Keď fotografia vykročila z pohodlia ateliéru

Na začiatku bol portrét. Kto sa však dal zvečniť na fotografii, musel vydržať v ateliéri dlho a bez pohybu. Ale vyšlo to lacnejšie ako obraz. Prvé fotografické portréty vznikali na našom území už krátko po tom, čo Louis Daguerre oficiálne predstavil svetu svoj vynález.

24.08.2019 09:00
Kamil Varga: Pštros Foto:
Kamil Varga: Pštros
debata

Stalo sa to v auguste 1839. V priebehu desaťročí prešli závratnými zmenami fotoaparáty, optika, techniky aj technológie. Fotografia prešla dlhú cestu, podobne ako umenie. Aj tá, čo vznikala na území dnešného Slovenska. O jej premenách rozpráva výstava Šesť príbehov z dejín fotografie 1839 – 2019 v Stredo­európskom dome fotografie v Bratislave.

Najstaršia vystavená fotografia vznikla v štyridsiatych rokoch 19. storočia. Ako inak, je to portrét. Vo fotografických ateliéroch sa striedali jednotlivci aj rodiny. „Fotografia sa stala výrazom ľudskej jedinečnosti a v druhej polovici 19. storočia aj ateliérovou sebaprezentáciou meštianstva,“ pripomína Matúš Zajac. Cez tvorbu desiatich autorov načrtáva, ako sa v toku času menil pohľad na portrét. Jeho podoby ovplyvnili podnety avantgárd a invencia autorov, hľadajúcich stále nové prístupy, nachádzajúcich nové podnety aj svieže prístupy.

Krajina a hra

Keď technika umožnila fotografom opustiť steny ateliéru, vyšli do krajiny. „Takéto vykročenie z pohodlia nebolo vôbec jednoduché a odvážlivcov, ktorí sa odhodlali vydať touto cestou, nebolo veľa,“ uvádza Martin Kleibl. Jedným z prvých bol Karol Divald st., ktorého magnetizovali Tatry. Aby si návštevníci veľhôr či kúpeľov mohli domov odniesť fotografie ako suvenír, pre iných to bol spôsob, ako spoznávať krajinu aj bez cestovania. Fotografie prezrádzajú, ako vyrastajú prvé fabriky či ako sa mení tradičný život na vidieku, ktorého posledné stopy nachádzal Martin Martinček. „Súčasná generáca autorov sa veľkým oblúkom vracia k témam a spôsobom ,naturalistického' podania krajiny tak, ako ju zobrazovali autori už pred 150 rokmi,“ konštatuje Kleibl.

Alex Mlynarčík: Súčsné pamätihodnosti Grécka
Irena Bluhova: Pokusy
Vladimír Bača - Bez nazvu

Na stavenisku, kde začiatkom šesťdesiatych rokov vyrastajú nové paneláky, sa hrajú deti. Dokážu objaviť preliezačky aj v stavebnom neporiadku a odpade. Situácie, v ktorých aj v pustatine a bezútešnosti budovaných bratislavských sídlisk ich premieňajú detskí hrdinovia na miesto dramatických aj radostných okamihov, invenčne približujú fotografie Igora Grossmanna. Spolupútnik novej vlny Kamil Varga, naopak, bláznivo a radostne prevracia inscenovanými fotografiami svet hore nohami. „Ako keď sa na polici, kde by mali byť knihy pre štúdium či ceruzky na kresbu, ocitne krásna nahá zmyselná mladá žena,“ hovorí Václav Macek.

Aj surrealitická túžba po oslobodení podvedomia sa stala predmetom hry. „Koláže boli cestou, ako v ich najneočakávanejších obrazových konfliktoch dovoliť divákovi, aby sa zbavil meštiackej morálky,“ pripomína Macek, odkazujúc na tvorbu Alberta Marenčina či Alexa Mlynárčika. V návratoch do ničím neobmedzenej hravosti pokračuje aj najmladšia generácia fotografov.

Krásy ženského tela objavovali muži

„Reportér Bielik nemusel vycestovať ,do vojen' – tie prišli k nám, na Šafárikovo námestie. Fotografická reportáž aj dokument sú založené na schopnosti obrazového svedectva. Autor musí byť v správnom čase na správnom mieste. To však nestačí. Musí mať silnú vnútornú víziu, schopnosť vlastným rukopisom a jazykom vypovedať príbehy,“ uvádza Andrej Bán. Fotografia muža s odhalenou hruďou stojaceho pred okupačným tankom Ladislava Bielika tvorí podľa neho prelom kapitoly reportáž. Pred augustom 1968 zaznamenávali autori bohabojný slovenský vidiek. Časy, keď ľudia nenosili kroje len počas folklórnych slávností.

Okupanti mnohých vyhnali do emigrácie, iní sa stiahli do seba. Karol Kállay, ktorý pracoval pre svetové magazíny, priniesol skvelú reportáž o zemetrasení v Arménsku. Nezaostroval však na mŕtve telá. Zaujímal ho život, ktorý na ruinách prúdil ďalej. Výrečná je napríklad fotografia, na ktorej si pomedzi trosky vykračuje školák. Vedľa chodníka leží veľká hlava Lenina, ktorá sa ulomila z nejakého monumentálneho pamätníka. „Nedopovedané, s veľkým priestorom na interpretáciu diváka, ostávajú dokumentaristické imaginácie Borisa Németha. Jeho cyklus Európa (2018) pomyselne uzatvára oblúk medzi ,domácim' a ,svetovým' v slovenskej fotografii. Tušíme tak kontúry nových príbehov,“ uzatvára Andrej Bán.

Obrazy tela sa v dejinách slovenskej fotografie objavujú podstatne neskôr ako v ostatných krajinách sveta. Prvé fotografie lekára Vojtecha Alexandra nazerali do telesného vnútra. Zhotovoval totiž röntgenové snímky častí ľudského tela a embryonálneho vývinu, na čo doplatil svojím zdravím. Autormi prvých aktov u nás boli muži. Krásu nahého ženského tela začali v osemdesiatych rokoch využívať autori novej vlny pre svoje inscenované fotografie. „Výber ukazuje spôsoby, akými fotografi transformovali podoby ľudského tela do iných polôh a priklonili sa k jeho chápaniu ako k objektu v rôznych rovinách – cez sociologický výskum, skúmanie limitov tela až po jeho skulpturálne či fragmentárne zobrazenia,“ vysvetľuje Zuzana Pustaiová.

Fotografia ako médium lákala aj výtvarníkov. Jedinečné príbehy dokázal jej prostredníctvom vyrozprávať napríklad solitér slovenskej výtvarnej scény Michal Kern. „Vstupoval do chrámu prírody, do jaskýň, kde hľadal očistu duše a silu intuície ako nástroja transcendencie a poznania,“ napísala v sprievodnom texte Eugénia Sikorová.

Každý zo šiestich kurátorov predstavuje cez výber fotografií desiatky „svojich“ autorov cesty, akými sa uberal vývoj v šiestich žánroch fotografie v našich zemepisných šírkach v priebehu 180 rokov. Výstava Šesť príbehov z dejín fotografie je z kategórie tých, ktoré treba vidieť. V Stredoeurópskom dome fotografie bude do 1. septembra.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #výstava #fotografia #Stredoeurópsky dom fotografie