Vitajte v temnej korporácii je názov výstavy Cédrica Delsauxa, ktorého fotografie obdivoval aj režisér George Lucas.
Je to pochmúrna vízia budúcnosti sveta, v ktorom je robotický svet hrozbou svetu ľudí. Vo fabrikách už dnes roboty preberajú prácu, ktorú desaťročia robili ľudia. Majú čoraz viac pocit, že technika im vstupuje nielen do života, ale aj do tela – že druhá polovica človeka je robot.
Čím pritiahne mladých?
Tým môžu pripomínať počítačové hry. Delsauxov vizuálny koncept je veľmi atraktívny a pútavý, pretože stojí na motívoch, ktoré dennodenne vidia na obrazovkách. Ale mala by byť blízka aj staršej generácii ani nie tak z hľadiska poetiky, ale z hľadiska významu.
Výročie Novembra nepripomeniete historickými fotografiami – ako pred desiatimi rokmi. Akými výstavami?
Dve sa venujú situácii v 80. rokoch. Love-Krowe Witolda Krassowského ukazuje svet sivej zóny aj reálneho života v Poľsku. Jeho čiernobiele reportážne fotografie sú aj dosť vtipné. Tomáš Pospěch vytiahol z archívu Slušovíc dobové propagačné fotografie, spracoval ich a la Jiří Kolář a pridal ironický komentár. Dokumentácia sa tak mení na umenie, nejde totiž o realitu, ale o to, čo s ňou autor urobí. Výstava Višegrád 30 rokov po páde berlínskeho múru dokumentuje aktuálny stav kultúr, ktoré sa zbavili komunizmu.
Hviezdou festivalu je Joan Fontcuberta, laureát medzinárodnej ceny Hasselblad, čo je vlastne "nobelovka“ fotografickej scény.
Svoje umelecké krédo postavil šesťdesiatnik z Barcelony na tom, že fotografia nie je pravda, ale lož. V primitívnych kmeňoch sa hovorilo, že človek, ktorý pred smrťou nesplnil svoju úlohu, sa nemôže vrátiť do kolobehu života a smrti. Pokiaľ ju nesplní, vystupuje ako duch. Zlákala ho odvrátená strana fungovania fotografie – dostane sa do archívu, v ktorom sa papier potrhá či naň niečo kvapne, čím stráca rolu dokumentácie reality. V archíve sú podľa neho duchmi, ktorí musia by v očistci. Položil fotografie na stôl, nasadil na ne chrobáky, ktoré začali papier konzumovať a zrazu boli papiere užitočné – ako potrava.
Čím chytí Trimalchiova hostina ruskej umeleckej skupiny AES+F?
Na rozdiel od Fontcuberta má radikálne iné východisko, ktoré pramení z reklamnej fotografie. V princípe ide o kritiku Jeľcinovho kapitalizmu. Zdôrazňujú, že nadbytočnosť, nekonečná pažravosť majetku, peňazí a všetkého je obdobou Petroniovej satiry na Nera, ktorý nemal žiadne zábrany. Kolážou spoja postavy z rôznych prostredí – stewardky, hotelové animátorky, hasičov a obrovské inscenácie zasadia raz na pláže Karibiku, inokedy do Álp. Na prvý pohľad vyzerajú všetci nesmierne šťastní, úspešní a krásni, no je v tom obrovská irónia.
Po rokoch, keď ste predstavovali to najlepšie z World Press Photo či Sonny World Photography, ste tentoraz siahli po Leica Oskar Barnack Award. V čom sa od predchádzajúcich odlišuje?
World Press Photo aj Sonny World Photography sú orientované na reportážnu a novinársku fotografiu. Leica Oskar Barnack Award je určená autorom do 35 rokov a nie je postavená na dokumentárnej fotografii. Jej ambíciou je podporovať mladých a vytiahnuť šikovné talenty z Európy i sveta. V nultých rokoch 21. storočia tam dostali cenu aj Lucia Nimcová a Martin Kollár. Ich tvorbu prezentujú nádhernou akciou v Arles. Výber dvanástich autorov – každého predstavujeme šiestimi až ôsmimi fotografiami, je veľmi rozmanitý. Autori ako Fontcuberta a skupina AES+F sú autority, a Leica Oskar Barnack Award je zas mladá nastupujúca generácia, ale veľmi úspešná a kvalitná.
Veľká retrospektíva mapuje päťdesiatročnú tvorivú dráhu Vladimíra Židlického. Prekročil hranice nedotknuteľnosti negatívu, do ktorého začal zasahovať. Jeho motívom je akt, väčšinou v jedinom hnedom tóne. Teraz už robí farebné fotografie. Na rozdiel od Jana Saudka nie sú jeho snímky barokovo nasýtené, ale vo významoch omnoho sofistikovanejšie. A potom dokáže do aktuálneho galerijného sveta vtiahnuť staré fotografie z rokov 1915 a 1916. Väčšinou išlo o letecké snímky starých dvojplošníkov, z ktorých dokázal zväčšovaním alebo miernou úpravou vytvoriť nádherné abstraktné obrazy. Kombinuje reálnosť fotografie a maliarsky umelecký akcent.
Prečo ste na titulnú stranu katalógu i bulletinu vybrali fotografiu Martina Kochana?
Chlap schúlený pod koreňmi hrozivo vyvráteného stromu je tak trochu romantická fotografia. Ale súčasne je v nej aj pocit mužskej bezmocnosti vo svete, ktorému nerozumie. Má fotografickú kultúru aj ideu, ktorá ju robí veľmi aktuálnou.
Pred rokom zaujala výstava Milujem Afriku, výber z festivalu v La Gacilly-Baden. Tohtoročnou témou je Hymna Zemi. Čo ste priviezli do Bratislavy?
Francúzski kurátori povyberali pre festival v La Gacilly ohromnú kolekciu výborných prác autorov z celého sveta. V Badene vystavovali dve tisícky fotografií, z ktorých som vybral snímky dvanástich fotografov. Medzi nimi sú aj také, čo kriticky reflektujú prístup ľudí ku krajine a využívaniu prírodných zdrojov, aj cykly, ktorú sú holdom Zemi. Všetky sú urobené veľmi dobre fotograficky.
Nekaždodenný zážitok sľubuje aj výstava Toma Jacobiho Precitnutie.
Jacobiho krajinárska fotografia je radikálne iná, ako bežné – prefarbičkované, krikľavé a priamočiare, čo chcú upútať pozornosť. Každá je metaforou. Skala v mori vyvolá predstavu hrozby vynárajúcej sa alebo miznúcej príšery. Inšpiruje diváka, aby sa pristavil a začal prežívať krásu krajiny. Neuteká k ďalšej fotografii, na chvíľu zotrvá a ponorí sa nie celkom do meditácie, ale premýšľania.
