Kam pôjdeme, keď nás zatopí more a odpad?

, 24.09.2019 14:02

Od začiatku septembra na bratislavskom nábreží prebiehajú výstavy s ekologickou tematikou Wasteland (Krajina odpadu) a Stúpanie morí: Kam pôjdeme? Ich autorom je holandský dokumentárny fotograf Kadir van Lohuizen, ktorý bol tento rok v porote Slovak Press Photo. Výstava pod holým nebom poukazuje aj na zložité dôsledky násilného presídľovania ľudí, ekologické a ľudskoprávne aspekty.

Kadir van Lohuizen
Kadir van Lohuizen Autor: Pravda, Ivan Majerský

Ste umelec alebo novinár?

Fotografia je umenie a novinárstvo má zachytiť skutočnosť. Samotná realita však do ľudskej mysle nemá schopnosť vstúpiť len sama osebe. Umelecké formy dodávajú realite možnosť presvedčivo zaútočiť na rozum a srdce človeka. Som fotožurnalista, ide mi najmä o predstavenie skutočnosti. A preto používam silu umeleckého média fotografie.

Čo je v nej rozhodujúce?

Príbeh, často rýchlosť a farebnosť. Často volím čiernobiely obraz. Ale pri témach hromadenia odpadu v metropolách a klimatickej krízy, ktoré predstavujem v Bratislave, som zvolil farebnú fotografiu. Zdalo sa mi, že tentoraz práve veľmi realistický farebný obraz dokáže lepšie dostať do popredia naliehavosť témy.

Jeden z vašich prvých fotožurnalistických projektov bola dokumentácia prechodu od politiky apartheidu k demokracii v Juhoafrickej republike. Čo bola v tom čase vaša motivácia?

Predtým, ako som sa stal fotografom, som robil iné veci. Bol som námorník, viedol som útulok pre ľudí bez domova a bol som zároveň členom hnutia squatterov, ktoré vtedy bolo v Holandsku, najmä v v Amsterdame, veľmi silné. V týchto kruhoch bola téma potreby zrušenia apartheidu veľmi silná. Začiatkom 90. rokov bol prepustený Nelson Mandela, čo celý svet prekvapilo. Bola v tom zvedavosť, ale najmä som cítil, že musím byť pri tom, boli to nesmierne udalosti. Nikto nečakal, že strany budú legalizované a politickí väzni prepustení. Pôvodne som ostal asi dva mesiace, ale vrátil som sa a po štyri roky dokumentoval celý proces politických zmien od chvíle, keď bol Mandela prepustený, až kým sa nestal prezidentom. Pracoval som hlavne v getách (townships) a dokumentoval, čo apartheid bol vtedy a čím je dnes. Stále sa tam vraciam.

Čím je dnes?

Predovšetkým dedičstvom kolonializmu, ktorý vytváranie svojho hospodárskeho zisku po dlhé obdobie oprávňoval zákonom o rasovej a kultúrnej nadradenosti. Ovplyvnil tak aj všeobecné súčasné vnímanie toho, čo je práca, pracovná sila, ale podmienil aj vzťah k tomu, čo považujeme alebo nepovažujeme za vlastníctvo, a preto aj prístup k prírode. Rôzne podoby rasového napätia sú súčasťou chaosu, v ktorom sa svet ocitol.

Mnohým sa zdá, že sa rasizmus „prevrhol“.

Rasizmus alebo dlhodobá politika neznášanlivosti má vždy negatívne dôsledky na všetky zúčastnené strany, a najmä na jednotlivcov, ktorí sa stávajú obeťami princípu kolektívnej viny. Mojou vôbec prvou fotografickou témou bolo v roku 1988 prvé palestínske povstanie, intifáda. Zložitosť tej témy spočívala aj v tom, že v Holandsku vládol veľký pocit viny za vojnové deportácie Židov, a preto akákoľvek kritika sionizmu, na ktorom je založený štát Izrael, sa mylne zjednodušovala ako antisemitizmus. Politika rasovej segregácie v JAR sa často prirovnávala k situácii v Izraeli, ktorú v boji proti domácemu apartheidu napríklad kritizovalo aj mnoho juhoafrických Židov. Mnohí z nich však z JAR napokon utiekli do Izraela, pretože v rôznych odplatných konfliktoch boli vnímaní ako „bieli“, a teda „nepriatelia“. Vo svojej novej krajine zas boli kritizovaní, ak sa prikláňali k myšlienke spolužitia s Palestínčanmi.

Dlho sa hovorí o dvojštátnom riešení.

Obávam sa, že to sa nikdy neuskutoční, Izrael sa nestiahne zo západného brehu. Osobne si myslím, že jediným riešením je spoločný štát pre Židov aj Palestínčanov. Pred vznikom Izraela bolo spolužitie celkom prirodzené.

Neskôr ste fotografovali život ľudí, ktorí v rôznych afrických krajinách ťažia diamanty. Nasmerovala vás tam situácia v JAR?

Do istej miery áno. Keď som žil v Johannesburgu, pokrýval som udalosti v JAR, ale bol som aj v Mozambiku a v Angole, kde vtedy stále zúrila vojna. Tam som sa dostal k otázke ťaženia diamantov, ktoré v konflikte zohrávalo kľúčovú úlohu.

Mali ste ambíciu situácie fotografiou meniť?

Fotožurnalizmu sa venujem už 30 rokov. Na začiatku som mal asi väčšie ilúzie a viac ideálov, že fotografie, záznamy skutočnosti, dokážu naozaj meniť ľudské postoje a zjemňovať ich, prípadne viesť k premýšľaniu o zložitosti javov. Teraz síce nie som pesimista, ale som skeptický. Zdá sa, že ľudstvo sa nedokáže poučiť z minulosti. Napriek tomu je fotografia veľmi dôležitá, často slúži najmä ako historický dokument. Ľudské konflikty nevyrieši, ale aspoň ich zaznamená. Nikto potom nemôže povedať, že o tom nevedel.

V Bratislave ste otvorili dve výstavy – Wasteland o hospodárení s odpadom a Kam pôjdeme? o dôsledkoch stúpania hladiny oceánov. Ako ďaleko je od sociopolitických tém k ekológii?

Ani dnes sa nezaoberám len environmentálnymi témami. Politika a história sa od ekologických problémov nedajú oddeliť. Klimatická kríza je už dnes neodškriepiteľnou príčinou migračnej krízy a v neďalekej budúcnosti sa masy ľudí utekajúcich pred prírodnými katastrofami, horúčavami a nedostatkom vody ešte zvýšia. To všetko navyše býva nebezpečným zdrojom vojnových konfliktov. Projekt Kam pôjdeme?, ktorý tu predstavujem, nie je uzavretá kapitola, stále ten príbeh rozvíjam. Je to najmä príbeh ľudí, ktorí sú nútení opustiť svoju pôdu, hoci nemajú kam ísť. Otázka kam ísť je dnes pre milióny ľudí každodennou drámou. Vrátane Holandska.

Najstarší odborný článok o globálnom otepľovaní, ktorý som našiel publikovaný nie vo vedeckom, ale v populárnom holandskom časopise, je z roku 1959. Už vtedy sa touto hrozbou odborníci zaoberali a už dlho máme k dispozícii overené poznatky.

Uvedomujú si podľa vás ľudia v Európe, do akej miery práve klimatické zmeny a globálne otepľovanie podmieňujú konflikty vznikajúce z narastajúceho množstva utečencov?

Toto povedomie sa len veľmi postupne zvyšuje. Väčšina ľudí aspoň pripúšťa, že počasie už nie je marginálnou témou, pretože sa prejavuje oveľa extrémnejšie. Tam, kde predtým bežne pršalo, bývajú tropické búrky. Predovšetkým však už oveľa viac ľudí pripúšťa, že vyššie teploty nie sú nič príjemné a zdravé. V Holandsku sa ešte nedávno zvyklo hovoriť, aké je skvelé, že máme teplejšie letá. Ale len pred niekoľkými týždňami sa teploty v Amsterdame vyšplhali na 42 stupňov. To sa ešte nikdy nestalo. Zrazu sa hmatateľne prejavuje niečo, čo v našom povedomí doteraz existovalo len ako vzdialený problém, ktorý sa nás netýka. Preto možno lepšie chápeme, že dianie vo svete sa nás priamo týka.

Aj pokiaľ ide o stúpajúcu hladinu oceánov?

Napriek tomu, že Holandsko je tým priamo ohrozené, ani u nás sa to stále nepovažuje za vyslovenú hrozbu. Ak sa však vyberiete do iných končín, vidíte, že sa to často deje priamo pred očami. A presne o to mi ide: Chcem ukázať, že to nie je niečo, čo uvidia až ďalšie generácie. Je to teraz. Je veľmi zvláštne, že až teraz začíname veľmi chaoticky a nerozhodne niečo robiť.

Donedávna bral výstrahy ekológov málokto vážne, priam sa zosmiešňovali. Vraj sme mali primálo vedomostí.

Najstarší odborný článok o globálnom otepľovaní, ktorý som našiel publikovaný nie vo vedeckom, ale v populárnom holandskom časopise, je z roku 1959. Už vtedy sa touto hrozbou odborníci zaoberali a už dlho máme k dispozícii overené poznatky. V osemdesiatych rokoch sa o tom hovorilo naplno. Potom prišlo obdobie, keď boli populárne kampane proti tým, ktorí na potrebu iného prístupu k prírodným zdrojom poukazovali.

Prečo podľa vás nastal tento zlom vo verejnom diskurze?

