Zomrel fotograf Fero Tomík

Slovenská fotografia je opäť chudobnejšia. V osobe Františka Tomíka stráca výborného kameramana, talentovaného fotografa, dlhoročného pedagóga, zberateľa, porotcu a organizátora. V kruhu priateľov ho volali Fero. Zomrel v Bratislave, posledná rozlúčka s ním bude v pondelok 3. 2. 2020 v bratislavskom krematóriu.

30.01.2020 14:00
Autoportret Fero Tomik Foto:
Autoportrét
debata

Skalický rodák Fero Tomík (16. 11. 1941) absolvoval štúdium kamery na pražskej Filmovej akadémii muzických umení, kde si veľmi rozumel najmä s pedagógom Jánom Šmokom, vraj študentom dával korenie života. Niekedy veľmi tvrdé, keď aj desiaty raz opakovali u neho skúšku, ale o to viac si ju potom vážili. Pán Šmok vždy ochotne prišiel otvoriť Tomíkove autorské výstavy. Fero našiel spoločnú reč aj s Jirkom Stivínom, ktorý sa nakoniec famózne upísal hudbe.

Nakrúcal pre Hollywood

Na FAMU študenti nakrúcali ako diplomovky inscenácie, v ktorých im zadarmo hrávali známi herci. Tomík nakrútil diplomovku Neblbni, v ktorej hral Josef Abrhám, s juhoslovanským režisérom Džidžom Karadžičom, neskôr nositeľom Oskara. S Milanom Peerom nakrútil osemdielny televízny film Jazzový herbár, ktorý uvádzal Luděk Hulan, vynikajúci hráč na kontrabas

Americký hollywooodský filmový štáb si vybral Tomíka, keď bol ešte študentom, ako jedného zo siedmich kameramanov filmu Most pri Remagene. Osudné bolo, že ho nakrúcali v auguste 1968 v Davli pri Prahe. Keď na nich zhodili ruských parašutistov, všetko zhabali, a tým sa vlastne skončila Tomíkova filmová kariéra.

Nakrúcal ešte okupáciu, filmy nechával v mŕtvej schránke, režisér Jan Němec strihal filmy anonymných autorov vo Viedni. Tomík videl svoje zábery až po 1989, keď v televízii uviedli strihový film.

Po skončení štúdií dostal ešte ponuku z Krátkeho filmu nakrúcať dlhodobý projekt Baroko v Čechách, lákavejšia bola ponuka z Koliby, nakrúcať Bohúňove Zaprášené histórie. Prišiel teda do Bratislavy, pripravili dva technické scenáre, potom sa dozvedel, že to robiť nemôže. Nikto mu nepovedal prečo.

Pamäť by nemala byť neostrá

Odvtedy nebol v kine, ani na Kolibe, nemohol sa s tým vyrovnať. Dva roky pomáhal rodičom, potom ho Slovenská národná galéria zamestnala ako fotografa na zámku vo Zvolene. Jedného dňa sa stretol s Milotou Havránkovou, ktorá mu povedala, že na ŠUPke potrebujú kvalifikovaných pedagógov. Takmer dve desaťročia mal potom šťastie robiť s ďalšou osobnosťou, ktorá ovplyvnila jeho život, s riaditeľom školy Jozefom Brimichom. Za katedrou Tomík zanechal stopu aj na mnohých ďalších školách. Bol spoluzakladateľom Katedry audiovizuálnych médií na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Fotografia je pravda o živote, o minulosti, o svedomí. Tomík ju nezbieral len pre seba. Vždy v kútiku duše nosil ideu vybudovať múzeum fotografie. Pätnásť rokov života strávil presviedčaním, vypisovaním všetkým mocným. Osobne ich navštevoval, všetko márne. Fotografia zostala na periférii záujmu.

Pri našich debatách často spomínal, že má veľa vlastných svetov a minimálne dva určite: jeden tvorivý, v ktorom sa snaží čosi vytvoriť a druhý svet, v ktorom nasáva z prírody. To bola jeho večná dilema, či má lepšie fotky alebo víno.

Vo fotografii bol vynikajúci dokumentarista, vo výtvarnej fotografii sa prepracoval až k presahom. Jeho fotografický život sa vraj skončil, keď počas návštevy pápeža Jána Pavla II. nafotil 30 filmov, urobil z nich asi 50 zväčšenín 30 × 40, ale až jeho žena zistila, že sú všetky neostré…Najskôr tomu neveril, veď z vinohradu videl na kostolnej veži malú ručičku.

Študentom potom hovoril, že v budúcnosti bude taká technika, že vyvolá spomienky aj z kúska vášho tela a všetko sa potom vytlačí cez počítač. A všetky fotky budú ostré, lebo pamäť by nemala byť neostrá, hoci už dnes ju niektorí majú totálne rozostrenú.

Čas dobrého vína i dobrých fotiek

Nuž a ten druhý svet: Tomík, syn maloroľníka, bol pilný poľný a domajší hospodár. Keď obrábal zem, pokračoval v odkaze svojich rodičov, možno aj preto neemigroval v 68. s americkým filmovým štábom. To bol primárny impulz. Keby sa toľko nebol venoval vinohradu, mohol mať aj dvesto autorských výstav. Lenže fotka mu pripadala ako beh na krátku trať, ktorý skončí trebárs výstavou. Vinohrad – to bolo o budúcnosti.

Úrodu chystal už na ďalšie roky. Otec ho k tomu viedol od malička. To je umenie života. Nepoddať sa. Nerobiť len pre seba, žiť s vinicou. Potom môže prísť čas, keď sa dočkáte dobrého vína i dobrých fotiek. Tomík sa ho dočkal, hoci si to nepripúšťal. Za vzornú reprezentáciu jeho rodiska mu roku 2012 udelili Cenu primátora mesta Skalice.

Často sme si telefonovali: Ahoj Orle! Oslovil som ho po skalicky. Čau sokole, zaznela mi jeho odpoveď. Potom sme dlhé minúty riešili veci a vecičky tohto sveta. Vždy sme totiž mali o čom. Spoločne sme si polietali svetom umenia i bežného života. Vždy som mu nakoniec zaželal ďalší príjemný let. Na ten posledný sa už vybral. Želám mu, aby v nebeskom ateliéri dobre pristál.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie #fotograf #František Tomík
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy