Rok 2018: Osudy Fillu a Fullu rozprávali príbeh 20. storočia

, 30.12.2018 09:00
SNG Emil Filla
Diela Emila Fillu z výstavy Filla - Fulla: Osud umělce - Osud umelca v Slovenskej národnej galérii. Autor: ,

„Skvele vyrozprávaný príbeh dvoch paralelných tvorivých dráh,“ napísal do knihy návštevníkov jeden z tých, čo videli výstavu Filla - Fulla: Osud umělce - Osud umelca v Slovenskej národnej galérii.

Vizuálna konfrontácia modernistov týčiacich sa ako mohutné piliere na európskej výtvarnej scéne, bola hitom slovenských galérií. Pritiahla viac ako 12 300 domácich i návštevníkov spoza rieky Morava, ale aj z Brazílie, USA a takmer všetkých štátov Európy.

Neexistujú doklady, že by sa Emil Filla a o dvadsať rokov mladší Ľudovít Fulla osobne poznali. Ale stretli sa ich obrazy – na svetovej výstave v Paríži v roku 1937, kde Fulla získal Grand Prix, Filla Zlatú medailu. Obaja sa však narodili v rakúsko-uhorskej monarchii, zažili chuť demokracie novozaloženého Československa, ťažobu protektorátu a Slovenského štátu a odmietali podľahnúť dogmám socialistického realizmu.

„Obaja začali ako ,revolucionári', ,vierozvestci' nového umenia, postupne však opustili tieto pozície a neskôr – aj keď každý v inom čase – boli ,oficializovaní',“ povedala kurátorka Katarína Bajcurová. A pokračovala: „Originálnym spôsobom – a každý inak – transponovali súdobé umelecké trendy, hlavne kubizmus i podnety zo staršieho umenia. V prípade Fillu to boli starí Holanďania, v prípade Fullu stredoveké maliarstvo a ikonopis. Nastoľovali otázky modernity a tradície, konfrontovali sa s problematikou ,európanstva' a národnej identity – národného mýtu, inšpirovali sa ľudovým umením, folklórom a reagovali na spoločenské dilemy čias, v ktorých žili a tvorili.“

Spoločný menovateľ? Československo

Inštalácia bola komponovaná ako obrazáreň. Tak ako sa robievali výstavy v medzivojnovom období, v ktorom sa odohralo gros života a tvorby oboch umelcov. Povrchný pohľad mohol pomýliť, medzi obrazmi jedného si pozorné oko všimlo sem-tam zasadené dielo druhého. Expozícia tak dostala jedinečnú príchuť pátrania po stopách zajatca kubizmu či Picassa chudobných – ako prezývali Fillu, aj zložitej cesty Fillu, ktorý bol v 30. rokoch mnohým tŕňom v oku. Dnes netradičný spôsob inštalácie ocenili aj zápisy v knihe návštev. „Prekvapivo dobre zvládnutá inštalácia, hlavne osvetlenie a celkové aranžmá,“ pochvaľoval si jeden. „Výstava má cit, estetiku a srdce. Tematické rozdelenie, farby miestností a podlahy aj sprievodné texty sú plné hĺbky, zaujímavým informácií aj smútku nad osudom umelca,“ pridal iný.

Diela Ľudovíta Fullu z výstavy Filla - Fulla:...
Diela Ľudovíta Fullu z výstavy Filla - Fulla: Osud umělce - Osud umelca v Slovenskej národnej galérii. Autor: Pravda, Robert Hüttner

„Príbeh života a diela Fillu a Fullu je aj československým príbehom. Na ich príklade môžeme sledovať podstatnú črtu mladej republiky a to budovanie ,značky Československo' ako modernej demokratickej a progresívnej republiky oproti minulým časom monarchie,“ pridala Alexandra Kusá, ktorá sa zhostila úlohy odbornej spolupracovníčky. Románové osudy Fillu a Fullu podľa nej sledujú zákruty podivuhodného 20. storočia. „Aj mentálne, aj vnútorným tvorivým nastavením boli odlišné umelecké osobnosti, spoločným menovateľom bol československý príbeh. Odkryl mi historické aj umelecké spojivá v organizme, v ktorom každý fungoval trochu inak, ale ich osudy sa virtuálne aj fakticky prelínali,“ skonštatovala Bajcurová.

V deň, keď vypukla 2. svetová vojna, zatkli a deportovali antifašistu Fillu do koncentráku v Dachau. Neskôr do Buchenwaldu, odkiaľ sa dostal až po jej skončení. Z následkov lágra sa dlho liečil. Fulla sa v rokoch slovenského štátu utiahol do ústrania v Martine, kde ho prenasledovali pocity osamelosti a tvorivej skepsy. Pred diktátom socialistického realizmu, ktorý gniavil umenie od konca 40. rokov, dali obaja prednosť únikovým programom. Venovali sa krajinomaľbe. Ten prvý krajine Českého stredohoria. „Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kedysi ,noblesný a dokonale moderný Francúz', končí ako tradičný český krajinár. Ale bola to jeho osobná a výtvarne jedinečná verzia vzdoru a rezistencie proti ponižovaniu, obrana umeleckej slobody, za ktorú celý život bojoval,“ pripomína Bajcurová. Fullu zas fascinovala krajina malebného Turca, jeho komorné skice však až demonštratívne vyjadrovali apolitickosť.

Dary funkcionárom

Nielen expozícia, aj kurátorské výklady patrili k magnetom. „Niekedy som mala pocit, že výstava padne. Tak veľa ľudí prišlo. Niektorí sa dokonca objednávali cez internet, aby im neušla miestenka,“ spomenula kurátorka. Keď chceli obmedziť účasť, ľudia ich prehovárali, že nemusia ani sedieť a vidieť, stačí im počúvať. Zážitkom pre ňu bolo, keď sa jej prihovorili ľudia, čo Fullu zažili. Zapísali ich aj do knihy návštev. „Znova som si pripomenula časy, keď pán Fulla kráčal ulicami Ružomberka s bodkovanou mašľou alebo kravatou a dáždnikom v ruke, mĺkvo sledoval plynutie času, čo stvárnil do svojich diel.“

Najväčšiu zvedavosť vraj vyvolávalo Fullovo Zátišie s krčahom z roku 1950, na ráme ktorého medená tabuľka hlásala – Biľakovi k 60. venuje Husák. Provokovalo najzaujímavejším príbehom. Pôvodne patrilo do rozsiahlej kolekcie diel, ktoré maliar venoval štátu za to, že mu postavili galériu v Ružomberku. Dodatočne vylúčil vtedajší minister kultúry z darovacej zmluvy dva obrazy, ktoré putovali do Prahy ako dar vysokým funkcionárom strany a vlády. Ten druhý – Horúce leto, vraj dostal Štrougal. „V písomných dokumentoch bola dokonca aj faktúra. Slovenský fond výtvarných umení zaplatil za oba symbolickú cenu 140-tisíc Kčs,“ dodala Bajcurová.

„Na výstave som už tretíkrát a stále ma ohuruje,“ prezrádza záznam v knihe návštevníkov. A 21. októbra v deň finisáže dopísal jeden z posledných návštevníkov: „Stihli sme to!“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ľudovít Fulla #emil filla #100 rokov vzniku ČSR #Ročenka Pravdy 2018
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku