Miroslav Cipár: Peklo maliara inšpiruje viac ako raj

, 04.01.2020 08:00
miroslav cipar
Majster Miroslav Cipár. Autor: ,

Všetci v nej hráme. V Božskej komédii. Žiaľ, sami sa neraz obsadíme do postáv, ktoré nie sú ideálne. Sme často "šmíra“, komparz, záporáci, ale - je v našej moci zahrať si aj krásne úlohy. Myslime na to! Existuje študijná literatúra: práve vyšla kompletná Božská komédia Dante Alighieriho v preklade Jozefa Felixa a Viliama Turčányho. Miroslav Cipár, ktorý knihu ilustroval, nám o tomto božskom projekte porozprával.

Čo znamená pre umelca ilustrovať Dante Alighieriho a jeho Božskú komédiu? Ako ste prijali túto ponuku od vydavateľstva?

Tak ako herec sníva, že si zahrá Hamleta, tak aj ilustrátor túži po veľkej príležitosti, po krásnej knihe, po slávnom texte. Také sa nevydávajú každý rok. Kedysi dávno som na otázku, aký je môj ilustrátorský sen, spomenul Fausta, Božskú komédiu, Dona Quijota… Vo vydavateľstve Spolok svätého Vojtecha si to zapamätali. Mal som šťastie, dostal som objednávku. Našiel som svojho vydavateľa.

Aké pocity vo vás Danteho dielo vyvolalo?

Nadšenie, ktoré vzápätí vystriedali obavy. Pochybnosti o nedostatočnosti: nie som priveľmi trúfalý? Pustil som sa do čítania, systematicky, ako to na začiatku býva. Taký rozsiahly text, ako je Božská komédia, navyše vo veršoch, to sa číta pomaly. A ja som už chcel kresliť! Preskakoval som strany, chcel som byť s čítaním čím skôr na konci. To sa muselo vypomstiť. Strácal som súvislosti, znervóznel som. Čas bežal a ja som ešte nezačal s prácou.

Hneď ste vedeli, ako k ilustráciám pristúpite?

Nič sa nedalo robiť, musel som začať odznova, stranu za stranou, už som si robil kreslené poznámky. Pribúdalo reálií, bolo treba čítať vysvetlivky. Tých je takmer toľko, ako veršov. Bol som stále nepokojný, netrpezlivý, povrchný. Pamätám si pôvabnú polemiku dvoch ilustrátorov o Alenke v ríši divov. Sporili sa, aká má byť – farebná alebo čiernobiela?

Vy ste hneď vedeli, ako budete ilustrácie robiť?

Kládol som si otázku, aké budú moje? Poznal som ilustrácie môjho profesora Vincenta Hložníka, Jiřího Anderleho, Wiliama Blakea, zahliadol som aj niekoľko ilustrácií Dorého. Najviac mi k Dantemu pasoval Sandro Botticeli. Vyšlo mi z toho rozhodnutie: Božská komédia bude čiernobiela! Nepotreboval som farbu, stále viac ma lákala kresba podobná rytine, čiarkovaná bez čiernych plôch.

Ako ste začali?

Keď som načrtol prvé kompozície, pochopil som, že najskôr musím definovať prostredie. Núkalo sa hlavne zamietnuť príťažlivosť zemskú a nechať postavy v bezváhovom stave, levitujúce. Napokon som z tohto rozhodnutia zľavil a kombinoval oboje.

Miroslav Cipár s manželkou Vilmou.
Miroslav Cipár s manželkou Vilmou. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Ktoré prostredie z Božskej komédie – peklo, očistec, raj – je pre výtvarníka najvďačnejšie?

Neobyčajne ma zaujali schémy všetkých troch prostredí. Objavil som ich u Wiliama Blakea, ale neskôr mi vydavateľ dodal pôvodné predstavy. Zrazu som zistil, že peklo má mnoho foriem, ktoré sú odstupňované podľa „kvality“ hriechu. Jednoducho, každá neresť má príslušné "ocenenie“, zaradenie, miesto. Získal som stopu, podľa ktorej sa mi lepšie uvažovalo.

Nakoľko ste Božskú komédiu poznali už predtým?

