Fotografie, ktoré stoja za to

, 29.11.2019 14:00
zidlicky One-Act Play  2011
Vladimír Židlický: Jednoaktovka Autor:

Mesiac fotografie predstavuje hviezdy, stálice aj mladé talenty. Mnohé z výstav sa v sobotu končia, no niekoľko najzaujímavejších potrvá dlhšie.

Červené zlato. Prezývku štrngajúcu ziskom dostal produkt, ktorý obsahuje polovica priemyselných výrobkov. Od potravín po kozmetiku. Najpoužívanejším rastlinným olejom je dnes palmový. Nekonečné plantáže menia pralesy Juhovýchodnej Ázie na ostrovy hustej zelene a farmári vyháňajú faunu, čo v nej žila. Cestu od devastácie lesov až po výrobu „červeného zlata“, využívajúcu lacnú pracovnú silu, sleduje v cykle Palma sváru francúzsky fotograf Pascal Maitre. Kolekcia jeho zrak magnetizujúcich a myšlienky provokujúcich snímok je súčasťou výstavy Ozveny festivalu La Gacilly-Baden 2019.

Adrian Wykrota: z
		cyklu
		Nie
František Krátký:
		Rusko
		1896
+5Kechun Zhang: Medzi
		horami a
		vodou

Výber 130 fotografií ôsmich renomovaných autorov predstavuje to najzaujímavejšie, čo v lete premiérovali festivaly v bretónskom La Gasilly a rakúskom Badene. Spája ich téma „óda na Zem“, poprední tvorcovia z rôznych krajín však k nej pristupovali po svojom. Od kritickej reflexie prístupu ľudí ku krajine, cez oslavu pozemských krás až po skúmanie mikrosveta či poézie všedného života hoci na americkom stredozápade. Pozoruhodný súbor je jednou v 31 výstav, ktoré priviezol do novembrovej Bratislavy 29. ročník Mesiaca fotografie.

Kedysi a dnes

Ostnaté drôty, ktoré pred tridsiatimi rokmi strihali nadšené davy, nahradili nové. Sú rovnako hrozivé, aj keď sa tvária, že chránia. Policajtov obuškami mlátiacich mladých, čo volali „máme holé ruky“, vystriedali ozbrojenci, ktorí obsadili parlament. A nie sú to fotografie z ďalekých krajín, ale zo susedstva. Aj tak vidia realitu posttotalitných štátov mladí, ktorých spojil projekt Visegrád 30 rokov po páde Berlínskeho múra. Rozprávajú o zlatej mládeži, ľuďoch z okraja spoločnosti, o nóbl dámach, predvádzajúcich na dostihoch najnovšie modely klobúkov, či o ženách, ktoré spoznali pachuť násilia.

Ošarpané zákutia miest, pouličný život obyčajných ľudí, každodenná drina, hnev mladých rebelov aj demonštrácie proti režimu. Fotografie Witolda Krassowského zachytávajú mikropríbehy odohrávajúce sa v Poľsku osemdesiatych rokov. Atmosféru bezútešnosti i vzbury znásobuje čiernobiele ladenie snímok. Zážitok nielen pre tých, čo radi spomínajú, ako dobre bolo kedysi.

Za barovým pultom sedí kráska v plavkách aj zamestnanci v bielych plášťoch. Perfektná zelenina, čo na pultoch predajní notoricky chýbala. Pýchou bola aj výpočtová technika či malé lietadlo pre šéfov, ktoré urobilo z JRD Slušovice hospodársky zázrak. „Dospelí o ňom hovorili s takým nadšením, že sa mi prepojilo so zázračnou planétou sovietskych detských kníh o Nevedkovi,“ vysvetľuje Tomáš Pospěch, ktorý sa v cykle Poľnohospodárske práce nápadito pohral so slušovickým fotoarchívom. „Obrazy samotné vyvolávajú nepochybne silnú nostalgiu, preto sa snažím odkrývať rôzne stratégie dobovej propagácie,“ dodáva.

