoval na slovenské vidiecke témy a svojím zvláštnym expresionistickým štýlom ich tiež robil vecne, akoby videné z odvrátenej strany. Ich diela sú rozdielne, ale duch je podobný. Umeleckým programom chceli obaja ukázať inú tvár Slovenska, než majstri – zakladatelia prvej generácie ako Martin Benka, alebo trebárs Karol Ondreička, ktorý vtedy žil v Martine, a niektorí ďalší. Významný znalec Kálmán Brogyányi, ktorý publikoval začiatkom 30. rokov vôbec prvú knižku o súčasnom umení na Slovensku, napísal, že Bazovského krajiny sú zamračené, akoby nimi práve prešla dažďová prehánka. A ľudia v nej sú akoby zabudnutí, anonymní. Žiadne výrazné tváre a heroické atletické postavy, celé je to realistickejšie. Presné fotografické videnie Bazovskému bránilo, aby sa v monumentalizácii a oslave človeka príliš „odviazal“. Zato ho mám rád, ale to ešte neznamená, že musí byť každému Slovákovi blízky. Aj keď je to zablatené, ošarpané, kamenisté, vidno, že má ten svet rád a cíti sa v ňom dobre. Zrazu nie je intelektuálom v bielych oblekoch a gamašiach, ale proste jeden z nich.

Fotografie sú identifikované len rámcovo, výskum Bazovského fotografického diela doteraz nie je celkom dokončený. Myslíte, že sa to raz podarí?

Bazovský svoje fotografie nikdy nepublikoval, doteraz nevieme, aké mal s nimi plány. Až na výnimky nie sú zatiaľ známe ani fotografické zväčšeniny, ktoré by na základe negatívov vznikli. Je dosť možné, že sa ďalšieho výskumu niekto chytí, ale ja vzhľadom na svoje zdravie už asi nie. Hlavne treba vytrvalo navštevovať a skúmať archívy, ale nie v Bratislave. Stále sa objavujú neznáme, alebo desaťročia nevidené obrazy zo súkromných zbierok, ale v prípade fotografií som skôr skeptik. Obávam sa, že ako mnoho vecí v slovenskej kultúre ostane aj toto nepreskúmané. A je jedno, či ide o Viliama Malíka, Antona Podstraského, alebo Bazovského, proste už to nezistím.

Ako ste zistili, že Bazovský začal fotografovať v polovici 30. rokov a skončil v polovici 40. rokov minulého storočia?

Je to veľmi približný odhad. Vznikal podľa motívov, ktoré sme identifikovali na negatívoch. Našou oporou sú predovšetkým obrazy, ktoré vznikali súbežne a sú jasne datovateľné. Až vtedy sa uňho prebudil záujem o fotografovanie v plnom zmysle slova. Uvedomil si, že je tu možnosť, ktorá sa dá využiť. Keďže začiatkom 30. rokov 20. storočia ešte nepatril medzi zámožných umelcov, slušný fotoaparát si ani nemohol dovoliť. Pomerne presne možno povedať, že s fotografovaním skončil v roku 1944. Vie sa, že dva roky do 1946. mal tvorivú pauzu pre ťažkú chorobu. Zdá sa mi, že potom sa už k fotografovaniu nevrátil. Medzi negatívmi nie sú veci, ktoré by zodpovedali povojnovej situácii. Navyše, po roku 1948 ho z Martina deložovali a nový režim mu robil problémy, takže si myslím, že fotoaparát bol jednou z prvých vecí, ktorých sa kvôli dlhom zbavil.

Prečo nemali totalitné režimy Bazovského v láske?

Mal tak trochu „zbojnícku povahu“, nevpratal sa do žiadneho establišmentu, proste nebol ten správny typ. Už za slovenského štátu nebol príliš uznávaný ako pochybný autor. Do roku 1939 si však stihol vybudovať reputáciu, takže ho už nemohli celkom vygumovať. Keď sa s ním snažili vyrovnať komunisti, hľadali kadečo. Obviňovali ho, že udal Weisza-Kubínčana, čo je samozrejme nezmysel. Bazovský bol jeho ochranca a tútor. Začiatkom 50. rokov museli všetci chodiť na povinné politické školenia, všetci sa tam nudili, niektorí si kreslili profily svojich kolegov. Martin Benka si nakreslil Bazovského v pumpkách, čo nebolo bežné oblečenie pre človeka na schôdzi, ako nad čímsi húta. A k tomu napísal stručný komentár: Bazovský nevie pochopiť soc. realizmus. V kresbičke cítiť aj skrytú rivalitu – ja, veľký Benka som sklonil hlavu a socialistický realizmus pochopil, ale ten Bazovský nie!

Prečo sa z Bazovského fotografií zachovali len negatívy?

Predpokladal som, že aspoň nejaké kontakty z negatívov by mali existovať, ale zatiaľ sme žiadne nenašli. Prišiel o dlhoročné bývanie v Martine a doplatil na sťahovania. Po roku 1950 zažíval zlé časy, vtedy prišiel o mnohé veci. Najviac asi zachraňoval obrazy, aby ich nemusel dať do dražby, ale fotografie ani nie. Jasné vysvetlenie pre to nemám, tiež sa mi zdá zvláštne, že takto závažné fotografické dielo nemá pendant vo fotografickom materiáli. Ale keď si vezmeme dejiny našej fotografie, úbytky fotografického materiálu sú značné a prebiehali až do nedávnych dní. Fotografia bola považovaná za niečo efemérne a prchavé, čo ľudia uchovávali len v rodinných albumoch. Veľakrát som počul, že celé fotografické pozostalosti sa po smrti dotyčných vyhadzovali do kontajnera. Čo s tým? Nedá sa to speňažiť. Podľa mňa je malý zázrak, že sa vôbec zachovali Bazovského negatívy.