Foto: Aleš Vojtášek
Netradičnú výstavu s názvom trʌst (dôvera) fotografa Aleša Vojtášeka, ktorá vznikla v rámci festivalu nových menšín [fjúžn], si obyvatelia či návštevníci hlavného mesta môžu pozrieť ešte tento víkend (do 6. mája).
Projekt, ktorý je v uliciach Bratislavy inštalovaný už od 23. apríla, zobrazuje ľudí, ktorí aj napriek svojmu zahraničnému pôvodu ostali verní Slovensku. Ľudia tak môžu náhodne natrafiť na študentky Aminatu a Fatou Diarra, moderátorku Jasminu Alagič, politologičku a univerzitnú pedagogičku Karen Henderson či stand up komičku Nastaran Motlagh. Práve na pozadí príbehov jednotlivcov chcel Aleš Vojtášek dosiahnuť osobnejší pohľad na skupinu ľudí, ktorú verejnosť často vníma cez nebezpečnú optiku predsudkov a zovšeobecňovania.
„Zovšeobecňovanie je pri nazeraní na tieto skupiny ľudí asi najväčší problém. Schopnosť rozlišovať je veľmi dôležitá, obzvlášť pri témach, akými sú integrácia či migrácia. Najlepším spôsobom, ako to dosiahnuť, je pozrieť sa na každý príbeh osobitne. To som sa snažil aj touto výstavou. Každý jeden zo zobrazených ľudí išiel s kožou na trh,“ približuje umelec projekt trʌst, ktorý je akýmsi voľným pokračovaním jeho minuloročnej portrétnej série I am in.
Na rozdiel od projektu I am in, ktorý prezentoval integráciu desiatich osobností na základe konkrétneho hmotného prínosu, v projekte trʌst sa Vojtášek rozhodol na fenomén pozrieť trošku abstraktnejšie: „V rámci prechádzajúcej výstavy som vybral napríklad majiteľa populárneho vietnamského bistra na Miletičke či speváčku Celeste Buckingham, ktorí pre krajinu predstavujú konkrétny prínos. Teraz som sa zameral aj na osobnosti z ľudu, ktoré spája hlavne téma dôvery – rozhodli sa na Slovensku zostať a fungovať v rámci spoločnosti, aj keď mali aj iné možnosti.“
Foto: Aleš Vojtášek
Dôveru sa umelec rozhodol zobraziť z pohľadu cudzincov smerom k slovenskej spoločnosti, nie naopak, ako by sa mohlo pri podobnej téme na prvý pohľad zdať. „Od festivalu [fjúžn] som nedostal žiadne mantinely a dlho som premýšľal, ako k téme dôvery pristúpim. Najskôr ma to ťahalo k patetizmu. Chcel som ísť práve po opačnej strane mince a zamerať sa na to, ako naša spoločnosť dôveruje im. Mal som v pláne vybrať cudzincov policajtov či lekárov, no keď prišli turbulentnejšie nálady v spoločnosti, neprišlo mi to vhodné. Vtedy mi napadlo, že sa na to pozriem inak,“ tvrdí Vojtášek. Sloboda v tvorivosti ho nakoniec viedla aj k nápadu umiestniť výstavu do ulíc hlavného mesta.
„Príbehy ľudí sa bežne odohrávajú v uliciach. Tam ich aj stretávame. Citylighty sú umiestnené na vybraných miestach, kde by sme konkrétne osoby mohli reálne stretnúť. Karen Henderson môžu ľudia vidieť pri univerzite, komičku Nastaran Motlagh zase v okolí Palisád, kde v súčasnosti žije,“ opisuje autor netradičné mestské galerijné prostredie. Druhý plán bol však prozaickejší. Projekt chcel jednoducho dostať bližšie k ľuďom: „Výstava trʌst má jednu veľkú výhodu. Človek ju nemusí hľadať, ona si nájde jeho.“
Aj keď sa výstava končí už 6. mája, projekt I am in je stále prístupný verejnosti. Poznajú ho najmä pravidelní cestujúci v smere Bratislava-Košice a späť. Vojtášek ho totiž inštaloval na perónoch trenčianskej vlakovej stanice.