Hviezdy svetovej scény

Ostré útesy, nekonečné púšte i vodné hladiny, oblaky, ľad. Motívy, ktoré Tomovi Jaconimu stačia na to, aby v na pohľad surovom teréne krajiny objavil metafory ľudskej duše. Cyklom Precitnutie, kvôli ktorému prešiel bývalý riaditeľ Sternu kontinenty, inšpiruje návštevníka, aby sa ponoril do obrazov. Púta pozornosť aj bez barličiek krikľavých farieb a jednoznačnej vizualizácie. Vyvoláva v divákovi otázky, čo to vlastne vidí. Podnecuje k premýšľaniu o svete, ktorý fotografiami objavuje, aj k úvahám o mieste človeka v ňom strateného.

„Čo zostáva, keď už fotografia nepoukazuje na realitu mimo seba, ale zostáva sústavou chemických škvŕn citlivých na svetlo? V tomto okamihu sa mení na ducha,“ tvrdí Joan Fontcuberta. Skúma odvrátenú stranu fungovania fotografie. V archívoch totiž neraz podlieha skaze a prestáva byť zachytením reality. Deštrukcii materiálu sám pomáha a vytvára tak originálne abstraktné obrazy.

„Možno tieto fotografické fantazmagórie musia prejsť očistcom, pretože nedokončili prácu, ktorou bolo uchovať to, čo zmizlo,“ vysvetľuje. A odvoláva sa na náboženstvá, v ktorých sa duše, čo nemohli uzavrieť cyklus znovuzrodenia, menia na duchov.

Hlavný hrdinom najzachovalejšej časti Petroniovho Satirikonu s názvom Hostina u Trimalchiona je neotesaný mladík, pôvodne otrok. Antický námet parafrázuje ruská skupina AES+F krikľavými obrazmi z ríše reklamy, aby zvýraznila nenásytnosť tých, čo ešte nedávno boli otrokmi. Z pohodlia ležadiel si snobsky vychutnávajú úslužnosť tých, čo im musia všemožne spríjemňovať nudu života. Vo veľkých inscenovaných obrazoch sa na pozadí atraktívnych záberov krajín a architektúr stretávajú pri dlhokánskych, no prázdnych stoloch „páni a sluhovia“. Opulentné vízie Trimalchiovej hostiny sú v podstate kritikou nadbytočnosti všetkého, čo konzumná spoločnosť ponúka.

Stojí za to

Za fasádu severokórejského režimu nazrieť nemožno. Fotografovať možno len na pohľad príťažlivý svet, v ktorom dobre oblečeným ľuďom nič nechýba. Sú to však len kulisy pre turistov. „Nikdy ale nekontrolovali, čo som nafotil,“ priznáva Max Pinckers z Belgicka. S cyklom Červený atrament, v ktorom skúmal možnosti fotografie zobrazovať realitu, zvíťazil v hlavnej kategórii súťaže Leica Oskar Barnack Award 2018.

Rovnomenná výstava predstavuje fotografie víťazov a finalistov prestížnej súťaže mladých autorov. Zaujímajú ich letné rituály na talianskych plážach, nelegálne zlaté bane v Peru či ruiny životov v oblastiach devastovaných vojnou. Nespája ich forma, žáner či téma, majú však talent a žnú úspechy. Mladá generácia má zaslúžené miesto popri hviezdach ako Tom Jacobi či Juan Fontcuberta.

Mnohé z výstav 29. ročníka medzinárodného festivalu fotografie sa v sobotu končia. Niekoľko tých najzaujímavejších potrvá dlhšie. Napríklad skvelá retrospektíva Vladimíra Židlického. Českého fotografia, ktorý uniká pred popisnosťou zásahmi do negatívov a experimentuje s dedičstvom klasických umeleckých disciplín. Alebo podobenstvo o skrytom konflikte medzi ľudstvom a technológiami, ktoré Cédric Delsaux nazval Vitajte v temnej korporácii. Ale aj dobrodružný výlet do predminulého storočia, keď František Krátký zvečnil v roku 1896 Moskvu pred korunováciou, aj ľudí, ktorých na korunovačnej slávnosti dav ušliapal.

„Naozaj stojí za to!“ Konštatovala dvojica, odchádzajúca z výstavy Ozveny festivalu La Gacilly-Baden 2019. Hodnotenie, ktoré možno vysloviť na adresu každej z 31 výstav tohtoročného Mesiaca fotografie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Mesiac fotografie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku