Umelec nemá hovoriť, iba tvoriť

, 29.08.2018 12:00

"Pre umelca je ťažké hovoriť o umení. Môže ho iba tvoriť," vravievala Ester Šimerová-Martinčeková.

Prvá dáma slovenského maliarstva – ako ju často prezývali – sa tejto zásady držala. Hovorí za ňu jej tvorba. Výber diela poprednej slovenskej maliarky predstavuje Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku. „Zamerala som sa najmä na dvadsiate a tridsiate roky minulého storočia,“ hovorí kurátorka Katarína Bajcurová.

Ester Šimerová-Martinčeková: Večerné mesto, 1937,
Ester Šimerová-Martinčeková: Večerné mesto, 1937, Autor: WEB UMENIA

Teda na obdobie parížskych štúdií, najskôr na Académie Julien, potom na Académie de l'moderne a napokon na súkromnej škole Alexandry Exterovej. Mohla si to dovoliť vďaka otcovi, ktorý sa po rozvode usadil v Spojených štátoch a dcéru finančne podporoval. Mesto na Seine bolo vtedy centrom svetovej umeleckej scény, ktorej vládol neskorý kubizmus, konštruktivizmus aj surrealizmus. „Celý môj vývin intelektuálny a kultúrny je viazaný na Paríž a na to, čo mi dal,“ spomínala Ester Šimerová-Martinčeková. Čas strávený vo víre avantgardných hnutí ju inšpiroval na celý život. Podnety svojsky pretavila vlastným vnútrom. A bránila moderné umenie aj v dobe, keď tu panoval diktátor menom socialistický realizmus.

Mladá osobitá maliarka veľmi skoro padla do oka aj priekopníkom slovenskej moderny. „Ľudovít Fulla s Mikulášom Galandom, ,siamske dvojčatá' našej avantgardy, počas pôsobenia na bratislavskej Škole umeleckých remesiel zamýšľali založiť umeleckú skupinu spoločne s Ester Šimerovou-Martinčekovou. Zo zámeru, bohužiaľ, zišlo,“ pripomína kurátorka. Ani na slávnu ŠUR-ku sa im ju nepodarilo dotiahnuť, vraj nebolo voľné miesto.

„Umelec má výhodu v tom, že sa mu každé veľké utrpenie úžasne rentuje v práci. Akoby sa touto, naoko nepriamou cestou naučil tomu, čomu ho nikto naučiť nemôže: robiť živé umenie,“ zverila sa začiatkom päťdesiatych rokov v liste priateľke Jele Krčméryovej-Vrteľovej. Prvého manžela Ester Šimerovej-Martinčekovej, lekára českého pôvodu (kvôli čomu museli Slovensko opustiť), v roku 1943 popravili za „napomáhanie páchateľom atentátu na ríšskeho protektora Heydricha“. Vrátila sa do rodnej Bratislavy. Ďalším krutým úderom bolo uväznenie jej druhého manžela Martina Martinčeka. Ani neskôr nebola sloboda „sladká“, komunisti ich „vyhnali“ z Bratislavy ako „nežiaducich“. Usadili sa v Liptove, ktorého krásy objavovala spolu s „najlepším fotografom medzi právnikmi a najlepším právnikom medzi fotografmi“. Zátišia komponované z celkom obyčajných vecí, krajina a príroda, kytice, figúra… Motívy, ktoré maľovala najčastejšie. Jej paleta nehýrila farbami, hoci námety by mohli zvádzať. „Raz som maľovala v prírode. Samozrejme, nebol to úplne realistický obraz, čo som vytvorila. Išla okolo mňa žena z blízkej dediny, zastavila sa, obdivovala moju prácu. Opýtala som sa jej, či sa jej to páči. Či jej neprekáža, že sa to na skutočnosť celkom neponáša. Bez rozpakov odvetila: Veď je to obraz!“ spomínala maliarka. „Vystavujeme aj jej diela zo šesťdesiatych rokov, aby som naznačila, ako sa vyvíjala a prehlbovala jej znakovosť krajiny v porovnaní s Ľudovítom Fullom,“ hovorí pre Pravdu kurátorka Katarína Bajcurová. „Výsledkom jej snahy spojiť svet civilizácie a prírody bola artistná, precízne zvládnutá a preduchovnene modernistická forma,“ dodáva.

Výstava Ester Šimerová-Martinčeková je ďalšou z cyklu Kolegovia, ktorý počas turistickej sezóny predstavuje vrcholné diela klasikov slovenskej moderny. V ružomberskej Galérii Ľudovíta Fullu bude do 23. septembra.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Galéria Ľudovíta Fullu #Ester Šimerová-Martinčeková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk