Aj diela Michala Černušáka, Mira Trubača a Rastislava Podhorského sú v mozaike výstavy Maľbou vanie, sochou mrazí…, ktorá v spišskonovoveskej Galérii umelcov Spiša konfrontuje podoby súčasnej slovenskej maľby a sochy.
Foto: OLIVER ONDRÁŠ
„Nešiel som po nových médiách, digitálnych technológiách a trendových prúdoch. Naopak, sústredil som sa na klasické média – závesný obraz a sochu. Chcel som ukázať, že je v nich ešte prievan a môžu priniesť sviežu reflexiu súčasnosti. A trošku aj rozmraziť tému figurálnosti v slovenskom umení,“ hovorí kurátor výstavy Vladimír Beskid. Pri výbere sa zameral najmä na dnes už strednú generáciu autorov a autoriek, ktorá vstúpila na slovenskú výtvarnú scénu po roku 2000. Ich tvorbou mapuje premeny maľby a sochy v období posledných desiatich rokov. Obmedzený veľkosťou výstavnej plochy dospel k nasledujúcej dvanástke: Erik Šille, Viktor Frešo, Marko Blažo, Lucia Dovičáková, Ján Vasilko, Marek Kvetán, Vlasta Žáková, Michal Černušák, František Demeter, Ján Zelinka, Miro Trubač a o čosi mladší Rastislav Podhorský.
„V maľbe na jednej strane reflektujú vo svojich dielach globálny svet masmédií, reklamy či prílevu kapitálu, na druhej zas vyjadrovacie prostriedky a ich zredukovanie na abstrakciu, geometriu, monochróm či dokonca na rám – až na hranicu akceptovateľnosti obrazu,“ pokračuje kurátor vo vysvetľovaní pre Pravdu. V zrkadlení súčasnej sochárskej scény zaostril na telesnosť. „Ale nie na figúru. Socha sa totiž odklonila od jej vertikály a pomníkového monolitu k rozptýlenej fragmentárnosti. Preto sa tam objavujú ľudské prvky alebo aspoň odtlačky ľudského tela,“ vysvetľuje Vladimír Beskid.
Po objektoch, inštaláciách a sochárskom minimalizme, ktorých mohutným nástupom reagovali tvorcovia v deväťdesiatych rokoch na koniec diktátu socialistického realizmu, sa podľa jeho slov akoby zadnými dvierkami vracia na scénu figurálnosť a ľudská telesnosť. „Preto som vybral napríklad sériu Hláv od Viktora Freša, betónové odtlačky vlastnej rodiny od Jána Zelinku, malé sadrové kolorované figúry od Mira Trubača či boxerky s bižutériou od Marka Kvetána,“ rozvíja kurátor. A hlavne v soche ho zaujímala aj ďalšia rovina – rozmanitosť prístupov a materiálov, s ktorými výtvarníci pracujú, ako olovo, betón, plasty, polyméry až po mäkký textil. Objavujú sa dokonca aj nové autorské technológie.
Ani na medzinárodnej scéne nepatria niektorí z vystavujúcich k neznámym. V zahraničí sa dokázali presadiť na sólových či prierezových prehliadkach. „Ale skôr v strednej Európe, teda v Česku, Poľsku, Rakúsku a Nemecku. To je možno životný priestor slovenského výtvarného umenia,“ dodáva Vladimír Beskid. Nevýhodou nášho prostredia je podľa neho nefungujúca inštitucionálna platforma, ktorá by ich tvorbu prezentovala smerom navonok, a chýbajú aj partnerské inštitúcie v zahraničí.
Výstavný projekt, ktorý je sondou do aktuálneho diania na slovenskej výtvarnej scéne, vznikol v rámci cyklu Téma aj vďaka zdrojom Fondu na podporu umenia. Výstava Maľbou vanie, sochou mrazí… bude v Galérii umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi do 2. decembra.
