Charakteristická eruptívnosť však zároveň maskuje rozhľadenosť, sčítanosť a citlivú dušu maliara, ktorý žil pre umenie do posledného dychu.
Foto: Anton Fiala
Ľuba Zelinu fascinoval najmä človek, zvieratá a vesmír. Vždy však išiel ďalej – azda by sme mohli povedať, že nemaľoval figúry ľudí či zvierat, ale ich energiu; nemaľoval kozmické častice, lež ich vyžarovanie. Veľkorysé narábanie so štetcom, ale predovšetkým s farbou je pre neho typické. „Ľubo Zelina patrí k najvýraznejším zjavom monumentálnej školy profesora Petra Matejku,“ hovorí kurátorka Mária Horváthová. „Je umelcom, ktorý od počiatku definoval vlastnú a nezameniteľnú výtvarnú reč, v ktorej rezonovali podnety akčnej maľby a novej figurácie.“
Foto: Jakub Prokeš
Návštevníkov víta obraz Živočích II. Apellovsky expresívny a intuitívne namaľovaný červeno-oranžovo-biely tvor priam srší energiou. Skrčený, napätý, vystresovaný; pripravený zaútočiť alebo sa brániť útekom, akoby sa opatrne zakrádal čierňavou neistoty života, ktorá do neho preniká, prepichuje ho a stáva sa jeho súčasťou.
Inštinkt, Lekcia, Postava, Mačka, Kráľ Ubu, Ex nihilo (Genéza)… Výstava ponúka pätnásť rozmerných obrazov. Medzi nimi aj známy dvojobraz Čierny pulzar, ďalej obrazy dvojičky Akumulácie I a II alebo Hommage á Françoise Saganová I a II s podtitulom Počúvam Brahmsa. Na posledných dvoch sa maliar okrem energie, ktorú vyžaruje ležiaca ženská figúra, pokúšal do maľby pretransformovať aj hudbu. Nesmierne silný, emotívny a z farebnej záplavy sa vymykajúci je čiernobiely obraz Tvor. Jedno z posledných diel autora pochádza z doby, keď bojoval s démonmi bolesti a zákernej choroby.
Foto: Jakub Prokeš
Zelina často štetce odkladal a maľoval priamo prstami svojich rúk. „Musím obraz hmatateľne cítiť. Vtedy sa tvorca a dielo prepojí. Kontakt je najbližší, najsilnejší, bezprostredný. Vnímam ho intenzívnejšie,“ povedal v januári 2016, krátko pred svojou smrťou, vo veľkom rozhovore pre Pravdu.
Azda podvedome túžite vniknúť do obrazu aj fyzicky, prepojiť sa s ním? Nasledovala otázka po citovanej odpovedi. „Skôr, stotožniť sa s ním. Možno je to taký egoizmus, ktorý vybadať u každého tvorcu, a je jedno v akom fachu robí. Ak milujete prácu, snáď ide aj o to, si ju tak troška prisvojiť. A tiež zapojiť do tvorby viac zmyslov. Nielen hmat, ale napríklad aj sluch,“ uvažoval maliar a doplnil, že má rád nielen okamihy, keď sa obraz rodí, ale aj samotný materiál, z ktorého vzniká. „Odmalička mám rád hmotu, s ktorou sa pracuje. Úmyselne používam toto slovo, pretože nejde iba o farbu – olej či akryl – ale aj všelijaké emulzie. Človek akoby sa chcel presvedčiť, či červená farba je skutočne červená. Dotknúť sa jej, precítiť ju.“
Ľubo Zelina bol nesmierne pracovitý. Maľoval takmer každý deň a najčastejšie ho bolo vidno v modrom overale. Kde-tu ho preto nazývali aj robotníkom umenia. „Je to taký fajn pocit. Navyše, keď skončíte robotu a vidíte kusy farby aj na sebe, na montérkach či na rukách, zdá sa vám, azda je to zavše i klam, že ste vykonali kus roboty. Žartujem, samozrejme,“ vysvetľoval v už spomínanom rozhovore pred vyše dvoma rokmi.
Foto: Jakub Prokeš
Zelinove obrazy sú pastózne, mnohovrstevné, reliéfne. Kto má také diela doma, môže ich obdivovať nielen očami, ale aj skúmať rukami ako kedysi samotný autor.
„Môže sa zdať, že vo vystavených dielach sa strácajú hranice medzi organickým a anorganickým. Fenomén života je v manželovej tvorbe v neustálom procese kreácie, transformácie i deštrukcie,“ hovorí výtvarníčka Zuzana Hložníková. „Je vyjadrený v jeho bezprostrednej dravosti, prirodzenej dynamickosti. V týchto maľbách, rovnako ako aj v celej manželovej tvorbe, môžeme vnímať striedanie antropomorfných a zoomorfných motívov, námety z kozmických makrosvetov i mikrosvetov – témy, ktoré nás nabádajú hľadať odpovede na otázky, vzrušujúce ľudstvo od nepamäti: v čom je podstata bytia a existencie, aký je vzťah vesmírneho nekonečna a efemérneho ľudského života?“
Foto: Jakub Prokeš
Výstava Obrazy Ľuba Zelinu v Dome kultúry Ružinov v Bratislave potrvá do piatka 6. apríla.