Poznal som ju len zbežne. Mal som v knižnici niekoľko vydaní. Priznávam, že som málo vnímal, či bral do úvahy dôležitosť rozľahlých poznámok. Obchádzal som ich, podobne ako v knihách teoretických, mal som ich za nepodstatné. Dnes si však myslím, že sú rovnako dôležité, ako samotná kniha. Bez nich sa knihe nedá dostatočne porozumieť. Dalo by sa povedať, že Božská komédia je zástupná kniha. Cez ňu je renesancia jasnejšia, priehľadnejšia a krajšia.

Je vám teraz Božská komédia dôverne známa a blízka? Zvládne ju každý čitateľ?

Aj keď som robil ilustrácie, nemôžem s čistým svedomím povedať, že Božskú komédiu poznám. Skôr mám nutkanie povedať, že si ju musím znova prečítať, či presnejšie – čítať a čítať. Čitateľ, ktorý má skúsenosti s čítaním poézie, bude mať náskok. Vieme, že len málo ľudí číta poéziu, a takú rozsiahlu veršovanú skladbu si asi trúfne čítať len málokto.

Bude asi radosť si v nej listovať. A niečo si prečítať nahlas…

Na uvedení knihy do života herec a básnik Štefan Bučko predniesol ukážky. Pripravil nám veľký zážitok. Nebol to len profesionálny výkon, bolo cítiť, že je zainteresovaný, že Danteho pozná a že mu rozumie. Nevnímali sme len slová a krásu jazyka, ale rytmus, tempo a hudobnosť. Vyslovené slovo má násobnú hodnotu, zvlášť v podobe umeleckého prednesu.

Keď ste sa už do práce na Božskej komédii zahĺbili, išlo všetko hladko? Ako ste sa postupne zmocňovali textu?

Dlho, veľmi dlho mi trvalo, kým som sa upokojil a našiel spôsob, ako sa zmocňovať textu. Opakujem, zmáhali ma pochybnosti, či nie som príliš odvážny – pustiť sa do Danteho. Dôležité bolo získať kritický odstup od známych interpretácií. Zostali mi dvaja najvýznamnejší inšpirátori – Boticelli a Blake. Ilustrovanie je podivná činnosť. Zložitá, interaktívna práca, dialóg s autorom. Potrebné sú skúsenosti, rozhľad, schopnosť súzvuku, komunikácie, osvetľovania javov. Zvyknem každú knihu robiť novým spôsobom. Prichodí mi to prirodzené. Každý autor je iný, z iného prostredia, inej doby, a aj určenie je rozdielne a nakoniec sú také aj zámery vydavateľa.

Božskú komédiu preložili Jozef Felix a Viliam Turčány. Poznali ste ich, či poznáte ich?

Preklad je to veľmi pekný. Viazaná forma verša prináša mnohé obmedzenia a vyžaduje si veľkú vynaliezavosť a majstrovstvo prekladateľov, aby Dante zostal aj po slovensky krásny. Obaja prekladatelia ukázali, že slovenčina má fondy porovnateľné s inými jazykmi. Vilko Turčány (nech mi je dovolené hovoriť o ňom takto familiárne) je básnik mojej mladosti. Stretol som sa s ním v katolíckom časopise JAS. Tam publikovali aj Vojtech Mihálik a Miroslav Válek. Kresby v JAS-e uverejnili aj moji kolegovia Štefan Belohradský a Rudolf Moško. Mal som potešenie ilustrovať Turčányho preklady z talianskej poézie (Vy sladké jasné vlny, Smena, 1978) a prednedávnom aj Proglas v unikátnej bibliofílii – Najkrajšia kniha 2016.

Akú ambíciu má vlastne ilustrátor pri takom silnom texte? Chce ho azda aj prehlušiť, alebo stačí umocniť?

Pred rokmi som zažil v indiánskych pueblách v Južnej Dakote "story teling“. Rozprávanie starých príbehov, pri ktorom rozprávač fascinuje poslucháčov emotívnym prednesom. Toto fascinovanie je známe v mnohých kultúrach. Presvedčivosť podania strháva publikum až na hranicu vytrženia. Urobiť text pravdepodobným či uveriteľným je aj ctižiadosť ilustrátora. Usiluje sa o sprievod, ktorý zdôrazní poslanie.