Veľa o tom premýšľam. Zdá sa mi, že ľudská bytosť naozaj potrebuje na vlastnej koži zažiť niečo dramatické, kým začne konať. Jasným dramatickým „budíčkom“ bol napríklad hurikán Katrina, cyklóny v Bangladéši, v Indii. V Holandsku v roku 1953 zahynuli v dôsledku záplav mnohí ľudia. Na Bahamách teraz zúri hurikán Dorian, smerujúci k Floride, Južnej a Severnej Karolíne, kde hrozí evakuácia niekoľkých miliónov ľudí. Dávno sa to netýka len tretieho sveta. Je kruté povedať, že je potrebné nešťastie, aby sme sa spamätali, ale často je to pravda.

Výstava Kadira van Lohuizen pri Dunaji.
Výstava Kadira van Lohuizen pri Dunaji. Autor: Judita Takáčová

Usmerňovať verejnú mienku, emócie aj správanie ľudí by mali politici.

Museli by zavádzať nepopulárne opatrenia, ktoré by im nezabezpečili víťazstvo vo voľbách. Vedecké varovania si vyžadujú veľa námahy, celospoločenskú zmenu v doterajších postupoch. Je to ťažké a nepohodlné. V našej spoločnosti žijeme v presvedčení, že prosperita sa viaže na rast. Uvažujeme v číslach, tabuľkách. Opakujeme poučky o ekonomike rastu. Blahobyt krajín posudzujeme podľa čísel. Takáto predstava prosperity nevyhnutne vedie k neobmedzenému vykorisťovaniu prírodných zdrojov, nadbytočnej produkcii, ľahkej dostupnosti komfortu bez akejkoľvek námahy. Viac jedla, viac áut, viac dovoleniek, viac služieb. To vedie aj k akumulácii odpadu, ktorým planétu a spoločnosť ďalej zamorujeme. Máme pocit, že si stačí kúpiť biopotraviny alebo nepoužívať plasty, ale zásadne pomenovať problém – ekonomiky rastu – sa nám nechce. Je to nebezpečná predstava. To, že práve tento spôsob života spôsobuje najviac ekologických problémov, dobre ukazuje aj fakt, že najviac nespracovaného odpadu sa hromadí v metropolách vyspelých štátov.

Hospodárenie s odpadom je problém najmä veľkých metropol. Vy ste dokumentovali situáciu v Tokiu, Jakarte, Lagose, Sao Paule, New Yorku a Amsterdame. Ktoré z nich vyšli najhoršie?

Jednoznačne New York.

Skládky si väčšinou spájame s ázijskými alebo africkými krajinami.

Len preto, že ich je lepšie vidieť. Ak niečo nevidíme, uveríme, že to neexistuje. Odlišuje sa aj povaha odpadu. Napriek tomu, že sa usilujeme obmedzovať plasty, priemerný človek v Európe alebo USA použije ročne okolo sto kilogramov plastov. Ďalším problémom je vyhadzovanie potravín, čo ešte väčšmi dramatizuje mánia fast foodov. Dobre vieme, že nie je trestné potraviny zahodiť, ale, naopak, sa trestajú ľudia, ktorí chcú zbytočne vyhodené potraviny ponúknuť hladným ľuďom. Tam, kde takýto prístup k potravinám neexistuje, je aj menší problém so spracovaním odpadu. Napríklad v Lagose.

Svoje fotografie vystavujete na nábreží Dunaja. Zvolili ste si takúto výstavnú sieň zámerne?

Áno. Nepredpokladám, že by sa veľa ľudí prišlo na fotografie s touto tematikou pozerať do galérií. Mojím cieľom je sprostredkovať obrazy alarmujúcej skutočnosti čo najväčšiemu počtu ľudí a takto, v priamej konfrontácii, sa pred nimi nedajú zatvoriť oči. Najmä nie v mestách, kde sa produkuje najviac odpadu, hoci ich obyvatelia to často vôbec nevedia. Mimochodom, moderné mestá sú priveľké. Nezaškodilo by zas trochu viac rovnováhy.

Kadir van Lohuizen

(1963)
Dokumentuje hospodárske, vojenské a ekologické konflikty na rôznych kontinentoch. V roku 1988 dokumentoval prvú palestínsku intifádu, neskôr záver apartheidu v Juhoafrickej republike, ťažbu diamantov v Angole, Mozambiku, Demokratickej republike Kongo či v Libérii. Projekt dokumentovania siedmich svetových riek viedol k vydaniu kníh Rivers a Aderen. V rokoch 2011 až 2012 pracoval na projekte Via PanAm, ktorý je vizuálnou sondou do migrácie v Amerikách. S projektom Where Will We Go? (Kam pôjdeme?) sa zameral na globálne dôsledky stúpajúcich hladín mora v dôsledku klimatických zmien. Za sériu Wasteland (Krajina odpadu) vyhral 1. miesto v súťaži World Press Photo v kategórii Životné prostredie. Zatiaľ posledným projektom je Arktída: nová hranica, na ktorom spolupracuje s Yurim Kozyrevom a skúma dôsledky klimatických zmien v arktickej oblasti. Žije v Amsterdame, je členom agentúry NOOR.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#odpad #klimatické zmeny #Kadir van Lohuizen #fotograf
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku