Jeho kompozície sú divoké a dramatické, paleta bohatá a temperamentná, sieť línií komplikovaná a pastózna. Zelinove veľkorysé mnohovrstevné obrazy reliéfnou štruktúrou pripomínajú obrovské fosílie, masy rozlomených hornín, do maxima vyzväčšované detaily najdrobnejších častí buniek organizmov sotva viditeľných pod najostrejším mikroskopom. A do všetkého prenikajú prvky ľudskej či zvieracej figúry.
Zavše máte pocit, akoby to boli záznamy zrodu života či vesmíru. Iné obrazy zasa pôsobia ako odtlačky slnečných či sopečných erupcií vypálených na sietnicu oka pozorovateľa – svedkovia gejzírov žeravej lávy, ktorá sa predtým drala zo srdca vulkánu labyrintom tenučkých puklín, aby napokon pod obrovským tlakom víťazne vystrekla na povrch. Vyprýštila a náhle zmeravela. Stuhla v strnulej póze pri dotyku živlov – ohňa a chladivej vody či vzduchu.
Nad štruktúrou však víťazí farba. Akoby práve v nej maliar Zelina nachádzal najviac odpovedí na svoje otázky. Farby na jeho obrazoch sa navzájom nenávidia aj radujú, zápasia aj láskajú. Na plátnach sa tóny pestrej farebnej škály prelínajú, miešajú, vpíjajú sa do seba navzájom, aby splynuli a vytvorili niečo nové.
„Farba ma fascinuje, maznám sa s ňou. Spoznávam jej psychologický účinok. Je zaujímavé vidieť ju stekať po plátne a pri tom jej môcť ponechať lazúrnosť, vzápätí ju vnímať ako hustú hmotu, ktorá sa organicky včleňuje do tvaru a svojou podstatou ho umocňuje,“ povedal výtvarník ešte v roku 1987 pre bratislavský Večerník.
Ľubo Zelina bol maliarom nespútanej energie. Pracoval živelne, intuitívne, azda až podvedome, ale nikdy nie bezhlavo. Jeho obrazy sú citlivo premyslené a vybadať v nich obrovský rozhľad autora v prírodných vedách, vo výtvarnom umení, v literatúre i hudbe. Cítiť to aj z názvov diel: Rozpínanie, Antropický systém, Tvor, Univerzum, Améba, Čierny pulzar, Hmlovina, Živočích, Animál…
Na čelnej stene oproti vstupnému schodisku visí dramatický veľkorozmerný triptych Nebezpečná hra na vojnu z rokov 1989 až 1991. Na šírku má takmer sedem metrov, na výšku dva metre. Verejnosti sa predstavuje po prvý raz, podobne ako väčšina diel na výstave. Hlavnej sále dominujú obrazy Rozpínanie a Antropický systém – dve plátna široké 2,6 a vysoké dva metre. Prevláda v nich umelcova obľúbená červená farba, o ktorej hovoril: „O farbe uvažujem ako o živom organizme, ktorý sa poddá i vzprieči vôli maliara. Na mojej palete má výsostné postavenie červená. Azda preto, že i v prírode sa s ňou stretávame len ako so symbolom krvi. Červená pôsobí na človeka burcujúco, znepokojujúco. Farby na palete sa hnevajú alebo priatelia. Vari len čierna je lojálna ku všetkým ostatným.“
Protiváhu rozmerným obrazom robia menšie, komornejšie diela: v zlatom ráme do zelenej ladený Zápas, séria Fosílie v zemitých farebných tónoch, Kompozície s kruhom či hravá séria z polystyrénu na pomedzí plastiky a obrazu Univerzum. Obdĺžnikové formáty diel striedajú formáty v tvare kruhu, ďalší z poznávacích znakov prác Ľuba Zelinu. Dovedna výstava ponúka zhruba tri desiatky diel a ako celok pôsobí veľmi sviežo a vyvážene. V porovnaní s mnohými inými práve prebiehajúcimi výstavami je jej účinok na oko i hlavu vnímavého diváka pokojnejší, obrazy si viac vychutná a nepresýti sa nimi.
Ľubo Zelina v ostatných rokoch samostatne veľa nevystavoval. Dával prednosť dennodennej priam horúčkovitej práci v ateliéri. O to viac teraz jeho tvorba udivuje. Cítiť v nej aj stopy jeho učiteľov, profesorov Dezidera Millyho, ale najmä Petra Matejku a Vincenta Hložníka, a teda aj humanizmus, monumentálnosť i večné hľadanie odpovedí najmä na tri základné otázky: Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Kam kráčame? Niekto by azda mohol povedať, že Ľubo Zelina išiel ešte ďalej. Akoby sa obrazmi pýtal: A čo bolo ešte predtým – pred zrodom človeka a vesmíru?