Spomenuli ste, že ste si v minulosti nevšímali vysvetlivky k textu. Mal by to čitateľ robiť?

Dodatky či vysvetlivky sú pre súčasného čitateľa veľmi cenné. Mnohé odkazy na staré pramene vyjasňujú popisované deje. Často sa mi stáva, že narazím na svoju nevedomosť a potrebujem si obnoviť zabudnuté deje.

V Božskej komédii vystupuje veľa ľudí. Brali ste ich ako dnešných spoluobčanov? Zmenil sa svet? Je dnešné utrpenie ľudí iného druhu, než bolo vtedy?

Božskú komédiu som vnímal ako zaľudnenú, ba až preľudnenú. Sú to masové udalosti, v ktorých účinkuje množstvo ľudí. Sú v panike zúfalstva, v beznádeji alebo naopak – v blaženosti. Predstava utrpenia sa vyvíja, také je ale i šťastie. Varianty trápenia, bolesti, zúfalstva sú nekonečné. Zdá sa mi ale, že fyzické útrapy vnímame ináč ako Dante.

V čom?

Pribudli iné. Netrápia len telo. Moderná doba prináša aj duchovné molestovanie. Súčasníci sú väčší figliari, nachádzajú nielen vlastné recepty na zmysel bytia, nachádzajú ich v tvorbe iných. Sympatizujú napríklad s Werichom: „Nestojím o nekonečno s hvězdami, stačí mi pár krásných let někde na zemi…“ Nie je tak u Danteho! Tam ľahkovážnosť, naivná nevedomosť či plytké ciele nezostanú bez trestu.

Nachádzali ste teda v texte príbehy, ktoré by mohli byť dnešné?

Božskú komédiu možno vnímať mimo času, ale často pripomína naše prítomné skúsenosti. Spoznávame našich ľudí a u nás známe a rozvinuté neresti. Mnohé príbehy úspešných a slávnych, ako aj jednoduchých ľudí zdola sú nám povedomé. Pýcha vyplývajúca zo života plného adrenalínu a pôžitkov všetkého druhu nám už, napríklad, prestala pripadať hriešna. Dnes sa to volá sebaprezentácia, ktorá má inšpirovať k vzrušujúcemu životu. Priateľ básnik pripomína, že aj sv. Augustín a sv. František boli pekní hriešnici. Vyšla mu z toho úvaha, že stačí pokánie na konci.

Peklo je rafinované aj v tom, že sa vraj aj ľahšie kreslí? Tvrdia to viacerí ilustrátori Božskej komédie. Aj vy máte takú skúsenosť?

Peklo sa vskutku robilo najlepšie. Ktovie, či to nie je preto, že viac sme informovaní o hriechu, alebo možno aj preto, že sa obávame, či predsa len nejaké peklo existuje. Moderný človek vie o svojich možnostiach viac ako predtým, ale narazil aj na novšie úskalia jestvovania. Dosť podnetov na úvahy. Reálie pekla sú atraktívne, ak nepovieme rovno, že príťažlivé. Informácie o blaženosti a večnom šťastí vyzerajú skôr ako vinše či priania. Atribúty raja sú ťažko predstaviteľné. Aké sú to radosti? Aké má súčasti blaženosť? Nie je to nudné – večne plesať, poletovať s anjelmi, spievať Aleluja?

Miroslav Cipár vo svojom maliarskom ateliéri.
Miroslav Cipár vo svojom maliarskom ateliéri. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

No ale aby neboli niektorí čitatelia sklamaní, že si v Božskej komédii nenájdu nejaký pekelný adrenalín či zábavu! Budú si myslieť, že to je ozaj komédia…

Ak niekto čaká od tejto knihy komediálnosť, kabaret, žarty, jednoducho ľahkú múzu, dočká sa hlbokého sklamania. Božská komédia je pre náročného čitateľa. Ak sa niekto na čítanie odváži, zažije bohatú odmenu, bude mať nádherné zážitky.

Dá sa po skončení takejto práce na ňu zabudnúť? Zbaviť sa jej? Nemyslíte stále ešte na Božskú komédiu? Trvá vo vás tá téma?

