Fascinuje hojnosťou motívov, ktoré v jednotlivých obrazoch spája do myšlienkovo inšpiratívnych podobenstiev. Sporo odeté ženy konfrontuje so symbolmi konzumu, márnivosť s bohatým dekorom kvetov a drapérií. Ďalšiu krásku ukrižuje, modelke pýšiacej sa kožušinou zas nechá namiesto štvornohých miláčikov venčiť kŕdeľ sliepok… Na žiadnej fotografii nechýba zviera, niekedy hospodárske, inokedy exotické. Dokonca aj znakom vierovyznania dá svetský ráz.
Každý z nových smrteľných hriechov „podľa Ochou“ si podmaní zrak bohatstvom vizuálnych podnetov i nevšednou imagináciou. V alegorických obrazoch zašifrované príbehy rozkrútia kolotoč impulzov a myšlienok. Pozoruhodný zážitok korunuje spôsob, akým umelec svoje vízie realizuje. Spája totiž fotografické techniky 19. storočia s drsným povrchom na fosílie bohatých vápencových dosiek z Yucatánu, na ktoré svoje veľkoformátové fotografie exponuje. Beštiár Rubena Ochou si dokáže podmaniť aj neškoleného diváka. Na vlastné oči sa možno o jeho sile presvedčiť v Stredoeurópskom dome fotografie do 19. decembra.
Brutalita globálneho impéria
„Ruiny sú v mojich prácach filozofickými metaforami hlúposti, pýchy, majestátnosti a úžasu. A čo je pre mňa najdôležitejšie – márnosti imperializmu,“ hovorí Simon Norfolk. V anglickom Hove a Kábule žijúci a pôsobiaci svetoznámy oceňovaný fotograf patril k prominentným hosťom tohtoročného medzinárodného festivalu fotografie v Bratislave, ktorého program obohatil aj master classom. „Po prvýkrát vystavujem fotografie vo dvojiciach. Sú akoby rozhovorom medzi šialenstvom vojny a chladnou neľútostnou technologickou prípravou, ktorú si vyžaduje,“ povedal, keď v Dome umenia otváral svoju výstavu Chaos a pokoj. Roky fotografuje krajinu, aj preto venoval master class svetlu, ktorého hľadaním vraj trávi v teréne najviac času. V posledných dvoch desaťročiach sa však sústreďuje na tému bojisko. A hľadá rôzne významy pojmu.
Nepatrí k reportérom, ktorých príťahujú frontové línie. Zaujímajú ho dobyvateľské výboje ako cesty k napredovaniu civilizácií – v podmaňovaní cudzích území aj ich zdrojov či rozvíjania nových poznatkov. Hľadaním ich stôp sa snaží pochopiť, ako cez stáročia prítomná potreba viesť vojny formovala náš svet. Fotografie vojnou zdevastovaných archeologických pamiatok, zničených tankov či zasneženej krajiny, v ktorej už niet po masovom vraždení ani pamiatky, konfrontuje so snímkami miestností napumpovaných najmodernejšími technológiami, hál, v ktorých montujú obrie ponorky či krajiny pretkanej prenosovými sieťami.
„Všetky vystavené fotografie boli zhotovené po 11. septembri. V čase premýšľania o budovaní nového globálneho impéria, o brutalite nevyhnutnej pre jeho vytvorenie a o tom, čo tieto nové ruiny môžu znamenať pre nás všetkých,“ dodáva Simon Norfolk. Jeho fotografie budú v Dome umenia vystavené do 5. decembra.
Malé radosti tých iných
„Vždy čakám na rozhodujúci okamžik. No často ho miniem, alebo sa mu vyhnem, nachádzajúc viac potešenia v trvácnejších okamihoch,“ vravieval Marc Riboud. Chýrny francúzsky fotograf, ktorého snímky boli ozdobou prestížnych časopisov a výstav. Jeho výstava Uvedomelý cestovateľ, zainteresovaný fotograf, ktorá bude v Dome umenia tiež do 5. decembra, je tento rok ďalšou topkou Mesiaca fotografie.
S aparátom precestoval kus sveta. A nešlo len o niekoľkodňové výlety. Tri roky križoval Blízky východ, Indiu a Čínu, do ktorej sa neskôr pravidelne vracal. V prvej tretine 60. rokov putoval subsaharskou Afrikou. Bol jedným z mála fotografov, ktorým povolili roky pracovať v Južnom a Severnom Vietname. Precestoval Japonsko, Spojené štáty, Kubu, Irán aj Orient, pri potulkách po Európe nevynechal ani Prahu. Zomrel pred dvoma rokmi, keď mal deväťdesiattri.
Ťavy a kone vpravo, autá vľavo, prikazujú tabuľky na rozcestí v afganskom priesmyku Kiber. S kvetom v ruke stojí Američanka zoči-voči vojakom s namierenými zbraňami. Cez okná antikvariátu sleduje pokojný život v starej pekinskej uličke. Pred portrétom ajatolláha Chomeiního na múre v Teheráne stojí zahalená žena. Medzi chlapmi v kantíne čínskej fabriky konzumuje svoju dávku ryže jediná žena. Na prvom japonskom festivale fotografie pózujú modelky na skalách sopky. Boj či nový tanec, pýta sa text pod fotografiou dvojice tínedžerov zabávajúcich sa podvečer na pláži v Accre. V bohatej kolekcii nechýba ani slávna fotografia „tancujúceho maliara“, ktorý vo výške a bez istenia natiera konštrukciu Eiffelovky. Prvá Riboudova publikovaná snímka – vyšla v magazíne Life.
Obyčajné situácie, momentky všedného života. Mení sa len farba pokožky, oblečenie a krajina. Rozprávajú však príbehy o rôznych krajinách, tradíciách, spôsoboch života, premenách miest z toku času… Nepriamo aj o spoločenskej či politickej klíme toho-ktorého štátu. „Malé radosti ,tých iných', ich kultúrne špecifiká a každodenné predmety vnímané divákom ako kuriozity Riboud zachytáva bez toho, aby z nich vytváral čosi exotické. A robí to ako citlivý jedinec oboznámený so silou svojho média,“ povedala na vernisáži kurátorka jeho výstavy Marija Skočir.
Ten, čo fotí umenie
Na kraji bazéna sa vypína busta, naproti nej sa o betón opiera sotva desaťročné chlapča, z vody hľadí do objektívu Albert Marenčin. Surrealista, parafyzik, filmár, spisovateľ, výtvarník a básnik. Svojho otca a syna zachytil na vtipnom portréte „troch búst“ Martin Marenčin. Keďže umenie ho obklopovalo od malička, svet jeho tvorcov dôverne pozná. Najlepšie azda výtvarníkov, ktorých portrétoval a dodnes portrétuje najčastejšie. V ateliéroch, keď fotografiami dokumentuje ich diela, na vernisážach, pri práci. Aj preto nesie jeho výstava názov Ten, čo fotí umenie. Premyslene komponované kompozície aj náhodne zachytené momentky predstavujú významné osobnosti slovenskej výtvarnej kultúry. Každý portrét je iný, ku každému umelcovi pristupuje Martin Marenčin inak. Niektoré vizuálnym vtipom rozosmejú nielen tých, čo umelcov poznajú. Ako napríklad staručký Július Jakoby zahalený v župane, ktorý drží v rukách svoj dávny fotoportrét. Iné sú vážnejšie – ako Daniel Fischer komponujúci záber v krajine. Alebo Stano Filko pred bránou svojho ateliéru. V Galérii Z sa možno zahľadieť do portrétov umelcov, čo písali a píšu dejiny našej kultúrnej scény, do konca novembra.
Z iného súdka sú fotografie Anny Daučíkovej, ktorej tvorba osciluje medzi experimentálnym videom a médiom fotografie. Svojimi zásahmi konfrontuje obrazy zo zväčša starších fotografií s vlastným vnímaním témy. Pred latkovým plotom stoja dve dievčatká, jedna má v ruke bábiku, druhá kočiarik. Ich oblečenie aj rekvizity odkazujú na dosť vzdialenú minulosť. Do starej fotografie (možno z vlastného detstva) dokreslila postavu ležiaceho muža. Dvojici zaľúbencov prechádzajúcich sa po pláži leží v ceste ako prekážka kresba muža s nohami vyloženými na kufri. Aj Daučíkovej výstava V zornom poli, ktorá bude v Galérii Médium do 7. decembra, patrí k perličkám festivalu.
November patrí fotografii
Tínedžerka s kolieskovými korčuľami na nohách sedí na pohovke vidieckej izby, na stene visí po domácky utkaná tapiséria Poslednej večere. Fotografiám svätcov a detí rozloženým na stolíku – domácom oltári – konkuruje veľký plagát Michaela Jacksona. Aj tak zachytil 60. a 70. roky na rumunskom vidieku Péter Korniss. Výstava Prechody (Galéria mesta Bratislavy, potrvá do 13. januára), predstavujúca výber z jeho viac ako päťdesiatročnej tvorby, je z kategórie tých, čo rozhodne treba vidieť. Nenápadne zachytáva zmeny, ktoré do tradičnej kultúry vnáša globalizácia. „Vždy som sníval o tom, že v novembrovej Bratislave bude šesťdesiat výstav,“ hovorí riaditeľ festivalu Václav Macek. Úspech medzinárodného festivalu fotografie, ktorý v predposledný mesiac roka pritiahne tisícky divákov, zaujal aj ďalších organizátorov a galeristov. Deviaty rok beží súbežne s Mesiacom fotografie Off_festival Bratislava, jedinečná platforma nových talentov fotografickej scény. A kolekciu možností stretávania s fotografiou a jej autormi rozšíril po druhý raz aj Satelit festival.