Moje obrázky boli malým pokusom. Mali by pokračovať aj mimo knihy. Stihol som len naznačiť, ako na to. Bola to práca veľmi vzrušujúca a obohacujúca. Doteraz vo mne doznieva.

Vy ste zažili aj reálne božské chvíle, keď ste viedli nežnú revolúciu. Zišli sa vám aj tie skúsenosti pri ilustrovaní? Čo bolo vtedy najkrajšie?

Moja skúsenosť z pohybu v nežnej revolúcii je jednoznačná. Najkrajšia bola súdržnosť, kompaktnosť, schopnosť robiť kompromisy, ústupky. To bolo aj najťažšie. Tak to je v každom kolektívnom usilovaní. Ak sa darí, darí sa aj dobrým zámerom. Som náchylný spolupracovať, pomáhať – až po hranicu, ktorou je presadzovanie osobných ziskov. Škoda, že veľmi skoro sa ukázalo, že len čo sme sa zbavili nepriateľa, prišli nové, neznáme nedorozumenia.

Aj k Dantemu vtedy prišli?

Aj Dante potreboval na nachádzaniu východísk rozhovor, oporu partnera, polemiku, spor. Človek potrebuje ľudí, aby bol skutočnou súčasťou spoločnosti. Spoznáva svoje predpoklady. Svoje obmedzenia. Bojuje, padá, vstáva, nachádza nádej. Nie je sám.

Čo k tomu potrebuje?

Rozum a vieru. Doma ma učili, aby som bol spokojný, aby som sa netlačil dopredu, aby som radšej počkal, kým ma vyzvú. Otec mi opakoval: Stále niečo rob! Uveril som, že práca prináša zmysel. Filozof hovorí, že zo všetkých činností človeka je práca najmenej nudná. Dodávam: Je omyl myslieť si, že myšlienky sa rodia v hlave. Rodia sa v práci.

Božská komédia pripomína, že okrem materiálnych pôžitkov, konzumu, radosti z vecí a pôžitkov, sú aj blaženosti duchovné. Sú každému prístupné? Či aj tie sú obmedzené?

Tí, ktorí uvažujú v duchovných dimenziách, majú aj väčšiu fantáziu a nemajú problém v obmedzenej ponuke. Zážitky umelecké, ktoré nás hlboko vzrušia a uvedú do tranzu, do nadpozemskej eufórie, považujeme za boží dar. Mystické zážitky sa občas prihodia aj obyčajnému človeku, ktorý takpovediac nelieta v oblakoch či nekomunikuje zo záhrobím. Západného človeka napríklad prekvapuje, že je možné vyprázdniť si myseľ a nachádzať svoj pokoj v samote. Teda prekvapí ho poznanie, že ku šťastiu, k vyrovnanosti, stačí málo. Básnik napísal: „…ba pri skromnosti vedel by som i nebyť, tak málo žiadam z mála“.

Aj v tom je tajomstvo šťastia a božskosti. Ale poďme k pozemskej radosti: na uvítaní knihy Božská komédia v Mirbachovom paláci hrala na klavíri Nataša Cipárová. Je to vaša vnučka?

Áno, bola to naša vnučka Nataša (pred pár týždňami by som povedal Nataška), ale teraz je už slečna. Veľmi nás potešilo, že pozvanie nezobrala ako zahrať niečo, aby mal dedo radosť, ale že to využila a predviedla vlastnú skladbu. Obdivujem jej vyťaženosť, stíha nielen dobre študovať, má ambície aj literárne; nedávno mi venovala nový text „Tretie oko“. Pokúsil som sa urobiť jej k tomu pár obrázkov.

Miroslav Cipár

Narodil sa 8. januára 1935 v kopani­čiarskej osade Semeteš patriacej k obci Vysoká nad Kysucou. Vyštudoval slovenský jazyk a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, potom absolvoval štúdium grafiky a monumentálnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (u profesorov Vincenta Hložníka a Petra Matejku). Vytvoril bohaté rozmanité dielo a stál aj pri zrode významných kultúrnych projektov (napríklad Bienále ilustrácií Bratislava). V roku 1989 stál na čele revolučného pohybu a zohral významnú úlohu počas Nežnej revolúcie. Žije a tvorí v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

0 debata debata
Viac na túto tému: #Miroslav Cipár #Dante Alighieri #Božská komédia